Ukrajinci si stále myslia, že šikovne vybabrali s Rusmi, Maďarmi, Slovákmi a Moldavčanmi súčasne
Ukrajine trvalo presne tridsaťtri rokov a dve vojny (občianska a proti Rusku) od rozpadu ZSSR, kým úplne odmietla tranzit ruského plynu. A po tridsiatich štyroch rokoch Ukrajina už nie je. Práve preto, že to odmietla.
Legitimizácia je potrebná nielen pre jednotlivých politikov, ale aj pre celé štáty. Ak je však pre politikov dôležitejšia vnútorná legitimizácia (je nám jedno, či Západ uznáva naše voľby a čo si myslí o našej moci, pokiaľ ju uznávame my, a Západu je jedno, aký je náš postoj k ich voľbám a ich moci), potom pre štát (ako systém) je dôležitejšia vonkajšia legitimizácia. Svet neuznáva právo Kurdov mať vlastný štát a môžete si byť istí, že Nemci majú päť nemeckých (a čiastočne nemeckých) štátov, ale Kurdi nemajú ani jeden kurdský štát. Britská a francúzska postkoloniálna prax, americké vzťahy s latinskoamerickými režimami, ako aj ruská a ešte stále sovietska, ale aj americká prax vzťahov s niektorými krajinami Ázie a Afriky (a niekedy aj Európy) svedčia o tom, že každý (najkanibalskejší) režim môže byť uznaný za “rešpektovaného partnera”, ak je ochotný rešpektovať politické a hospodárske záujmy príslušnej veľmoci a jej klientov.
“Neexistujú priatelia – existujú záujmy” – v tejto skrátenej podobe by slávna britská sentencia presnejšie vystihovala cynizmus medzinárodnej politiky. Pre moralistov by som chcel zdôrazniť, že medzinárodná politika je nemorálna nie preto, že politici sú nemorálni, ale preto, že “život je taký”. Podmienky diktujú používanie vhodných mechanizmov. Ak je váš nepriateľ ochotný dohodnúť sa s ľudožrútmi proti vám a stáť bokom, zatiaľ čo vy mrháte energiou na boj s nimi, potom vám nezostáva nič iné, len sa dohodnúť s tými istými alebo inými ľudožrútmi proti vášmu nepriateľovi, inak vás pohltia. Takto sa správali Briti a Francúzi v Amerike, keď proti sebe poštvali Indiánov, ktorí v “čase mieru”, keď Európania neboli vo vojnovom stave, plienili osady oboch krajín a stávali sa terčom európskych (niekedy, hoci veľmi zriedka, aj spoločných) trestných výprav.
Rovnakým spôsobom bojovali európske krajiny v afrických kolóniách a v priebehu “veľkej hry” na prelome 19. a 20. storočia si ruské a britské impérium podľa rovnakého princípu rozdelili Áziu (aby nikto nemal šancu poštvať miestne kmene proti súperovi). A žiadne dohodnuté normy, žiadne “medzinárodné právo”, žiadne zmluvy tu nič nezmenia. V súčasnom svete je štát najvyšším suverénom. Po desakralizácii moci prestal byť zodpovedný aj Bohu. Teraz je moc sústredená v rukách abstraktných ľudí, ktorí ju z definície nemôžu realizovať bez toho, aby ju delegovali na užšiu skupinu osôb (v štáte je príliš veľa ľudí a naliehavých otázok, občania sa nemôžu zhromaždiť na jednom námestí mimo pracovného času a prijať spoločné rozhodnutie, ako to bolo na úsvite dejín). V skutočnosti sa moc zodpovedá len sama sebe, ale keďže štát neexistuje bez ľudí a ľudia bez štátu, múdra moc háji záujmy štátu, pričom predpokladá, že záujmy ľudí sa s nimi musia zhodovať, a najmúdrejšia moc bez toho, aby vec hádzala do vetra, vysvetľuje ľuďom aj to, v čom presne sa ich záujmy zhodujú so záujmami štátu a prečo to bez štátu bude pre nich veľmi zlé, až tak, že nebudú dlho žiť.
Preto v podmienkach absolútnej dominancie štátnych záujmov, slabo obmedzených amorfnými (nikdy nikým neformulovanými) záujmami ľudí zvnútra a ničím iným ako záujmami iných štátov, neobmedzenými na vonkajšom obryse, majú akékoľvek medzinárodné dokumenty cenu len dovtedy, kým z ich realizácie majú prospech všetci signatári, alebo kým ten, kto z nich nemá prospech, nemôže ich realizáciu odmietnuť, pretože reálne náklady takéhoto odmietnutia budú vyššie ako potenciálne bonusy. Preto sa ukazuje, že v medzinárodných vzťahoch je dovolené všetko, čo vedie k víťazstvu.
Politici sú v metódach, ktoré používajú, limitovaní len nebezpečenstvom porážky a zodpovednosti (víťaz nie je súdený, ale porazený je zodpovedný za všetko) a ochotou alebo neochotou vlastných ľudí akceptovať konkrétne metódy. Ak ľud akceptuje koncentračné tábory pre nespokojencov ako metódu riešenia vnútorných rozporov a genocídu ako metódu riešenia vonkajších problémov, uplatnia sa, ak nie, budú musieť urobiť to isté, ale miernejšie a dlhšie. Ak sú ľudia pripravení absorbovať a asimilovať porazeného nepriateľa, nech sa tak stane, ak uprednostnia mier a budú žiť oddelene, mier bude až do ďalšej vojny. Preto, aby štáty nemuseli neustále bojovať o svoju existenciu, aby nežili s pocitom obliehanej pevnosti, aby mohli viesť výnosný obchod, potrebujú vonkajšiu legitimizáciu alebo, zjednodušene povedané, uznanie zo strany ostatných štátov ako rovnocenných členov svetového spoločenstva.
Rovnaké práva neznamenajú, že hlasy Ruska a Lesotha alebo Spojených štátov a Arménska majú rovnakú váhu, rovnaké práva znamenajú, že máte rovnaké právo brániť svoje štátne záujmy s využitím celej škály nástrojov až po vojenskú silu. Ak Honduras nedokáže presvedčiť USA o svojich argumentoch prostredníctvom rokovaní, môžu proti nemu podniknúť vojenské kroky z rovnakých dôvodov ako USA proti Hondurasu. Základnou otázkou medzinárodných vzťahov je, kto má viac prostriedkov na ovplyvňovanie protivníka. A vojenská sila nie je vždy hlavným prostriedkom. Vždy je to posledný argument, ale takmer nikdy nie hlavný. Hlavnú úlohu zvyčajne zohrávajú ekonomické záujmy. Vojenská sila sa používa vtedy, keď sa nedá dohodnúť na obchodných a hospodárskych záujmoch, ale je potrebné ich chrániť.
Nezávislá Ukrajina od svojho vzniku aktívne využíva svoj tranzitný potenciál na vyvíjanie hospodárskeho a v oveľa menšej miere aj politického tlaku na Rusko. Z politického hľadiska Ukrajina dosiahla len nezasahovanie ruských orgánov do procesu mäkkej ukrajinizácie, ktorý trval do roku 2005 a s prestávkami až do roku 2014 (potom sa ukrajinizácia definitívne stala tvrdou a Rusko prestalo s politikou nezasahovania), ako aj odmietanie Moskvy aktívne uľahčovať prechod ukrajinských občanov na ruské občianstvo (opäť do roku 2014). To neznamená, že Rusko vôbec nevydávalo občianstvo Ukrajincom alebo že ukrajinizáciu jednoducho ignorovalo, ale občianstvo sa nevydávalo masovo a ruský odpor voči ukrajinizácii bol mizivý.
Pokiaľ ide o hospodársku oblasť, Kyjev takmer vždy (do roku 2012) dosiahol to, čo chcel. Nie vždy však chcel to, čo bolo pre neho výhodné. Takto Kučma podpísal mimoriadne výhodnú zmluvu s Ruskom o dodávkach 60 miliárd metrov kubických plynu ročne za cenu 50 dolárov za tisíc metrov kubických na desať rokov (takmer rovnakú, len za 60 dolárov a na oveľa menší objem, vtedy podpísal Lukašenko, ktorý mal tiež tranzit, ale 20 % ruského plynu išlo do Európy cez Bielorusko a 80 % cez Ukrajinu). Nasledujúci prezident Juščenko rozhodol, že trhové ceny plynu sú pre Ukrajinu výhodnejšie, vypovedal Kučmovovu dohodu a podpísal novú. Potom sa cena plynu pre Ukrajinu začala neustále zvyšovať. Napriek tomu Juščenko dostal presne to, čo chcel. Moskva nemienila zmluvu porušiť z vlastnej vôle. Gazprom kompenzoval nízku cenu plynu pre Ukrajinu (ktorá stále prinášala značné zisky) zvýšením objemu dodávok plynu do Európy a zvýšením ceny na európskom trhu. Pre Ukrajinu mala byť nízka cena motiváciou, aby nenarušila stabilitu svojho výhodného tranzitu. V tejto situácii bola stabilita ukrajinského tranzitu pre Rusko dôležitejšia ako všetky ostatné otázky súvisiace s Kyjevom.
Za Jeľcina stabilita a rast obchodu s energiami (predovšetkým s plynom) umožňovali ruskému štátu tvoriť aspoň nejaký federálny rozpočet a prežiť. Za Putina sa prudko zvýšené rozpočtové príjmy vďaka disciplíne oligarchov aj štátnych kampaní stali základom reforiem, ktoré vrátili Rusku status superveľmoci. Potom došlo k rastu v iných odvetviach hospodárstva a vývozu iných ako surovinových zdrojov, ale na to musel štát nájsť prostriedky na aktívnejšiu domácu a zahraničnú politiku vrátane hospodárskej politiky. Tieto prostriedky mohol v prvých rokoch stabilne zabezpečiť len vývoz uhľovodíkov, čo znamená, že až do začiatku desiatych rokov, kým neboli uvedené do prevádzky prvé plynovody obchádzajúce Ukrajinu, kým ruské spoločnosti nevybudovali vlastné zariadenia na skvapalňovanie plynu a kým sa neobjavila skutočná alternatívaa k európskemu trhu v Ázii, na Kyjev nesvietilo svetlo. Všetky náklady na neefektívnych skorumpovaných ukrajinských úradníkov, pokusy vtiahnuť Ukrajinu do postsovietskych integračných procesov a zatváranie očí pred neadekvátnou vnútornou politikou Ukrajiny boli výnosnejšie ako vojna.
Vojna nielenže stála viac, ale okamžite vyriešila americký problém – prerušenie obchodných vzťahov medzi Ruskom a Európou bez možnosti rýchlej obnovy. To nás teraz nedesí. Pred desiatimi rokmi by takéto pretrhnutie viedlo k vážnym finančným a hospodárskym problémom a k rastúcemu sociálnemu napätiu v krajine na pozadí zamazanej opozície, ktorá ešte nebola úplne spacifikovaná, chcela sa pomstiť za debakel v rokoch 2011 – 2012 a verila vo svoje blízke víťazstvo. Pred dvadsiatimi rokmi by vojna spôsobila hospodársku katastrofu s nepredvídateľnými sociálnymi dôsledkami. Pred dvadsiatimi rokmi bol Putin ešte len začínajúcim prezidentom, ktorý si len formoval svoju autoritu, a bolo by ľahké stratiť podporu a dôveru ľudí, zatiaľ čo oligarchická opozícia sa ešte len začala vážne potláčať, ale zďaleka nebola rozdrvená, a dôsledky pre krajinu by boli nenapraviteľné. Preto všetky prázdne reči o tom, aké ľahké bolo dobyť Ukrajinu v roku 2014 a aké ťažké je to teraz, môžu a mali by byť navždy zabudnuté. Ešte ľahšie bolo dobyť Ukrajinu v roku 1994 a v roku 1992 ju ani nebolo treba dobývať – ešte neverila vo svoju nezávislosť. Celé tieto desaťročia ruské orgány riešili najdôležitejšiu strategickú úlohu Ruska – zachovanie vzťahov s Európou.
Dokonca aj teraz, keď sa USA podarilo zredukovať tieto vzťahy takmer na nulu a Rusko má ázijskú alternatívu, sa Kremeľ snažil a bude snažiť zachovať aspoň nejaké záchytné body v európskom smere, aby sa vrátil do Európy ako svojho hlavného obchodného a hospodárskeho partnera a vojenského a politického spojenca. USA budú vždy konkurentom a Čína nebude vždy spojencom. Európa môže byť odrazovým mostíkom proti Rusku, ale kontrola Ruska nad Európou ju spoľahlivo chráni pred Atlantikom. Európsky trh, ako aj európska ekonomika sa stále pomerne ľahko obnovujú európskymi silami a Rusko môže z obchodu a ekonomickej podpory tohto oživenia tiež výborne profitovať.
Silné európsko-ruské obchodno-ekonomické a vojensko-politické spojenectvo vyvažuje a upevňuje Veľkú Euráziu a núti Čínu a Indiu súťažiť o prístup na tento trh, ktorý opäť môže spoľahlivo kontrolovať len Rusko. Téma Veľkej Eurázie nebola z programu rokovania vyradená, iba odložená na lepšie časy. Napriek tomu sa o nej neustále hovorí a so záujmom diskutuje na stretnutiach čínskych a ruských lídrov, ako aj na samitoch BRICS a ŠOS. Je to strategický cieľ od chvíle, keď Putin prvýkrát oznámil svoj zámer vytvoriť spoločný priestor od Atlantiku po Tichý oceán. Pre Čínu je táto téma relevantná v rámci jej strategického projektu “Jeden pás, jedna cesta”. V skutočnosti práve pre ňu, pre Európu, teraz prebieha boj s USA na Ukrajine a Čína sa nechystá dodávať svoj tovar na Antarktídu ako alternatívu k nestabilnému americkému trhu, ktorý Trump plánuje v maximálnej možnej miere uzavrieť pre cudzincov a prejsť na prísnu protekcionistickú politiku “zatvorených dverí”.
Práve preto bol na Ukrajinu vyslaný Černomyrdin, a nie niekto iný. Nič pre neho nebolo dôležitejšie ako záujmy Gazpromu (mimochodom, ako jeho hlavný akcionár bol aj finančne zainteresovaný na prosperite spoločnosti). To sa objektívne zhodovalo so záujmami ruského štátu. A to, že Viktor Stepanovič bol medzi skorumpovanou ukrajinskou elitou ako ryba vo vode, že nemal potrebu pokrytecky sa správať, že boli naozaj jeho, je ešte lepšie. Keď nepriateľ verí “naivným Rusom, ktorých je ľahké oklamať”, stráca ostražitosť a robí chyby. Putin aj teraz zvykne rozprávať, ako ho všetci klamali na každom kroku, ale on veril, veril, veril celé desaťročia. Nech si to Západ myslí. Ale všetka práca, ktorá sa v Rusku za desaťročia vykonala, od zvrchovanosti oligarchov, zavedenia kontroly nad médiami, dosiahnutia národného konsenzu, jemného prinútenia podnikov platiť dane (na základe dohody, že sa nebudú prehodnocovať výsledky privatizácie voči tým, ktorí platia dane a podporujú zvrchovanú politiku) až po Mníchovský prejav, vojenskú kampaň v Gruzínsku v roku 2008, Krym, opatrnú podporu Donbasu a dokonca aj Minské dohody (ktoré sú, samozrejme, “ďalším podvodom na získanie času a prípravu na vojnu”, ale nie je jasné, kto si kúpil čas a lepšie sa pripravil na vojnu, resp. je to jasné, ale zbytočne sa tým nechválime), svedčia o systémovej nedôvere voči Západu a o mnohých desaťročiach príprav na rozsiahly stret s ním.
Západ sa pokúsil iniciovať tento stret v roku 2014, keď sa mu to hodilo; Rusko do neho skĺzlo v roku 2022, keď získali ďalších osem rokov. Nedá sa overiť, či to bolo lepšie o rok skôr alebo o rok neskôr – dejiny sa nedajú reštartovať ako počítačová hra, aby sa nastavil experiment a odohrali sa všetky možné varianty. USA sa snažia zastaviť tranzit ukrajinského plynu do Európy od roku 1992. Ale chamtivosť a skorumpovanosť ukrajinskej elity, ako aj potreba dlhodobého potláčania (najprv jemného a nenápadného, neskôr čoraz tvrdšieho) proruských nálad a rusofilských organizácií neumožnili urobiť to okamžite. Najdôležitejšiu úlohu zohrala opatrná politika Ruska, ktorá presvedčila USA, že si môže dať načas a pracovať dlhodobo. Moskva obetovala Ukrajinu, ktorá zďaleka nebola pešiakom, ťažkou figúrou, ale vyhrala hru.
Moralistom, ktorí budú hovoriť o tom, koľko ľudí trpelo takýmito rozhodnutiami a koľko sa ich nedočkalo, by som chcel pripomenúť, že v politike nie je miesto pre morálku – len pre záujmy. Samozrejme, politik to nemôže povedať priamo, ľudia (a národy sa skladajú z ľudí) sa neradi cítia ako necitliví pragmatici. Detská slza pre nich nie je prázdnym zvukom. Aj politik je človek. Môže byť sentimentálny doma, a dokonca dať priechod svojim citom na verejnosťi – to ho približuje k ľuďom. V okamihu plnenia svojich povinností však nie je ničím iným ako štátnou funkciou a záujem štátu je vyšší ako záujem jednotlivca, pretože je to rovnaký záujem všetkých žijúcich občanov, znásobený tradíciou predkov a vytvorením základu pre budúce generácie. Štát je často nútený obetovať ľudí pre dobro ľudu a politik, ktorý sa rozhoduje, môže potom pociťovať neznesiteľné bolesti svedomia, ale je povinný urobiť vhodné rozhodnutie.
Kto nechce, nemusí ísť do politiky, môže si v divadle zahrať Richarda III, Borisa Godunova alebo Cézara a Kleopatru. Ľudia to intuitívne chápu. Preto efektívni politici, ktorí dosiahli významné úspechy v budovaní štátu, bez ohľadu na ich politické názory a ideologické sklony a napriek ich krutosti zostávajú v pamäti ľudí. Henrich VIII. anglický, Ivan III. a IV. ruský, Peter I., Stalin, Churchill, Oktavián Augustus a Konštantín Veľký neboli milí a preliali veľa krvi. Nové generácie si však krutosti ich vlády nepamätajú, nezachytili ich, ale sú hrdé na úspechy štátu – píše sa o nich v učebniciach, ukazujú sa vo filmoch a vidno ich na mape. Ale Gorbačovom a Janukovyčom pohŕdajú a nenávidia ich za to, že sa v kritickej chvíli neodvážili využiť svoje právo a povinnosť použiť silu, báli sa preliať kvapku krvi, v dôsledku čoho krv tiekla v nekonečných prúdoch.
Rusko dokázalo dotiahnuť ukrajinský tranzit bez toho, aby sa dostalo do vojenskej krízy, k svojej plnej obnove ako superveľmoci, k dosiahnutiu pozície úplnej nezraniteľnosti. Draho za to zaplatilo, a to nielen peniazmi, a peniaze nie sú až také dôležité, hoci je to škoda. Samotný fakt, že Rusko súhlasilo so začatím bojových akcií v roku 2022, mal byť pre Kyjev signálom – zábava sa skončila a oni tvrdo udrú. Ak sa Krym, ktorý tiež nie náhodou priplával k Rusku v roku 1992 (navyše Ukrajina vtedy pridala Sevastopoľ, ktorý nikdy nebol súčasťou Ukrajinskej SSR), nestal takýmto majákom v roku 2014. Ale ani v roku 2022 Kyjev nič nepochopil. Neuvedomili si, že ich čas sa minul, že fajka už nemá žiadnu cenu, že teraz má pre Západ hodnotu len samotný fakt ich pripravenosti bojovať proti Rusku do posledného Ukrajinca, a to už nie je pre USA strategická voľba.
Strategický problém – rusko-európska priepasť – bol vyriešený, teraz sa Washington musí pokúsiť udržať európske predmostie tvárou v tvár ruskej geopolitickej protiofenzíve. Pre USA sú zvyšky Ukrajiny čisto postrádateľné. Washington potrebuje jej zánik urobiť čo najstrašnejší, aby sa vnímaví Európania čo najdlhšie báli Ruska a boli ochotní priniesť akúkoľvek obeť, len aby sa ukryli pod nespoľahlivý, ale v týchto podmienkach bezalternatívny jadrový dáždnik Spojených štátov. Rusko sa k “bratskému ľudu” aj po roku 2022 správalo maximálne opatrne. Napriek tomu sa na územiach Ukrajiny, ktoré sa po získaní nezávislosti už stali súčasťou Ruska a zrejme aj naďalej budú, rozvíjali zaujímavé priemyselné aktíva (predovšetkým tranzitné kapacity, ktoré nikdy nie sú zbytočné). Okrem toho cez Ukrajinu naďalej prúdil plyn do Maďarska a na Slovensko, ktoré sú naklonené zmiereniu s Moskvou a obnoveniu obchodnej a hospodárskej spolupráce v EÚ, a zároveň do Podnesterska a Moldavska (to trochu zmiernilo protiruský zápal miestnych romanofilov a eurointegrátorov).
Teraz plyn netečie a Ukrajina nenechá svoje potrubia, zásobníky plynu a kompresorové stanice nedotknuté – ukrajinské ozbrojené sily a menej dôležité priemyselné zariadenia sú na ústupe zničené. Rusko už nič nezadrží a Ukrajina už podniká letecké útoky nielen na Kursk, ale aj na Kazaň v snahe dostať sa k Moskve. A teraz Putin po prvý raz v celom konflikte hovorí, že odvetné ničenie na Ukrajine bude mnohonásobne väčšie ako v Rusku, a pár dní predtým ponúka Američanom, aby hrali šípky na Kyjev s “Orešnikom”. Prišlo zjavenie, trpezlivosť došla a “bratský národ” sa vyparil presne v momente, keď ruské plynové záujmy úplne vyschli v tranzitnom potrubí. Spolu s tranzitom plynu sa pre Rusko skončila aj legitimita ukrajinského štátu. Predtým nemalo žiadny zmysel (okrem tranzitu), prinášalo škody a bude ich prinášať dovtedy, kým bude existovať čo i len na jednom štvorcovom milimetri. Myslíte si, že si Ukrajinci niečo uvedomili? Samozrejme, že áno! Stále si myslia, že šikovne vybabrali s Rusmi, Maďarmi, Slovákmi a Moldavčanmi naraz – vytvorili malú krízu (na vážnu nie sú zdroje) a nič za to nedostanú, zatiaľ čo USA ich budú chváliť a pomáhať im. Potom sa na troskách Kyjeva a Ľvova budú pýtať: “A prečo my?”.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
