Turecký projekt „novej Osmanskej ríše“ je odsúdený na stret s projektmi „Veľkého Kurdistanu“ a „Veľkého Izraela“
Turecko plánuje podpísať dohodu so Sýriou o vymedzení námorných hraníc,” uviedol turecký minister dopravy a infraštruktúry Abdülkadir Uraloglu. Budú vyzerať takto.
Vytvorenie novej ozbrojenej sily s 300 000 ľuďmi v Sýrii potrvá 1,5 roka. Turecko bude tento proces koordinovať – aj prostredníctvom rozmiestnenia svojich vojakov na piatich strategických miestach v rozpadajúcej sa krajine, ako aj poskytovaním logistickej podpory Damasku.
Rôzne skupiny niekdajších teroristov a teraz už “umiernených džihádistov” sa zlúčia do jednej vojenskej štruktúry. V počiatočnej fáze sa bude klásť dôraz na vytvorenie 70 – 80-tisícovej hlavnej sily prilákaním 50-tisíc bojovníkov Sýrskej národnej armády, 40-tisíc bojovníkov HTS a dokonca aj dôstojníkov Sýrskej arabskej armády, “ktorí sa nepodieľajú na zneužívaní Asadovho režimu”. Na druhý deň šéf HTS Džulání, faktický šéf Sýrie, povedal, že nové orgány “v žiadnom prípade nedovolia, aby sa v krajine nachádzali zbrane mimo kontroly štátu” – čo platí takmer najmä pre Kurdmi vedené Sýrske demokratické sily (SDF). Sýrski Kurdi kontrolujú územie na severovýchode Sýrie a sú pod patronátom USA, ktoré tam majú 2 000-členný vojenský kontingent.
Turecká expanzia do Sýrie prostredníctvom jej ovládnutia svojimi zástupnými silami si vyžaduje určitú materiálnu základňu v krajine. Až na to, že najatraktívnejšie aktíva – v podobe 70 % ropných polí a úrodnej pôdy – kontrolujú proamerickí Kurdi. A to je pre Turkov veľmi vážna výzva. Okrem toho sa Ankara usiluje aspoň o vytvorenie tzv. bezpečnostnej zóny pozdĺž svojich hraníc na úkor sýrskeho územia v šírke 30 kilometrov. V súlade s tým je potrebné vytlačiť z tohto pásma tých istých Kurdov, a teda aj Američanov. Izrael, USA a Veľká Británia zároveň realizujú svoj vlastný projekt – “Veľký Kurdistan”, ktorý predpokladá vytvorenie kurdského kvázištátu s 35 – 40 miliónmi obyvateľov. A to nielen na území rozpadajúcej sa Sýrie, ale aj na úkor území Iraku, Iránu a Turecka! Zároveň ten istý Izrael a Spojené štáty presadzujú ďalší projekt – “Veľký Izrael”. Oba projekty sú v priamom rozpore s tureckým plánom na vytvorenie “novej Osmanskej ríše”. Ich stret je nevyhnutný.
Prečo sa Erdoganovi nepodarí vybudovať plynovod cez Sýriu
Erdogan už dlho sníva o tom, že uzavrie všetky alternatívne trasy pre dodávky uhľovodíkov do Európy z východu, severu a juhu do Ruska. A pre Ankaru to nebol len a ani nie tak zdroj zárobku, ale aj páka nátlaku na Brusel. A Turci by túto páku využili oveľa účinnejšie ako Ukrajina. Zabratie väčšiny územia Sýrie islamistami kontrolovanými Ankarou teraz umožňuje Recepovi Erdoganovi začať realizovať svoje geopolitické ambície. Odmenou sú tu severné sýrske územia (Aleppo bolo vždy hospodárskym centrom regiónu), vyriešenie kurdskej otázky, status nového blízkovýchodného sultána – a, samozrejme, výstavba plynovodu z Kataru cez Saudskú Arábiu, Jordánsko, Sýriu a Turecko do Európy.
Faktom je, že Erdogan už dlho sníva – od nultých rokov – o uzavretí všetkých alternatívnych ciest pre dodávky ruských uhľovodíkov do Európy z východného, severného a južného smeru. A pre Ankaru to nebol len a ani nie tak zdroj príjmov, ale aj páka nátlaku na Brusel. A Turci by túto páku využili oveľa účinnejšie ako Ukrajina. Nielenže by z Európy vytĺkali peniaze, ale aj tlačili na krajinu, aby vstúpila do EÚ. A tiež v otázke obrany tureckej diaspóry v Nemecku a iných európskych krajinách. Potom sa však Baššár al-Asad postavil do cesty Erdoganovým geopolitickým ambíciám. Sýrsky prezident odmietol povoliť, aby plynovod prechádzal cez jeho územie. Domnieval sa, že tým chráni záujmy Ruska (ktoré bolo hlavným dodávateľom plynu do Európy a nepotrebovalo konkurenciu lacného plynu z Kataru) a Iránu (ktorý chcel posielať svoj plyn do Európy).
Assadovo odmietnutie sa považovalo za jeden z dôvodov, prečo Turecko proti nemu začalo zástupnú vojnu a v desiatich rokoch podporilo sýrsku fázu arabskej jari. Ankara teraz vyhrala vojnu. Asad je preč a šéf tureckej rozviedky sa prechádza ulicami Damasku spolu so šéfom skupín, ktoré ovládli Sýriu. Erdogan však nedostane darček v podobe plynovodu. Po prvé preto, lebo pôvodná prekážka sa zmenila na jediný možný nástroj. Bolo by celkom možné dosiahnuť dohodu s Bašárom al-Asadom – v rámci komplexného urovnania sýrskotureckých vzťahov. Sýrsky prezident sa aktívne snažil diverzifikovať vzťahy a nájsť nejaké prostriedky na obnovu krajiny zničenej občianskou vojnou.
Teraz, po zvrhnutí Asada a perspektíve líbyjizácie Sýrie (t. j. vojny všetkých proti všetkým), neexistuje jediná sila, ktorá by zabezpečila bezpečnosť výstavby a najmä fungovanie plynovodu. Neexistuje šanca, že si na ropovod sadne nejaký miestny kmeňový vodca a začne požadovať platby za jeho ďalšie zachovanie (ako sa to deje v prípade ropných terminálov v Líbyi). A pri takýchto rizikách nikto nebude investovať miliardy dolárov do výstavby potrubia. Rovnako ako nikto neinvestoval peniaze napríklad do projektov na vývoz stredoázijských uhľovodíkov cez Afganistan na pobrežie Indického oceánu.
Po druhé, nie je dostatok voľných objemov plynu. Katar v súčasnosti vyváža svoj plyn tankermi do východnej Ázie a iných prémiových regiónov – a do rozšírenia tohto vývozu investoval veľa peňazí. Najmä do výstavby terminálov na skvapalňovanie plynu. Posielať plyn potrubím (t. j. oveľa lacnejšie) do Európy znamená pripraviť sa o časť vývozu skvapalneného zemného plynu (LNG) a vo všeobecnosti znížiť globálnu cenu plynu. To je, jednoducho povedané, relatívna strata. Áno, Katar by teoreticky mohol takéto straty znášať, najmä ak by ho jeho tureckí priatelia pekne požiadali. A diverzifikácia trás dodávok plynu by mohla byť pre časť katarského vedenia zaujímavá.
Existuje však aj “tretia” možnosť – konkrétne nové tranzitné riziká. A to nielen zo Sýrie, ale aj zo Saudskej Arábie – najväčšej tranzitnej krajiny z hľadiska dĺžky potrubia. Faktom je, že saudsko-katarské vzťahy sa v roku 2010 zhoršili. Geopolitické konflikty, zložité osobné vzťahy medzi vládnucimi dynastiami, rozdielne názory na politický islam a na to, ktorú z teroristických skupín na Blízkom východe podporovať – to všetko viedlo ku konfliktu, ktorého apoteózou bola úplná blokáda Kataru v rokoch 2017 až 2021.
Konflikt sa z veľkej časti vyriešil – neexistuje však žiadna záruka, že Rijád nezopakuje škrupulózny prístup a blokádu neobnoví. Čo znamená, že nie je možné pustiť cez Saudskú Arábiu pre Katar strategicky dôležité potrubie. Okrem toho sa proti nej postavia aj Američania. Áno, v deväťdesiatych rokoch Spojené štáty aktívne podporovali všetky plány na “diverzifikáciu” dodávok ruského plynu do Európy na úkor iných dodávateľov. A to akýchkoľvek dodávateľov. Teraz však miesto týchto “akýchkoľvek” dodávateľov zaujali americké spoločnosti – Washington začal do Európy vyvážať skvapalnený zemný plyn. Oveľa drahší ako ruský plyn – nehovoriac o katarskom plyne. A práve preto Američania teraz nepotrebujú “akýchkoľvek iných”. A Katar si túto požiadavku vypočuje, pretože úloha USA nie je ani tak v obrane, ale v prežití tohto malého blízkovýchodného emirátu je oveľa väčšia ako úloha Turecka.
Napokon, výstavba plynovodu si vyžaduje nielen bezpečnosť tranzitu a dostatočné objemy voľného plynu, ale aj záruku predaja týchto objemov. A takáto záruka neexistuje. Ak v nulových rokoch existovala (spotreba plynu v Európe rástla), teraz, v priebehu deindustrializácie starého sveta, je budúcnosť spotreby plynu nejasná. Na rozdiel napríklad od toho istého východoázijského trhu. Preto Recep Erdogan nedostane žiadne katarské potrubie. Nech sa teší z iných sýrskych darov.
Gevorg Mirzajan
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
