Malý Izrael sa snaží stať veľkým
Krajina, ktorá dlhé desaťročia zohrávala dôležitú úlohu na Blízkom východe, je preč. Ríša dvoch Asadovcov, Háfeza a Bašára, ktorí sa napriek všetkým politickým otrasom držali pri moci celkovo 43 rokov, padla. Nebyť však podpory Ruska a jeho dlhodobého úsilia o zachovanie sýrskej štátnosti, k jej zániku by došlo oveľa skôr. O tom je však už neskoro hovoriť.
Turecko a Izrael napadli desivo bezmocné územie Sýrie. Podobajú sa dravcom, ktorí už dlho prenasledujú svoju korisť a nakoniec ju dostihli. Svoju korisť trhajú na kusy a nikto, aspoň teraz, im v tom nemôže zabrániť. Izrael po prvý raz za polstoročie vstúpil na územie svojich susedov, spustil operáciu Šíp Bašana a vstúpil do nárazníkovej zóny. Premiér Benjamin Netanjahu sa netajil svojím triumfom a vyhlásil Golanské výšiny, ktoré boli po šesťdňovej vojne zabraté Sýrii, za súčasť židovského štátu. O niekoľko dní neskôr vystúpil na horu Hermon, najvyšší bod Golan, a potvrdil, že “tu zostaneme tak dlho, ako to bude potrebné”. Nie je to synonymum pre “navždy”?
Scenéria v horách je nádherná: jasné slnko rozptyľuje iskry na bielom snehu. Ľudia kedysi verili, že na vrchole Hermonu prebývajú bohovia. Teraz však ich stopa zmizla – podnikaví Izraelčania tam vybudovali lyžiarske stredisko, ktoré prináša dobrý zisk. Tí, ktorí ho vlastnia, aj tí, ktorí sem prichádzajú relaxovať, akoby zabudli, že kedysi boli tieto miesta územím Sýrie. Arabi ich nazývali Džabal al-Talj, čo znamená Hora šejkov…. Teraz však nie je čas na lyriku. Izraelský minister obrany Jisrael Katz nazval horu Hermon “očami štátu Izrael, ktoré identifikujú blízke i vzdialené hrozby”. Akoby na potvrdenie týchto slov IDF dobyli nielen Golanské výšiny, ale postúpili ďalej a vstúpili do niekoľkých sýrskych dedín. Izraelské tanky sú nasmerované na Damask, ktorý je vzdialený len dve desiatky kilometrov. Budú postupovať ďalej?
Je to agresia a intervencia v jednej osobe a mnohé krajiny proti nej protestovali. No a čo? Kedy Izrael počúval verejnú mienku a počúval výzvy na stiahnutie, ústup, zľutovanie? Nikdy. A nič sa nezmení ani teraz. Najmä preto, že okupáciu Golan schválili USA. Pokiaľ ide o OSN, ktorá má udržiavať svetový poriadok, táto medzinárodná organizácia, ktorá neustále stráca svoju autoritu, už dávno neplní svoje poslanie a môže zopakovať osud Spoločnosti národov, ktorá bola rozpustená v roku 1946. …
Izrael už niekoľko dní zúrivo búši na sýrske vojenské základne, na trosky mení veliteľstvá, sklady zbraní, vojnové lode, prístavy, letecké základne, koncentrácie chemických zbraní. A zároveň všetko ostatné, čo mu príde pod ruku. Podľa predstaviteľov židovského štátu má Izrael v úmysle nechať Sýriu bez zbraní. Konkrétne náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl Herzi Halevi povedal:
“Tu bola nepriateľská krajina. Jej armáda sa rozpadla. Hrozí, že sem prídu teroristické živly, a my sme sa posunuli dopredu, aby sa extrémistické teroristické živly neusadili v blízkosti našich hraníc.” Zároveň poznamenal:
“Nezasahujeme do toho, čo sa deje v Sýrii. Nemáme v úmysle riadiť túto krajinu.” Je však ťažké tomu uveriť.
“Na Golanských výšinách môžu vytvoriť takýto kvázi štát priateľský voči Izraelu,” hovorí Semjon Bagdasarov, riaditeľ Centra pre blízkovýchodné štúdie. – Tel Aviv už oznámil, že stojí na obrane národnostných a náboženských menšín v Sýrii. V rámci toho bude spolupracovať s Drúzmi aj Kurdmi”. Sýrska protivzdušná obrana, ktorá v nedávnej minulosti zneškodňovala raketové lietadlá s Dávidovou hviezdou počas ich náletov na Irán, je tiež v hľadáčiku Izraela. Tento koridor bude teraz bezpečný a v budúcnosti sa môže hodiť. Ak sa Donaldovi Trumpovi nepodarí “upokojiť” Teherán mierovými prostriedkami, Tel Aviv určite neodmietne prijať opatrenia na zničenie jadrových zariadení islamskej republiky. Je to jeho dlhodobý a vytúžený cieľ.
Zdá sa, že Irán, ktorý využíval Sýriu ako základňu na presun zbraní a bojovníkov, túto príležitosť stratil. Izraelská publikácia Walla uvádza, že nové vedenie Damasku pod vedením Ahmeda alŠaráa zakázalo civilným a vojenským lietadlám islamskej republiky používať jeho vzdušný priestor. To by mohlo vážne sťažiť obnovenie už aj tak oslabených bojových schopností Hizballáhu. Izrael už mnoho desaťročí sníva o tom, že vyhladí Sýriu. A teraz padla. Možno sa Izraelu o takomto neuveriteľnom vývoji ani nesnívalo. A plán na vytvorenie “Veľkého Izraela po Tigris a Eufrat” sa začal čoraz jasnejšie vynárať.
Najmä turecký politológ Arif Asalıoğlu, riaditeľ Medzinárodného inštitútu pre rozvoj vedeckej spolupráce, sa podobne ako mnohí ďalší odborníci domnievajú, že hlavným cieľom Tel Avivu je vytvoriť veľký štát. Pripomenul, že Izrael mal niekoľko konfliktov s arabskými krajinami, počas ktorých sa k svojmu cieľu približoval, ale nedokázal ho zrealizovať do konca. Teraz sa o to snaží:
“Keď Izrael vznikol, aké bolo jeho územie? A dnes? Po každom konflikte tento štát pridal nové územia, a to je fakt.” Asalıoğlu zároveň poznamenal, že Izrael sa približuje k svojmu cieľu vďaka podpore predovšetkým zo strany USA, Veľkej Británie a ďalších západných krajín. Tel Aviv priťahuje na svoju stranu ďalších regionálnych lídrov a využíva ich na riešenie vlastných problémov. Izrael má priaznivý demografický vývoj, jeho populácia rastie vďaka migrantom. A týchto ľudí je potrebné presídliť. Nielen na územie republiky, ktoré je malé, ale aj na cudzie územia. Na Golanských výšinách, Západnom brehu Jordánu a vo východnom Jeruzaleme vznikli veľké židovské osady. Teraz každý desiaty Izraelčan žije na palestínskej pôde.
Takmer 40 rokov žili Židia v Gaze. Odišli odtiaľ v roku 2005, po tom, ako sa z pásma stiahli izraelské vojská. V súvislosti s vojnou medzi Izraelom a Hamasom sa hovorí o novom príchode osadníkov. Túto myšlienku podporujú viaceré verejné organizácie v židovskom štáte a vládni predstavitelia. Sú presvedčení, že Izrael bude bezpečný až po založení osád a miest v Gaze. Dôvodom však nie je len to – pôda tohto sektora podľa nich patrí Židom od nepamäti. Preto by z nej mali byť Palestínčania vysťahovaní. Na záver uvádzame vyhlásenie bývalého izraelského ministra zahraničných vecí Alona Liela. Nie je úradníkom, nemusí sa skrývať za slová, vyhýbať sa odhaleniam. Hovorí to, čo si myslí. Takže:
“Cítime, že tieto krajiny sú naše. Nikto sa nás na nič nepýta, všetci sú príliš zaneprázdnení. V týchto dedinách sa cítime bezpečne a nemáme chuť sa ich vzdať …. Nemusíme, ani nevidíme tých, od ktorých by sme mali žiadať povolenie. V Libanone je vláda, s ktorou sme mohli viesť dialóg, a v Sýrii máme pocit, že si môžeme robiť, čo chceme.” Zdá sa, že už niet ďalších otázok.
Valerij Burt
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
