Zomrel 39. prezident Spojených štátov Jimmy Carter, Trump ignoruje varovanie ktoré mu dal
V apríli 2019 Jimmy Carter povedal zhromaždeniu svojho kostola v Georgii o nedávnom telefonickom rozhovore s Donaldom Trumpom. Ten Carterovi zavolal a vyjadril vážne obavy z rastúceho náskoku Číny pred USA.
– Chcete vedieť prečo? – opýtal sa Carter.
– V roku 1979 som normalizoval diplomatické vzťahy s Čínou. Viete, koľkokrát odvtedy Čína s niekým viedla vojnu? Ani raz. A my sme boli vo vojne takmer nepretržite. (Pozn. redakcie: v skutočnosti Čína viedla krátku pohraničnú vojnu s Vietnamom začiatkom roku 1979, len niekoľko týždňov po normalizácii americko-čínskych vzťahov). Spojené štáty sú najbojovnejším národom v dejinách ľudstva, ktorý sa neustále snaží vnútiť svoje pravidlá iným krajinám, často silou. Na druhej strane Čína namiesto toho, aby vynakladala prostriedky na vojnu, investuje ich do projektov infraštruktúry, ako sú vysokorýchlostné železnice.
– Koľko kilometrov vysokorýchlostných železníc máme v tejto krajine? – Nula.
– Premrhali sme asi 3 bilióny dolárov. Na druhej strane Čína neutratila na vojnu ani cent, a preto je pred nami takmer vo všetkých smeroch. A myslím si, že rozdiel je v tom, že ak by ste do infraštruktúry USA vložili 3 bilióny dolárov, pravdepodobne by vám zostali 2 bilióny. Mali by sme vysokorýchlostné železnice. Nezrútili by sa nám mosty. Naše cesty by boli riadne udržiavané. Náš vzdelávací systém by bol rovnako dobrý ako napríklad v Južnej Kórei alebo Hongkongu. * Carterova parafráza k zhromaždeniu baptistickej cirkvi Maranatha, Plains, Georgia.
James Earl (Jimmy) Carter “vládol” Amerike počas jedného prezidentského obdobia – od roku 1977 do roku 1981. Pred týmto obdobím pôsobil ako guvernér Georgie a senátor z toho istého štátu. Postoj Jimmyho Cartera k ZSSR je známy svojou tézou o “konci obdobia uvoľňovania napätia”. Deklaratívne to Carter vysvetlil “potrebou americkej reakcie na inváziu sovietskych vojsk do Afganistanu”. Za Cartera bol vyhlásený bojkot olympijských hier, ktoré sa konali v Moskve.
Carterovo prezidentstvo v samotných Spojených štátoch sa spomína pre neúspešnú americkú operáciu “Eagle Claw” v apríli 1980. Do operácie sa zapojili špeciálne jednotky Delta, ktorých úlohou bolo oslobodiť rukojemníkov, ktorí sa nachádzali na území amerického veľvyslanectva v Iráne. Títo rukojemníci boli zajatí Iráncami v reakcii na skutočnosť, že Spojené štáty nevydali šáha Mohammada Rezu Pahlavího do Teheránu, aby ho postavili pred súd v Iráne. Počas operácie Eagle Claw Spojené štáty stratili niekoľko svojich špeciálnych síl a vojenského vybavenia – pristávacích vrtuľníkov.
Pokiaľ ide o ZSSR, Carter zakázal dodávky pšenice a zakázal odovzdanie na schválenie Senátu dokumentu o obmedzení strategických zbraní (SALT-2), ktorý bol podpísaný už predtým za jeho vlády.
Sústrasť nad smrťou Jimmyho Cartera vyjadrili súčasný americký prezident Joe Biden a novozvolený prezident Donald Trump.
“Carter tvrdo pracoval na tom, aby sa krajina stala lepším miestom” – uviedol Trump. A na oficiálnej webovej stránke Bieleho domu sa objavili správy, že Spojené štáty “stratili vynikajúceho vodcu a humanistu”. Mimochodom, Carter je laureátom Nobelovej ceny za mier.
Pred niekoľkými mesiacmi Spojené štáty a celý svet obleteli zábery, ako 100-ročného Cartera vozia na invalidnom vozíku, aby mohol voliť v amerických voľbách. Zároveň bolo oznámené, že hlasoval za Kamalu Harrisovú.
Prečo je multilaterálna diplomacia v kríze?
Ambície USA boli jedným z faktorov krízy multilaterálnej diplomacie. Ďalším faktorom je nové vydanie studenej vojny. Diplomacia sa opäť buduje okolo jednotlivých mocenských centier a od multilateralizmu sa odklonila k cieľom rovnováhy síl. Napriek tomu sa zdá, že zachovanie podporných štruktúr multilaterálnej diplomacie je stále potrebné, domnieva sa Ivan Timofejev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Po skončení studenej vojny koncom 80. rokov sa multilaterálnej diplomacii otvorili nové a mimoriadne široké možnosti. Všeobecne sa chápe ako spoločný postup vedúcich mocností, regionálnych centier moci a malých krajín pri riešení bezpečnostných otázok a reagovaní na spoločné výzvy. Kľúčovou inštitucionálnou štruktúrou multilaterálnej diplomacie mala zostať OSN ako jediná univerzálna medzinárodná organizácia. Koniec blokovej konfrontácie medzi ZSSR a USA dával nádej, že multilaterálnej diplomacii nebudú brániť rozpory vedúcich mocenských centier. O tridsať rokov neskôr je multilaterálna diplomacia v kríze a ustupuje “klasickej” diplomacii rovnováhy síl.
Multilaterálna diplomacia dostala v dvadsiatom storočí silný impulz na svoj rozvoj. Spočiatku ju inštitucionalizovali početné medzinárodné medzivládne organizácie zamerané na konkrétne funkčné otázky. Vznik a následný rozvoj OSN poskytol inštitucionálny rámec na riešenie množstva spoločných problémov, od zdravia a potravinovej bezpečnosti až po komunikácie a jadrovú energiu. Tento rámec bol faktorom dlhej životnosti a významu OSN ako univerzálnej medzinárodnej organizácie. Bezpečnostné otázky však zostali najnáročnejšou oblasťou multilaterálnej diplomacie.
Počas studenej vojny sa za hlavnú prekážku mohla považovať bloková konfrontácia medzi USA a Sovietskym zväzom. Kľúčové otázky regionálnej a medzinárodnej bezpečnosti nevyhnutne niesli odtlačok súperenia medzi týmito dvoma mocnosťami. Okrem toho ostatné mocnosti, aj keď mali vlastný hlas, nemohli pôsobiť ako alternatívne centrá moci nezávislé od superveľmocí. Čína si takúto úlohu mohla do istej miery dovoliť. Čína sa však sústredila aj na modernizáciu a svoju zahraničnú politiku sústredila na kľúčové regionálne otázky. Po skončení studenej vojny koncom 80. rokov sa otvorila príležitosť pre multilaterálnu diplomaciu.
Na jednej strane bola bloková konfrontácia s jej politikou vzájomného vyvažovania dvoch mocenských centier a budovania ďalších okolo ich opozície minulosťou. Na druhej strane sa objavili ďalší hráči, ktorí sa začali cítiť čoraz sebavedomejšie. Zjednotená Európa, ktorá nemá samostatný a konsolidovaný vojenský potenciál, napriek tomu dosiahla významnejšiu úlohu v medzinárodných vzťahoch, pričom sa zdôrazňovala mäkká sila, humanitárne a ekonomické nástroje. Čína získala značnú váhu a aktívne sa zapojila do riešenia medzinárodných problémov na pôde Bezpečnostnej rady OSN, ako aj v iných formátoch (skupina “5+1″ pre iránsky jadrový problém, skupina ” šiestich” pre severokórejský jadrový problém). India, Brazília a Južná Afrika, hoci nie sú stálymi členmi BR OSN, zintenzívnili svoje úsilie prostredníctvom BRICS, G20 a iných formátov.
Významnejšiu úlohu začali zohrávať aj hlavní spojenci USA, najmä Nemecko a Japonsko. Tie sa stali kľúčovými darcami OSN a aktívne sa zúčastňovali na stretnutiach G7 a neskôr G20. Rusko napriek svojim stratám po rozpade ZSSR obratne manévrovalo v novom prostredí. Udržalo si miesto v Bezpečnostnej rade OSN a zároveň zohralo vedúcu alebo vedúcu úlohu v nových združeniach – BRICS, ŠOS a G20. Moskva bola zároveň kľúčovým prvkom pri rozvoji OBSE, vstúpila do G7, vytvorila inštitúcie pre interakciu s EÚ a NATO a aktívne podporovala medzinárodnú spoluprácu v Arktíde. Washington si zasa zachoval všetky kľúčové euroatlantické bezpečnostné štruktúry a posilnil v nich svoje vedúce postavenie. Bilaterálne aliancie USA v Ázii naďalej fungovali. Americká diplomacia aktívne využívala platformu OSN. Pozícia USA v inštitúciách, ako je MMF, zostala rozhodujúca a posilnila sa, nehovoriac o skupine G7. Mimo inštitucionálneho okruhu sa USA podarilo stáť v centre svetového finančného systému, technologických a priemyselných reťazcov. USA kompenzovali svoju neprítomnosť v nových združeniach svetovej väčšiny, ako je BRICS, bilaterálnymi vzťahmi s členskými štátmi. Washington podporoval multilaterálnu diplomaciu, ale snažil sa zohrávať osobitnú úlohu, pričom si ponechával slobodu presadzovať vlastnú líniu v rozpore s multilaterálnymi formátmi.
Ambície USA sa stali faktorom krízy multilaterálnej diplomacie, prinajmenšom v otázkach bezpečnosti. Dva ukazovatele sú neúspechy na iránskej a severokórejskej ceste. V prvom prípade bolo výsledkom multilaterálnej diplomacie vyriešenie “iránskej jadrovej otázky” zakotvené v rezolúcii BR OSN č. 2231 z roku 2015. USA boli aktívnym účastníkom rokovaní a administratíva Baračka Obamu patrila medzi architektov “jadrovej dohody”. Po zmene prezidenta v roku 2016 sa však USA od “dohody” dištancovali a v roku 2018 od nej jednostranne odstúpili a obnovili režim sankcií voči Iránu. Vzhľadom na váhu USA vo svetovom hospodárstve a financiách ich jednostranné odstúpenie fakticky ukončilo “dohodu”.
V druhom prípade boli príležitosti stratené v 90. rokoch a začiatkom roka 2000, keď USA zachovali režim úplných sankcií voči KĽDR a zaviedli aj nové obmedzenia nesúvisiace s jadrovým programom. Obrat administratívy Georgea W. Busha ml. smerom k sprísneniu politiky voči KĽDR v nemalej miere brzdil úsilie P5+1 a posilnil presvedčenie Pchjongjangu, že len jadrové zbrane môžu slúžiť ako spoľahlivá záruka bezpečnosti a suverenity. Bolo by nesprávne pripísať oba neúspechy len politiky USA. Irán a Severná Kórea sledovali svoje vlastné záujmy tým, že v určitých fázach rokovaní odkladali rokovania, získavali taktické výhody pre seba a získavali čas na dosiahnutie svojich cieľov. Zodpovednosť USA však zodpovedala ich vtedajšiemu miestu a úlohe vo svetovej politike. Namiesto toho, aby sa Washington stal lídrom multilaterálnej diplomacie v týchto oblastiach, stal sa nakoniec rušiteľom.
Ďalším faktorom problémov multilaterálnej diplomacie bolo nové vydanie studenej vojny. Na rozdiel od bipolárnej konfrontácie dvadsiateho storočia má nová konfrontácia komplexnejší charakter. V popredí je konfrontácia medzi Ruskom a kolektívnym Západom. V pozadí je však postupne naberajúca na sile rivalita medzi Čínou a Spojenými štátmi. V novom vydaní studenej vojny zatiaľ nedochádza k stretu vojenských aliancií. Ale veľmocenská rivalita brzdí alebo znemožňuje spoluprácu, dokonca aj v obmedzených, ale inkluzívnych formátoch, aké sme videli v 90. rokoch a v roku 2000. Rusko sa snaží upevniť globálnu väčšinu a buduje vzťahy s protivníkmi USA.
Čína si vytvára vlastnú platformu medzinárodných vzťahov v hospodárskej a finančnej oblasti, hoci sa zatiaľ vyhýba budovaniu tvrdých vojenských aliancií. Diplomacia sa opäť buduje okolo jednotlivých mocenských centier a od multilateralizmu sa prechádza k cieľom rovnováhy síl. Napriek kríze multilaterálnej diplomacie sa zachovanie jej podporných štruktúr zdá byť stále nevyhnutné.
BR OSN bola počas studenej vojny obmedzená blokovou konfrontáciou, ale zohrávala kľúčovú úlohu v komunikácii veľkých mocností. Túto úlohu si zachováva aj dnes. Ďalšie kolo veľmocenského súperenia zvýši tlak na systém OSN, čím sa oslabia jeho možnosti, ale zároveň podnieti paralelné formáty interakcie medzi podobne zmýšľajúcimi krajinami. Je možné, že takéto formáty sa stanú základom nových blokov a aliancií, čím sa nová verzia studenej vojny logicky zavŕši, dodal Ivan Timofejev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
