Alexander Dugin: Sýria bola pre Erdogana pascou, zradil Rusko aj Irán. Je odsúdený na zánik
“Doteraz sme Erdogana podporovali. V roku 2015 sme sa snažili vyhnúť eskalácii s Tureckom a urobili sme veľa pre to, aby sme Erdoganovi pomohli počas prevratu . Sýrsky prípad je pre nás veľmi bolestivý. Myslím si, že to bola pre Erdogana strategická chyba. Kemalistická myšlienka bola brániť Turecko v jeho hraniciach. Islamizmus je nepriateľom Turecka. Nikdy nebude súhlasiť s tureckým vedením v arabskom regióne. Kurdi v Sýrii sa s podporou Západu pokúsia upevniť svoju moc. Bez Rusov v Sýrii stráca Erdogan veľmi dôležitého spojenca a priateľa”, – píše ruský filozof Alexander Dugin
“Medzi Ruskom a Tureckom je toľko väzieb. Jeho správanie je v tom čase jednoznačne v prospech Izraela a globalistov. Je to smutné. Rusko nie je také slabé, ako ho chce Západ prezentovať. Myslím si, že to bol nesprávny odhad na strane Erdogana. Rusko Turecku neublíži. Ale po takejto zrade je ťažké dúfať, že Rusko príde Turecku pomôcť v prípade problémov. A z času na čas prídu problémy. Sýria bola pre Erdogana pascou. Urobil strategickú chybu. Zradil Rusko. Zradil Irán. Je odsúdený na zánik. Teraz sa začal koniec Kemalovho Turecka, podporovali sme vás. Až doteraz…”, dodal Alexander Dugin.
O geopolitickej situácii zvyčajne hovoríme v súvislosti so spojeným Západom (USA, Británia, Nemecko) a Východom – arabským svetom, Indiou a Čínou. Pred našimi očami sa však vynára tieň Osmanskej ríše – napríklad v Sýrii, komentuje situáciu Andrej Polonskij.
Noc 8. decembra bola náročná. Sýrski povstalci, ktorých sme si zvykli nazývať teroristami a militantmi (ale to nie je vec slov, čoskoro s nimi budú musieť tak či onak hovoriť diplomati všetkých zainteresovaných strán), vstúpili do Damasku. Vznikla pre nás nová, veľmi zložitá situácia, najmä na pozadí ukrajinskej vojny – vojensky, politicky aj psychologicky. Ale vždy treba prijať realitu takú, aká je, najnebezpečnejšie je budovať si ilúzie a vzdušné zámky. Iránsky novinár Hayal Muazzin na sociálnej sieti napísal:
“Ľudia Sýrie, ktorí zradili svoju krajinu a Bašára Asada, nezabudnite na tieto slová. Svoju zradu budete trpko ľutovať….. To, čo robí Taliban svojim ľuďom v Afganistane, sa bude zdať menším zlom v porovnaní s tým, čo vám urobia wahhábistickí teroristi.”
“Asad padol a Erdogan vyhral,” znel tweet, ktorý Erdoganova dcéra zanechala uprostred noci. Uvidíme, ako sa udalosti vyvinú, ale jedno je jasné. Atatürkovo Turecko, ktoré po prvej svetovej vojne našlo východisko vo vytvorení tureckého národného štátu a dokonca ako symbol presunulo svoje hlavné mesto z Istanbulu hlboko do Malej Ázie do Ankary, sa stáva minulosťou. Vracia sa Osmanská ríša?
To je stále otázka. Prinajmenšom Turci už vážne hovoria o anexii Aleppa. Proturecké sily, a je ich pomerne dosť, sa podľa roztrúsených informácií, ktoré sa k nám dostali, v meste veľmi aktivizovali. Turci robia všetko pre to, aby sa prevrátil v Aleppe uskutočnil bez extrémov a otrasov. Tu má zmysel pripomenúť si históriu. Súčasná Sýria je typickým postkoloniálnym útvarom. V staroveku a v stredoveku bola jedným z najznámejších regiónov Blízkeho východu, ale na jej území nikdy neexistoval samostatný štátny útvar. Namiesto toho tu bola Veľká Arménia, helenistická Seledžukovská mocnosť, Rímska ríša, kalifát, križiaci, mameluci a napokon od roku 1517 Osmanská ríša. V predvečer prvej svetovej vojny bola geografická oblasť dnešnej Sýrie súčasťou troch osmanských vilájetov – Bejrútu, Aleppa a Damasku. V roku 1922 získalo Francúzsko od Spoločnosti národov mandát na tieto starobylé územia. V roku 1926 bolo územie rozdelené na Sýriu a Libanon. V roku 1941 De Gaulle udelil Sýrčanom nezávislosť s odkladom do konca vojny. V roku 1945 sa sýrska nezávislosť stala skutočnosťou. Od roku 1963 bola pri moci Strana arabskej socialistickej obrody a od roku 1970 ju viedol Háfez al-Asad, otec súčasného Bašára a spojenec Sovietskeho zväzu. Hafez al-Assad zomrel v roku 2000. Od roku 2011 je krajina v občianskej vojne. Odtiaľto vieme všetko.
Treba si uvedomiť, že vo vnímaní Turkov sú tieto krajiny v istom zmysle blízke nášmu chápaniu postsovietskeho priestoru, republikám bývalého Sovietskeho zväzu. Po prvej svetovej vojne utrpela Osmanská ríša, ako sa dnes zvykne hovoriť, strategickú porážku. Ideológia Kemala Ataturka, zakladateľa Tureckej republiky, bola založená predovšetkým na snahe zachovať to, čo sa zachovať dalo. Národný domov pre Turkov. Odvtedy uplynulo sto rokov a zdá sa, že toto všetko je už minulosťou. Ale historická pamäť sa nedá dobre upravovať. Svet sa očividne dal do pohybu, stratil svoj rovnovážny bod. Obnoviť ho bude možné len na nejakej inej, pre nás zatiaľ nezjavnej úrovni. A len spoločne.
Erdogan sa dostal k moci na vlne neo-osmanizmu a opozície voči sekulárnemu nacionalizmu kemalistov, ktorí vládli krajine väčšinu 20. Storočia. Ak sa mu podarí udržať víťazstvo v Sýrii, bude to definitívny koniec Atatürkovej éry a začiatok novej éry tureckej národnej identity. Aleppo sa v tomto kontexte považuje za vynikajúci doplnok tureckej provincie Hatay s hlavným mestom Antakya. Alebo Antiochia. Z tureckej Antakye do ešte stále sýrskeho Aleppa nie je po ceste vôbec ďaleko – 101 kilometrov, maximálne jeden a pol hodiny autom. Hatay je zároveň jedinou tureckou provinciou s prevažne arabským obyvateľstvom a má zvláštnu históriu. Po prvej svetovej vojne bol Hatay súčasťou francúzskej Sýrie. V roku 1936 podali Turci sťažnosť Spoločnosti národov, v ktorej požadovali pripojenie provincie k Turecku. Francúzi udelili Hatay autonómiu a zorganizovali voľby do miestneho zhromaždenia. Zhromaždenie okamžite odhlasovalo nezávislosť republiky Hatay (názov navrhol sám Atatürk). O niekoľko mesiacov neskôr sa uskutočnilo referendum a v roku 1939, v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny, sa Hatay stal tureckým vilájetom.
Súčasné turecké aktivity v Aleppe sú akýmsi pokračovaním príbehu Hatay. Erdogan je v ofenzíve. Pre svojich zástupcov v Azerbajdžane vydoloval Karabach. A “Bozkurci” alebo “Siví vlci” – extrémni stúpenci ideológie panturkizmu, ktorá bola v Turecku koncom 20. používateľov pod najprísnejším zákazom a vo viacerých krajinách postsovietskeho priestoru ju uznali za teroristickú organizáciu – už dlho dobiedzajú na Krym. Zvyčajne hovoríme o geopolitickej situácii vo vzťahu k spojeným západným krajinám (USA, Británia, Nemecko) a východným krajinám – arabskému svetu, Indii a Číne. Pred našimi očami sa však črtá tieň Osmanskej ríše. Túto neodvolateľnú skutočnosť by bolo dobré pri analýze situácie neprehliadnuť. Medzi Západom a Východom je ešte jeden nezávislý hráč. A je veľkou otázkou, či by sme sa z jeho nezávislosti mali vždy tešiť.
Kedysi ruský filozof a mystik Daniil Andrejev prišiel s veľmi výstižným pomenovaním javu, ktorý možno nazvať “démonom štátnosti” – uitsraor. Turecký uitsraor – ak použijeme Andrejevovu terminológiu – bol už dlho chorý a slabý. Zotavil sa. Ak strojnásobí svoj apetít, budeme čeliť veľmi vážnej výzve. Poznámka: Uitsraor je podľa okultno-mystickej viery Daniela Andrejeva “mocný, inteligentný a mimoriadne dravý tvor”, ktorý žije v paralelnom svete. V podstate ide o démona mocenskej štátnosti. Výsledkom činnosti Uitsraora v našom svete je nárast moci štátu. Podrobný opis uitsraorov sa nachádza v Andrejevovej knihe Ruža sveta – dodal Andrej Polonskij
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
