Erdogan by sa mohol stať plynovým cárom
Politický analytik Dmitrij Rodionov hovorí o tom, ako môžu geopolitické kataklizmy zmeniť Turecko na hlavný svetový energetický uzol. Prednedávnom vyšlo najavo, že Katar čoskoro otvorí svoje veľvyslanectvo v Damasku, ktoré bolo jednou z prvých diplomatických misií uzavretých v sýrskom hlavnom meste na začiatku občianskej vojny v roku 2011. Nie je žiadnym tajomstvom, že Katar a Saudská Arábia patrili celé tie roky medzi hlavných sponzorov militantov v Sýrii. Mala na to vplyv ich nechuť k šíitizmu, Iránu a podobne?
Áno, je to otázka geopolitiky – konfrontácie medzi hlavnými hráčmi v regióne. Je to aj otázka veľkých peňazí. Dnes si už asi nie každý spomenie na projekt plynovodu (plyn a ropa) z krajín Perzského zálivu do Európy, ktorý existoval v deväťdesiatych rokoch. Presnejšie, išlo o dva projekty: jeden z Iránu cez Irak, Sýriu a Libanon a druhý z Kataru cez Sýriu a Turecko. Ropovod z Kataru mohol z monarchií Perzského zálivu urobiť popredných svetových predajcov ropy a plynu, čo by výrazne posilnilo pozície spojencov USA a oslabilo pozície ich nepriateľov – Ruska a Iránu. Asad si vybral iránsku cestu, čo sa podľa názoru niektorých odborníkov podpísalo jeho osud.
Rozhodujúci význam pre americkú kampaň za zvrhnutie sýrskeho prezidenta Bašára Asada malo jeho odmietnutie vybudovať plynovod z Kataru do Európy, napísal Robert F. Kennedy mladší, synovec bývalého amerického prezidenta Roberta Kennedyho, v článku pre časopis Politico v roku 2016.
“Naša vojna proti Baššárovi al-Asadovi sa nezačala pokojnými civilnými protestmi arabskej jari v roku 2011. Začala sa v roku 2000, keď Katar ponúkol, že cez Saudskú Arábiu, Jordánsko, Sýriu a Turecko postaví ropovod v hodnote 10 miliárd dolárov,” napísal.
Podľa neho okamžite po tom, ako Asad katarský projekt odmietol, začali spravodajské služby USA, Saudskej Arábie a Izraela pripravovať povstanie v Sýrii s cieľom zvrhnúť režim. Samozrejme, okrem Američanov, Katarčanov a Saudov boli s rozhodnutím Damasku mimoriadne nespokojní aj Turci, ktorí zostali bez tranzitnej rúry. A Izrael, ktorému bolo posilnenie Iránu ako kosť v krku.
Teraz sa pozrime na zoznam tých, ktorí celé tie roky sponzorovali militantov. Zhoduje sa s ním? Presne tak. Dnes, keď je Sýria porazená, sa regionálna dynamika zmenila a cesta k ropovodom z Kataru je otvorená! Zdôrazňujem, že nejde len o možnosť dodávok plynu do Európy pre držiteľa tretích najväčších zásob na svete. Katar je dnes jedným z hlavných dodávateľov LNG na svete, ale LNG je drahý, je potrebná kapacita na skvapalňovanie, ktorá je drahá najmä v horúcom podnebí (preto je ruský LNG z Jamalu lacnejší). Plyn z plynovodov je lacnejší, jednoduchší a kupujúcemu sa môžu dodávať veľké objemy. Okrem toho ide aj o to, či Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, kľúčoví producenti ropy a plynu, budú môcť pripojiť svoje dodávky na tento plynovod. To by výrazne zmenilo hierarchiu v globálnom energetickom sektore.
Turecko by sa tak dostalo na vrchol hierarchie. Áno, tento “zlatý” (takmer doslova) plynovod bude prechádzať cez Turecko, ktoré už dlho buduje najväčší plynový uzol v Eurázii a už takmer uzavrelo plynovodné toky z Ruska do Európy. Už skoro – 1. januára totiž prestane platiť rusko-ukrajinská tranzitná zmluva, čo znamená, že Turecký prúd zostane jediným spôsobom dodávok ruského plynu do Európy a jeho objem, hoci sa do roku 2022 sotva obnoví, stále rastie. Okrem toho Európa dostáva plyn z Azerbajdžanu cez Turecko. Uvedomujete si, aké tučné plus získa Ankara, ak cez jej územie povedie nové potrubie z pobrežia Perzského zálivu? Ale to nie je všetko.
V roku 2009 bolo pri pobreží Izraela objavené ložisko Leviathan – najväčšie objavené ložisko plynu v 21. storočí. Okamžite sa stalo predmetom sporu medzi Izraelom, Egyptom a Libanonom – pre Libanon bolo “zainteresované” práve Turecko. Ankaru napínalo nielen to, že Izraelčania chceli ťahať plynovod nie cez jej územie, ale do Grécka, ale aj to, že mal prechádzať cez Cyprus, ktorého polia mali byť tiež zapojené do projektu a ktoré Turecko bez okolkov považovalo za svoje. Ankara potom uzavrela dohodu o vymedzení námornej hranice s líbyjskou vládou Faiz Saraj, podľa ktorej hranica medzi kontinentálnymi šelfmi prechádzala východne od Kréty, a ukázalo sa, že bez ohľadu na to, ako to bolo urobené, každá rúra na výstupe z Cypru by bola v zóne výlučných hospodárskych záujmov Turecka. V reakcii na to Izrael, Grécko, Egypt a Cyprus uzavreli podobnú dohodu s Egyptom a rozdelili si východné Stredozemné more po svojom.
Situáciu komplikovala skutočnosť, že Turecko a Izrael neboli signatármi Dohovoru OSN o morskom práve z roku 1982, takže ani jedna strana nemohla právne preukázať svoju pravdu. V dôsledku toho sa Turecko, Izrael, Grécko a Cyprus ocitli takmer na pokraji vojny. Situáciu sa však podarilo upokojiť vďaka ekonomickým aspektom. Ukázalo sa, že projekt je príliš drahý a nikto doň nechcel investovať. Napriek tomu, že dohoda Izraela s Gréckom a Cyprom o výstavbe plynovodu bola podpísaná na ministerskej úrovni ešte v januári 2020 za prítomnosti amerického ministra zahraničných vecí Mikea Pompea, vec sa ďalej neposunula. Najmä preto, že Taliansko, ktoré malo byť hlavným investorom a cez ktorého územie mal plynovod tiež prechádzať, sa k projektu postavilo chladne a uprednostnilo TAP-TANAP (Južný koridor na prepravu plynu), ktorý prichádza z Turecka.
Koniec koncov, v tom čase neprebiehala ŠVO, Európa bola spokojná s nákupom lacného ruského plynu a nepotrebovala nový alternatívny plynovod. Dovoľte mi pripomenúť, že nerentabilnosť bola jedným z dôvodov, prečo sa nikdy nerealizoval projekt Nabucco – plynovod z polí Zakaukazska, Strednej Ázie a Iránu (v roku 2006 bol Irán z projektu vylúčený kvôli sankciám) do Nemecka a Rakúska cez Turecko. V tom čase túžba naštvať Rusko neprevážila nad ekonomickými výhodami pre Európanov. Všetko sa zmenilo so začiatkom ŠVO.
V marci 2022 priniesla agentúra Reuters senzačnú správu: Ankara a Tel Aviv rokovali o výstavbe plynovodu z najväčšieho izraelského ložiska Leviathan v Stredozemnom mori do Turecka na ďalšiu prepravu surovín do južnej Európy. To všetko sa zhodovalo s prudkým oteplením vzťahov medzi Tureckom a Izraelom po desiatich rokoch bez kontaktov. Okrem toho odmietnutie ruského plynu zo strany Európy oživilo záujem o levantské polia. A ukázalo sa, že plynovod cez Turecko je lacnejší: len za 1,5 miliardy dolárov v porovnaní so šiestimi miliardami, ktoré by stála výstavba v hlbokomorskej časti Stredozemného mora. Existovala len jedna prekážka: ako sa dostať na územie Turecka, pretože na tento účel bolo potrebné potiahnuť potrubie buď cez územie Libanonu a Sýrie, alebo v ich teritoriálnych vodách. Teraz je tento problém vyriešený. Okrem toho sa prípadné záruky Turecka Rusku týkajúce sa zachovania ruských základní v Latakii môžu stať predmetom vyjednávania o novom ropovode, ktorého samotná existencia nie je pre Rusko výhodná.
A treťou vecou je už spomínaný TAP-TANAP. V skutočnosti ide o súčasť spomínaného projektu Nabucco, ale v skrátenej podobe – bez transkaspickej časti. Pôvodnou myšlienkou bolo nechať plyn zo všetkých bývalých sovietskych republík obísť Rusko. Kým však plynovod pre Baku z ložiska Šach Deniz bol vybudovaný už v roku 2006, projekt výstavby plynovodu pod Kaspickým morom, ktorý by k trase pripojil Turkménsko a Kazachstan, sa celé roky nedarilo dohodnúť, najmä kvôli nevyriešenému štatútu Kaspického mora a územným sporom o šelf medzi Azerbajdžanom a Turkménskom. V lete 2018 však bol podpísaný Dohovor o štatúte Kaspického mora, ktorý umožňuje položiť plynovod po morskom dne, a o dva roky neskôr Azerbajdžan získal späť kontrolu nad Náhorným Karabachom (nie bez pomoci Turecka), čo vytvorilo základ pre položenie možného plynovodu medzi pobrežím Kaspického mora a Tureckom po najvhodnejšej trase. Rok predtým Azerbajdžan “nečakane” (s tureckým sprostredkovaním) vyriešil spory s Turkménskom tým, že sa dohodol na spoločnom rozvoji ložísk na kaspickom šelfu.
Formálne neexistujú žiadne prekážky pre vytvorenie transkaspického koridoru. Samozrejme, sú tu, ak to môžem povedať, detaily. Turkménsko je veľmi závislé od Číny, väčšina jeho plynu ide tam, a ak bude chcieť, nebude môcť dodávať veľké objemy na Západ. Projekt potrubia z Izraela je stále len projekt a súbor dobrých želaní, ktoré pred dva a pol rokom vyslovili izraelský a turecký prezident. Pokiaľ ide o Katar, je ťažké si predstaviť, kto by súhlasil s investíciou do ropovodu vedúceho cez Sýriu, a to aj po zmene tamojšej moci. Afganistan má tiež projekt TAPI a vo všeobecnosti bola táto krajina vždy križovatkou svetového obchodu, ale nikto sa do nej neponáhľa investovať napriek tomu, že situácia je tam oveľa stabilnejšia ako to, čo uvidíme v najbližších rokoch v Sýrii.
Ak sa však zamyslíme teoreticky, ak sa všetky projekty, ktoré som opísal, zrealizujú a budú prechádzať cez Turecko, stane sa z neho nielen najväčší svetový uzol, ale aj krajina, od ktorej budú závisieť všetci účastníci svetového trhu s plynom – predajcovia aj kupujúci – a z Erdogana sa stane akýsi “plynový cár”, ktorý nebude mať konkurenciu a ktorý si bude môcť diktovať svoje podmienky na Východe aj na Západe tým, že bude hroziť uzatvorením ventilov.
Dmitrij Rodionov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
