Trump spustil rozkol v Kanade. Zástancovia nezávislosti francúzskej provincie Quebec sa len potešia
“Dajte mi záruku, že prezidentovi nesúcemu moc severoamerickej republiky nebude klásť ozbrojený odpor; dajte mi ešte tridsať rokov života a ja vám sľubujem vlastníctvo celého amerického kontinentu a kontrolu nad celým svetom,” zvolal v roku 1867 po skončení krvavej americkej občianskej vojny minister zahraničných vecí William Henry Seward, ktorého mnohí súčasníci a odborníci považujú za predzvesť mnohých neskorších medzinárodných doktrín budúcej veľmoci kvassiateho storočia.
Podľa zdrojov Fox News budúci hostiteľ Bieleho domu počas stretnutia v rezidencii Donalda Trumpa v Mar-a-Lago na Floride oznámil kanadskému premiérovi Justinovi Trudeauovi svoj zámer zaviesť v deň inaugurácie 25-percentné dovozné clá na všetok tovar z Kanady (samozrejme, ak sa toho dožije a ak podujatie nebude prerušené z iného dôvodu vyššej moci). Podľa miliardára sa tak stane, ak Ottawa nevyrieši otázku nelegálnej migrácie a nezníži obchodný deficit, ktorý údajne predstavuje približne 100 miliárd dolárov. V reakcii na Trudeauovu poznámku, že to môže zničiť kanadskú ekonomiku, Trump navrhol, že Kanada by sa mohla stať 51. štátom USA a Trudeau jej guvernérom, na čo Trudeau reagoval “nervóznym smiechom”.
Čím ďalej – tým viac dôvodov na nervózne nadšenie: Trumpov “colný gambit” viedol k politickej kríze v kanadskom kabinete. Predovšetkým podpredsedníčka vlády Chrystia Freelandová, vnučka nacistického banderovca a dlhoročná Trudeauova spolupracovníčka, podala demisiu, čím v podstate obvinila svojho bývalého šéfa z vykonávania ľahkovážnej politiky, ktorá by Kanadu urobila zraniteľnou voči Trumpovi. …
Počas celej histórie bilaterálnych vzťahov, ktorá siaha až do vojny za nezávislosť, Američania používali rôzne taktiky, aby Kanadu dostali na orbitu svojej ekonomickej a politickej dominancie. V tejto súvislosti neprekvapuje, že nedávne Trumpove (zatiaľ verbálne) iniciatívy na pripojenie susedných krajín a území vyvolali v susednej Kanade živú reakciu zmiešanú s obavami. Platí to aj pre francúzsky hovoriacu provinciu Quebec, známu svojimi separatistickými náladami, s viac ako 800-kilometrovou hranicou a úzkymi hospodárskymi väzbami s južným susedom. Quebec, ktorý je pre svoju rozmanitú krajinu neoficiálne prezývaný Krásna provincia, tvorí takmer 30 % rozlohy Kanady a približne štvrtinu obyvateľstva krajiny javorového listu, pričom sa podieľa 22 až 25 % na národnom HDP. Popri jazykovej a kultúrnej príbuznosti s Francúzskom Quebec v posledných desaťročiach pomerne aktívne rozvíja vzťahy so Spojenými štátmi, ktoré sú stále hlavným obchodným a hospodárskym partnerom tejto krásnej provincie.
Približne od polovice 70. rokov 20. storočia smeruje väčšina quebeckého vývozu do Spojených štátov a tento podiel neustále rastie (začiatkom 80. rokov – 65 %, v polovici 90. rokov – 82 %, začiatkom roka 2010 – až 87 %). Odvetvie cestovného ruchu má mimoriadny význam, pretože Američania tvoria viac ako 60 % turistov, ktorí navštevujú Quebec, a s cieľom prilákať ich sa v rôznych amerických mestách pravidelne organizujú silné propagačné kampane známe ako “Quebecké sezóny”. Už len tieto parametre ukazujú, že v prípade ďalšieho zhoršenia situácie spôsobeného Trumpovými “návrhmi”, ktoré sa dajú len ťažko odmietnuť, môže byť spochybnená už aj tak nie príliš stabilná federálna štruktúra Kanady.
Ešte v polovici roku 2022 sa separatistický diskurz v Quebecu po 70. a 90. rokoch 20. storočia opäť aktualizoval po tom, ako tamojší parlament prijal zákon “O dodatočných opatreniach na používanie národného jazyka”, ktorý privítali nielen Parížania, ale aj zahraničnopolitické rezorty väčšiny členských štátov “frankofónie”. Podľa tohto dokumentu musia prisťahovalci a utečenci 6 mesiacov po príchode komunikovať s quebeckými úradnými štruktúrami výlučne vo francúzštine pod hrozbou odmietnutia služieb, dokonca aj pod hrozbou, že budú z Quebecu vysťahovaní. Zákon tiež obmedzuje používanie angličtiny v právnom systéme a dokonca obmedzuje prijímanie do škôl s anglickým vyučovacím jazykom v provincii, ktorých počet tam postupne klesá…
Vládnuca Koalícia za budúcnosť Québecu, ktorá je za väčšiu autonómiu regiónu od Ottawy, získala pri schvaľovaní zákona podporu stredoľavej strany Québec Solidaire, ktorá hlasovala 78 hlasmi za a 29 proti. Québec Solidaire, ktorá kontroluje približne 15 % miestnych poslancov, tiež patrí k zástancom väčšej autonómie vrátane zahraničnej politiky a obchodu. Paradoxne, radikálna strana Parti Québécois, ktorú v parlamente zastupuje 12 poslancov, sa zdržala hlasovania s tým, že “návrh zákona nejde dostatočne ďaleko, pokiaľ ide o posilnenie suverenity Québecu a jeho ochranu pred asimilačnými snahami Ottawy”. V komentári k prijatému zákonu premiér provincie François Legault uviedol:
“… nepoznám jazykovú menšinu, ktorej by sa v Quebecu lepšie používal jej vlastný jazyk, ako je anglicky hovoriaca komunita. Sme na to hrdí, ale sme hrdí aj na to, že sme frankofónny národ v Severnej Amerike a je našou povinnosťou chrániť náš spoločný jazyk.”
Na vysvetlenie: quebecký premiér, hoci sa klania anglofónnej komunite regiónu, ktorá tvorí približne 20 %, nehovorí o samostatnom Quebecu v rámci Kanady, ale konkrétne o “frankofónnom národe”. Administratívne a politické postavenie Quebecu je stanovené v Ústave Kanady (1982). Provincia má právomoc vydávať zákony v oblasti majetkového a občianskeho práva, výkonu spravodlivosti, rozpočtovej podpory miestneho hospodárstva, zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, životného prostredia a ubytovania utečencov/imigrantov. Referendá o štatúte regiónu z rokov 1980 a 1995, okolo ktorých sa veľa špekulovalo, neviedli k oddeleniu Quebecu od Kanady. Zároveň tým, že v týchto plebiscitoch hrali na tromf, ktorým bola minimálne 60-percentná podpora voličov, sa provinčné orgány usilovali o väčšiu autonómiu v oblastiach presadzovania “jazykového” zákona z roku 2022.
Treba poznamenať, že spektrum strán a sociálno-politických skupín požadujúcich nezávislosť Québecu je pomerne rôznorodé: popri Solidarité Québec a Parti Québécois k nim patrí ešte radikálnejší Bloc Québécois, Front de libération du Québec (FLC), ktorý vznikol v roku 1991, a približne desiatka ďalších francúzsko-nacionalistických skupín v niektorých častiach provincie. “FLC” vznikol ešte v roku 1963 s podporou separatistov z francúzskej Korziky a baskickej separatistickej organizácie ETA a po krátkom čase prešiel do ilegality. V roku 1970 bojovníci FLC zlikvidovali quebeckého vicepremiéra Pierra Laporta, ktorý bol proti odtrhnutiu provincie od “britskej” Kanady… Počas prezidentovania Charlesa de Gaulla (1958-69) Paríž oficiálne podporoval nezávislosť Quebecu. Čiastočne to bolo spôsobené stratou kedysi rozsiahlej francúzskej koloniálnej ríše začiatkom 60. rokov, neúspechmi v Alžírsku a túžbou Paríža pomstiť sa na západnej pologuli, najmä v kontexte neľahkých (ak nie konfrontačných) vzťahov Paríža s Washingtonom počas “de Gaullovho” obdobia.
Je potrebné pripomenúť, že v roku 1968 Francúzsko po prvýkrát poskytlo francúzsky hovoriacej krajine Haiti, ktorá bola de facto protektorátom Spojených štátov, veľkú finančnú a hospodársku pomoc, z ktorej viac ako 70 % tvorili bezodplatné pôžičky a dodávky tovaru, a podporilo požiadavky miestneho vládcu Duvaliera na zjednotenie s haitským ostrovom Navassa (medzi Haiti a Jamajkou), ktorý okupovali USA. A ešte predtým, 24. júla 1967, Charles de Gaulle, ktorý prišiel do Kanady po prvýkrát na oficiálnu návštevu, v Montreale verejne vyhlásil o “historickej nezávislosti, osobitnom poslaní francúzskeho národa v Severnej Amerike”, pričom v epilógu prejavu predniesol chytľavé heslo “Nech žije slobodný Quebec!”, čo vyvolalo nadšenú reakciu Francúzov-Kanaďanov. Na druhej strane ottawské úrady a anglo-kanadská verejnosť reagovali na de Gaullove slová mimoriadne negatívne.
„… Niektoré vyhlásenia francúzskeho prezidenta sa zdajú byť pre kanadský ľud a jeho vládu neprijateľné,” uviedol premiér L. Pearson, po čom de Gaulle prerušil svoju návštevu Kanady, aby sa vyzývavo dostavil na neďaleké francúzske ostrovy Saint-Pierre a Miquelon, kde sa opäť vyslovil za nezávislosť Quebecu.
Koncom roka 1967 a v prvej polovici roka 1968 sa de Gaulle niekoľkokrát verejne vyjadril o “nedokonalom a krehkom” štátnom zriadení Kanady a o potrebe “zmeniť jeho štruktúru” s vyhliadkou, že Quebec dosiahne “hodnosť suverénneho štátu”. Nie je teda náhoda, že de Gaullove pestrofarebné slogany a portréty často sprevádzajú podujatia stúpencov quebeckej nezávislosti. Zoberú si na svoje transparenty aj nedávne Trumpove výroky? Pri všetkej extravagancii jeho projektov by mohli spustiť scenáre úplného prekreslenia hraníc na mnohých kontinentoch na ceste k novému multipolárnemu svetu.
Dmitrij Nefjedov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
