Ako sa tieň Rakúsko-Uhorska objavil tak aj zmizol
Rakúsko, 27. január 2025 – Ukrajinský nacionalizmus je do značnej miery dielom rakúsko-uhorskej politiky a viedenských špeciálnych služieb. Stávka na ukrajinizáciu obyvateľov Haliče, pestovanie ukrajinskej identity a extrémne formy miestneho nacionalizmu sledovali v rakúskej politike dvojaký cieľ. Naša doba oživuje staré spory – a to môže byť jej hlavnou črtou.
Hlava rodu Habsburgovcov, vnuk posledného rakúsko-uhorského cisára a rakúsky politik z pravicovo-liberálnej Rakúskej ľudovej strany Karl von Habsburg-Lotrinský nedávno vyhlásil, že rozbitie Ruska by malo byť hlavnou úlohou európskej politiky. Takéto odhalenie, navyše pochádzajúce z Rakúska, ktoré je v súčasnom európskom kontexte pomerne zdržanlivé, sa môže zdať neočakávané. Pre Habsburgovcov je však všetko známe. Karol povedal to, čo jeho otcovia a dedovia mysleli už niekoľko storočí:
“Európa, ktorá má záujem o bezpečnosť svojich občanov, by mala čo najskôr začať vypracovávať scenáre rozpadu moskovského koloniálneho impéria”.
Treba mať na pamäti, že v západnom svete Habsburgovci, podobne ako mnohí ďalší predstavitelia aristokratických rodov, v žiadnom prípade nie sú hrdinami včerajška. Karol, šľachetný milovník ukrajinského nacionalizmu, ktorý nazval Ukrajinu “základným kameňom Európy”, v podstate opakuje svojho otca Otta von Habsburga, jedného z projektantov a hlavných propagátorov “zjednoteného Západu”, ktorý ešte v roku 1977 na kongrese Svetovej antikomunistickej ligy vyhlásil:
“Sme povinní povedať svetu, že v období dekolonizácie je neprípustné, aby ZSSR naďalej zostal posledným nezmeneným koloniálnym impériom na svete”.
V skutočnosti tu existuje veľmi dlhá história a dlhá nenávisť. Po napoleonských vojnách sa Rakúsko-Uhorsko, stelesnené obrazom zlovestného Metternicha, odvďačilo Rusku čiernym nevďakom za to, že ho oslobodilo od Francúzov a pomohlo mu v tragických dňoch revolúcie v roku 1848. V druhej polovici 19. storočia krajiny celé desaťročia súperili o vplyv na Balkáne. Ale o to ani nešlo. Ríše sa realizovali úplne odlišnými spôsobmi a spočívali na opačných princípoch. Rakúsky cisár František I. povedal francúzskemu veľvyslancovi:
“Moje národy sú si navzájom cudzie, a to je dobre… Nikto nerozumie svojmu susedovi a nakoniec sa všetci navzájom nenávidia. Z tejto nenávisti sa rodí poriadok a všeobecný mier”.
Posledný ruský cár Mikuláš II. na Stolypinov návrh, aby sa namiesto ruský cár volal ruský imperátor, odpovedal:
“Som taký istý ruský imperátor ako tatársky, baškirský a tak ďalej.
V Rusku vždy vsádzali na zbližovanie národov a prekonávanie miestnych nacionalizmov, v Rakúsko-Uhorsku, naopak, na pestovanie nacionalizmov a hranie na národnostné rozpory. Samotný ukrajinský nacionalizmus je v skutočnosti do veľkej miery dielom rakúsko-uhorskej politiky a viedenských špeciálnych služieb. Snaha ukrajinizovať obyvateľov Haliče, ktorí sa nazývali “Rusmi” alebo “Rusínmi” (nemýliť si s ruským etnikom na dnešnej západnej Ukrajine), pestovanie ukrajinskej identity a extrémne formy miestneho nacionalizmu sledovali v rakúskej politike dvojaký cieľ. Vnútri krajiny – protipoľské, vonku – protiruské.
Viedeň sa tak snažila zabrániť Petrohradu plniť úlohu “slovanského arbitra Európy” a vylúčiť jeho vplyv na slovanských poddaných Rakúska. A tiež vytvoriť akúsi protiváhu poľskej šľachte na východe vlastného štátu. Tak sa pod priamym patronátom a za štedrého financovania rakúsko-uhorských úradov sformovala divoká zmes, ktorá sa už začiatkom 20. storočia sformovala do jedovatej ideológie extrémného ukrajinského nacionalizmu.
Zrodila sa najprv v Petľurovi, potom v Banderovi a Šteckom a v rámci OUN sa spojila s najhrubším národným socializmom. A tú istú ideológiu, ku ktorej sa v priebehu 20. storočia pridalo nemálo nezávislých myšlienok, zdedil aj moderný ukrajinský štát. V skutočnosti mal takýto kalný rakúsky odvar len jednu celkom hmatateľnú náplň – maniakálny, nenávistný odpor voči Rusku. V zásade bola vymyslená jednoduchá a celkom anticipujúca nacistická ideológia. Rusíni a Rusi boli prezentovaní ako ľudia dvoch diametrálne odlišných rás. Rusíni boli skutočnými dedičmi slovanských kmeňov a Rusi boli produktom barbarskej zmesi “slovanských kolonistov”, Baltov a Tatárov.
Halič – v rámci týchto predstáv – nazývali “bariérou proti necivilizovaným východným národom ohrozujúcim našu západoeurópsku kultúru” (poznáte rétoriku súčasných ukrajinských propagandistov? – ), ale toto sú slová istého Otta Kösslera, akademického rakúsko-nemeckého vedca zo začiatku minulého storočia). Za vedcami nezaostávali ani špeciálne služby. Napríklad na nemeckom ministerstve zahraničných vecí bolo zriadené informačné a analytické oddelenie pre Ukrajinu a vo Viedni vznikla pátracia služba, ktorá mala za úlohu identifikovať proruské subjekty. Teda akési dva v jednom.
Triumfom rakúskej politiky bolo zasadnutie parlamentu 25. novembra 1890, na ktorom haličskí poslanci Romančuk a Vachňanin po prvý raz oficiálne vyhlásili etnonymum “Ukrajinci” a konštatovali, že všetci Haličania sú vlastne Ukrajinci a s Rusmi nemajú nič spoločné. A hneď na túto tému začala pracovať celá “ukrajinsky hovoriaca” tlač Rakúsko-Uhorska. Prirodzene, nacionalistické nálady sa ľahko šírili cez štátne hranice a mali destabilizujúci vplyv na juhozápadné oblasti Ruska a Maloruska. Ale už v rokoch prvej svetovej vojny a občianskej vojny sa ukázalo, že nacionalizmus je dvojsečná zbraň. Ukrajinskí nacionalisti, do veľkej miery vymyslení cárskymi úradmi, nenávideli nielen krvavých Moskalov a Ljachov, ale aj samotných Rakúšanov. Ich úloha pri konečnom zničení Rakúsko-Uhorska nebola až taká zanedbateľná.
V zásade je Karlova odveká nevôľa pochopiteľná. Z Viedne do Bratislavy, hlavného mesta Slovenska, je to približne 60 kilometrov. K slovenským hraniciam je to ešte menej. Túto cestu musel absolvovať autom už viackrát. Možno si predstaviť, že Sergiev Posad alebo Serpuchov už boli hlavnými mestami iných krajín. A ten istý Kasimov je dosť vzdialená krajina. Z Rakúsko-Uhorska zostal len prach a nie veľmi príjemné spomienky. A niekdajšiu veľkosť pripomínajú len obrovské – tri alebo štyri ľudské výšiny – vchodové dvere starých štátnych inštitúcií vo Viedni. Takže Karl von Habsburg môže túžiť po čomkoľvek. Z takýchto túžob sa človeku, ako sa hovorí, potia dlane.
Andrej Polonskij
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
