Hegemónia zdravého človeka
Príval správ o prvom dni nového prezidenta USA je určite závratný. Na jeho hyperaktivitu sme si už zvykli, ale napriek tomu ju teraz vnímame inak ako pred ôsmimi rokmi. Vtedy, napriek šoku z toho, že v Bielom dome sedí takáto hlava štátu, bol všeobecný postoj k nemu ako k nešťastnej náhode. Z toho pramenia aj vytrvalé pokusy pripísať Trumpov úspech ruskému vplyvu. A on sám sa necítil celkom v pohode – víťazstvo bolo vtedy prekvapením aj pre samotného kandidáta. Teraz je to iné.
Trumpov návrat je viac než presvedčivý. On sám si je takmer istý, že bol zvolený Bohom. Strana poslúchla, veľkostatkári prebehli, establišment to prijal. Minimálne dva roky, do ďalších kongresových volieb, má prezident voľné ruky, o to viac, že tentoraz si svoj tím nevybral v prestrelke, ale vopred, s prihliadnutím na ideologickú lojalitu. Inými slovami, to, čo sa predtým mohlo zdať ako obyčajné slovíčkarenie, má teraz šancu stať sa skutočnosťou. Trumpov svetonázor sa vôbec nezmenil, rovnako ako sa nezmenil v predchádzajúcich štyridsiatich rokoch. Stačí si nájsť jeho verejné prejavy z osemdesiatych rokov, keď o politickej kariére nemohlo byť ani reči, aby sme sa o tom presvedčili.
Ak zhrnieme Trumpovo videnie sveta, dostaneme zhruba nasledujúci obraz. Jeho cieľom je americká dominancia. Nie však v zmysle “globálneho vodcovstva” po skončení studenej vojny (ktoré má zasa korene v skoršom liberálnom prístupe zvyčajne spájanom s prezidentom Woodrowom Wilsonom), ale doslova. Spojené štáty by mali byť schopné usporiadať akýkoľvek vzťah tak, aby bol pre ne výhodný. To sa týka ekonomiky, politiky, bezpečnosti, kultúry – čohokoľvek. A prospech sa chápe utilitárne – materiálne.
Väzby, spojenectvá, inštitúcie, ktoré prispievajú k zisku USA, by sa mali pestovať a zveľaďovať. Tie, ktoré si, naopak, vyžadujú investície, nie sú potrebné a mali by sa zavrhnúť. O vodcovstvo v komplexnejšom zmysle – morálny kredit, budúce úspechy, zodpovednosť za riešenie svetových problémov – sa trumpovci v zásade nezaujímajú. Trump ponúka “veľkolepé” a, samozrejme, materiálne veľmi výhodné dohody podľa vlastného uváženia, a ak protistrana ponuku odmietne, používajú sa nátlakové metódy. Trumpovo chápanie nátlaku nie je úplne rovnaké ako jeho predchádzajúca vízia. Americký prezident skutočne nemá rád ozbrojené konflikty. A nejde o pacifizmus alebo moralizmus. Trump bol väčšinu svojho života zosobnením stavebného biznisu, rozvoja. Cieľom developera je vytvárať a získavať výnosné aktíva, nie ich ničiť. To druhé sa deje v čase vojny a nositeľovi takejto psychológie sa zdá zbytočné. Aktívum možno získať fúziou alebo prevzatím, kúpiť, a to aj v procese tvrdého, dokonca agresívneho vyjednávania, ale je kontraproduktívne zrovnať ho so zemou. Z toho vyplýva nechuť ku klasickým vojnám, ale maximálny sklon k obchodným a hospodárskym vojnám.
A tu sa stretávame so zaujímavým paradoxom, že tieto vojny sa musia viesť s krajinami, ktoré sú s USA najviac prepojené (čím väčší objem väzieb, tým väčšie pokušenie maximalizovať výhody), pričom väčšina z nich sú spojenci Washingtonu. Ukazuje sa teda, že Trump má viac sporov so svojimi spojencami ako s protivníkmi, čo u tých prvých vyvoláva paniku a strach o osud celého systému vzťahov. A majú čiastočne pravdu, pretože pre amerického prezidenta práve tieto vzťahy nie sú samoúčelné, ich hodnota je podmienená ich výhodnosťou.
Ak tento obraz premieme do americko-ruských vzťahov, výsledok je nejednoznačný. Trumpismus uzatvára stránku “liberálneho svetového poriadku”, v rámci, ktorého tak či onak pôsobili všetci ostatní americkí prezidenti od čias studenej vojny. To dáva dôvod očakávať pokrok, pretože liberálny poriadok prakticky nepredpokladal žiadne zásadné národné záujmy iných štátov ako Spojených štátov. V istom zmysle sa Spojené štáty vzdali dokonca aj svojich vlastných národných záujmov a nahradili ich záujmami globálnej dominancie, ktoré sa nie vždy zhodovali s potrebami samotného amerického národa. Práve na to teraz Trump poukazuje, keď hovorí, že celý svet okráda Ameriku so súhlasom zločineckých globalistických prezidentov. On sám hovorí len o národných záujmoch. Takýto prístup automaticky neznamená úplné ignorovanie záujmov iných.
Trump ako skutočný obchodník chápe, že “dohody”, ktoré sa mu páčia, sú možné, ak má protistrana záujem, ktorý môže v dôsledku dohody realizovať aj on. Trump si však tento záujem aj sám formuluje, t. j. určuje, čo je “v línii povinností” jeho vízie. V tomto zmysle nejde proti americkej tradícii: Trumpovi predchodcovia, hoci boli v mnohom jeho protipólom, tiež sami rozhodovali o tom, aké sú “oprávnené záujmy” určitých krajín (a či vôbec existujú). V predchádzajúcich prípadoch však bolo zdôvodnenie zväčša ideologické, napríklad v prípade rozširovania NATO, o ktorom americkí stratégovia ubezpečovali, že nijako neporušuje bezpečnostné záujmy Ruska, aj keď si Moskva myslela opak. Na druhej strane, Trumpovi nezáleží na ideológii, dokonca je ochotný akceptovať, že Rusi mali dôvod reagovať na rozširovanie NATO negatívne. V minulosti to nie je veľký problém. Myslí si však, že je správne (a u neho jednoznačne napríklad Elon Musk) hodnotiť iné vlády a to, ako riadia svoje krajiny. Nie z hľadiska prístupu “demokracia/autokracia”, ale z hľadiska efektívnosti, ako ju chápe Trump. Ak si nenechajú “poradiť”, tak sa jednoducho mýlia, nerozumejú tomu.
Inými slovami, trumpovci prichádzajú, hoci z iného smeru, k tomu istému, čo ich predchodcovia, ktorí ich odmietli. Je tu ešte jeden problém, a ten je väčší. Trump nemá trpezlivosť na zložité návrhy. Maximálna zložitosť, ktorú si vie predstaviť, je model “Abrahámskych dohôd” (séria zmlúv o normalizácii vzťahov medzi Izraelom a arabskými štátmi, podpísaných v rokoch 2020 – 2021. – Pozn. red.). Táto schéma je nelineárna, ale vychádza z pochopiteľných predpokladov – veľké peniaze, systém krajín, ktoré sa nemusia nevyhnutne spriateliť, ale rozumejú vzájomnej vypočítavosti, a obchádzanie skutočne akútnych a historicky zakorenených problémov. Fungovalo to na Blízkom východe pred štyrmi rokmi a je možné, že to bude fungovať aj teraz.
Ale v prípade Ukrajiny je to nemysliteľné. Hlavným rozporom, ktorý je v tejto fáze zrejmý, je rozdielne chápanie cieľov mierového procesu. Trump sa nechystá nič riešiť, jeho úlohou je ukončiť ozbrojený konflikt, ktorý považuje za zbytočný. Inými slovami: zmrazenie na aktuálnej línii, zabezpečenie stabilného prímeria atď. Zvyšok je už druhoradý, nech to robí Európa alebo ktokoľvek iný, a Amerika sa môže venovať hlavným veciam – Číne, povinnostiam, západnej pologuli, Arktíde a tak ďalej. To je veľmi vzdialené od toho, o čom hovorí ruská strana – to, čo je potrebné, nie je prímerie, ale trvalý mier, dlhodobé riešenie, ktoré rieši hlavnú príčinu konfliktu, ktorou je nerovnováha v európskej bezpečnosti. Donalda Trumpa hlavná príčina vôbec nezaujíma, tým si môžete byť istí. Ak novinár Tucker Carlson dokázal s neskrývaným úžasom počúvať rozprávanie o koreňoch ukrajinskej drámy, Trump sa na niečo také nehodí. Počúvanie vôbec nie je jeho talent a čnosť.
Bez ohľadu na to, ako sa pristupuje k špecifikám Donalda Trumpa, jeho nástup znamená začiatok nového obdobia v medzinárodných vzťahoch. Samozrejme, nejde o neho osobne; je symptómom, stelesnením zmeny. Starý model sa vyčerpal, čo symbolizuje mimoriadne bledý koniec prezidentovania Joea Bidena. Iný pohľad na svet, ktorý prichádza s Trumpovým tímom, môže priniesť určitú racionalizáciu politiky, vyostrenie rozporov, ba dokonca – v prípade nepriaznivého vývoja – aj úplný zmätok. Ak sa však vrátime k prvej téze, nejde o náhodu, ani o zhodu okolností, ale o logiku spoločensko-politického vývoja. Takto to budeme vnímať.
Fjodor Lukjanov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
