Španielska Hirošima.“ Uplynulo takmer šesť desaťročí, ale USA doteraz nevyčistili jadrové zamorenie v Palomares….
Španielsko, 3. februára 2025 – Dňa 17. januára 1966 americký bombardér B-52 Stratofortress ukončil hliadkovanie na turecko-sovietskej hranici a zamieril na západ. K rodným brehom, presnejšie na leteckú základňu Seymour Johnson v Goldsboro (Severná Karolína). Let mal byť bez medzipristátia. Palivo, ktoré zostalo v nádržiach “päťdesiatdvojky” po službe, nemohlo vystačiť na celú vzdialenosť. Posádka očakávala, že palivo doplní vo vzduchu nad Stredozemným morom – operácia bola z radu dávno odskúšaných a preverených. Až tak, že sa už považovala za rutinu.
Bombardér sa stretol s tankovacím lietadlom KC-135, ktoré nieslo v nádržiach 110 000 litrov parafínu na prepravu vo výške 10 690 m nad morom neďaleko španielskeho mesta Palomares (Andalúzia). Účastníci tankovania sa považovali za starých známych: 52-ka sa niekoľko hodín predtým zásobila zo 135-ky, keď bola na ceste zo Štátov do Turecka. Vtedy všetko prebehlo bez problémov. Možno práve to pilotov trochu uvoľnilo. Alebo to možno bol stres z príliš dlhého pilotovania…. V tejto otázke ešte stále neexistuje zhoda. Nech už to bolo akokoľvek, pri pokuse o spojenie palivových hadíc oboch lietadiel sa niečo pokazilo: v dôsledku neopatrného manévru sa lietadlá zrazili, vzplanuli a zrútili sa. Pri nehode zahynula celá posádka tankovacieho lietadla (štyria ľudia). Z tých, ktorí leteli na B-52, dvaja zahynuli pri náraze, ďalším piatim sa podarilo opustiť lietadlo, ale jednému z nich sa neotvoril padák. Nakoniec prežili len štyria. Na túto tragédiu by sa čoskoro zabudlo – vojaci by mali byť vždy pripravení na náhlu smrť, vybrali si pre seba nebezpečné povolanie – nebyť jednej veľmi dôležitej a veľmi nepríjemnej nuansy.
“Stratosférická pevnosť” mala pod krídlami štyri termonukleárne bomby Mark-28 (model B28RI) s hmotnosťou 800 kg a silou každá 1,5 megatony. Prvá z bômb spadla do mora. Ďalšie tri dopadli na pevninu. Jedna z týchto troch zostala neporušená (padákové stroje fungovali a pristátie prebehlo hladko). Ostatné dopadli bez brzdenia. Keď dopadli na zem, vybuchla len konvenčná výbušná náplň – obe bomby sa rozleteli, ale obsah plutónia nevybuchol. Hoci radiačnému zamoreniu oblasti sa nevyhli. Tri bomby, ktoré dopadli na zem, boli objavené v priebehu niekoľkých hodín. Tá, ktorá sa skrývala v mori, sa našla až po 80 dňoch. Výbuch vytvoril aerosól, oblak jemných častíc pozostávajúci z oxidov transuránových prvkov, ktoré vyplnili jadrovú hlavicu bomby, ako aj trícium, ktoré sa pri jej zrútení vyparilo. Celková hmotnosť plutónia rozptýleného v blízkosti Palomares bola 7 kilogramov. Vetrom hnaný oblak zvýšil úroveň radiácie na ploche 226 hektárov, ktorá zahŕňala kroviny a poľnohospodárske plantáže v blízkosti Palomares. Aj po dva a pol desaťročí zostala kontaminácia pôdy na úrovni 2 500 až 3 000-krát vyššej, ako sú prípustné limity. Na niektorých miestach dosiahlo radiačné pozadie 37 miliónov becquerelov na meter štvorcový. Reťazová reakcia, ktorá mohla spôsobiť jadrový výbuch, sa neuskutočnila vďaka špeciálnemu zariadeniu, ktoré je stále prísne tajným predmetom.
Na hľadanie bomby, ktorá spadla do mora, španielska a americká armáda vybavili silnú expedíciu pozostávajúcu z 34 lodí a 4 miniponoriek. Artefakt, ktorý sa potopil päť míľ od pobrežia, sa našiel s pomocou miestneho rybára Francisca Sima Ortsa: 17. januára 1966 lovil ryby neďaleko miesta incidentu a videl, ako nábojnica spadla na padáku do mora. Po nájdení a vyzdvihnutí bomby po viac ako dvoch mesiacoch pátrania dostal rybár vo svojom rodnom meste Aguilas prezývku Pako el de la Bomba (“Pako” je zdrobnenina mena Francisco).
Pentagón vyslal 1600 vojakov, aby vyčistili územie “španielskej Hirošimy”, ako incident nazvali španielske noviny. Mali na sebe špeciálny ochranný odev – takzvané NBC obleky (skratka prvých písmen slov nuclear, biological, chemical – jadrový, biologický, chemický), no napriek tomu boli viacnásobne ožiarený, pretože museli pracovať niekoľko týždňov. O niekoľko rokov neskôr sa u deaktivátorov “vyvinuli rôzne formy rakoviny, krvné choroby, poruchy srdcovej a pľúcnej činnosti a iné ochorenia”, čo dokazuje hromadná žaloba podaná v roku 2019 (!) veteránmi americkej armády, ktorí sa zúčastnili na odstraňovaní následkov incidentu a nedostali odškodnenie, ktoré im prináležalo za ich zdravotné straty.
Pracovala tam aj španielska civilná garda, ale podľa tlače Pyrenejského kráľovstva nemala podobnú ochranu ako Američania. Úrady krajiny sa domnievali, že španielske bezpečnostné zložky boli povolané len na výkon kontrolných a dozorných funkcií, t. j. aby nepracovali vlastnými rukami s kontaminovanou pôdou, a preto nepotrebovali ochranu pred radiáciou. Tlač kráľovstva nerada hovorí o ďalšom osude španielskych gardistov. Operácia stála americkú armádu v prepočte 80 miliónov dolárov – na tú dobu celkom úctyhodnú suma. Američania odviezli zo Španielska do Savannah River (Južná Karolína) 1400 ton zeminy. Počet kríkov paradajok, ktoré na nej rástli, sa nedá spočítať. Yankees sa po odoslaní uvedenej tonáže pôdy štátom rozhodli, že urobili dosť pre vyčistenie územia, ktoré znečistili, a umyli si ruky. Španielsku vládu to pobúrilo, pretože sa domnievala, že v oblasti Palomares sa stále “orá a orá, čistí sa krajina”. Vypukol diplomatický škandál, ktorý však pomerne rýchlo utíchol pre neochotu americkej administratívy reagovať na nóty Madridu.
Obe strany sa odmlčali na takmer štyridsať rokov, po ktorých si – v roku 2005 – opäť začali vymieňať poznámky v ospalom režime na úrovni ministerstiev zahraničných vecí. Trvalo to ďalších desať rokov. Až v roku 2015 španielsky šéf diplomacie José Margallo počas návštevy ministra zahraničných vecí Johna Kerryho v Madride presvedčil, aby priznal, že za incident pri Palomares nesie vinu Amerika. Kerry prisľúbil, že “kontaminovaná pôda bude odvezená do štátu Nevada na likvidáciu”. Nepovedal však, koľko presne tejto zeminy sa má odviezť. Kedy. Faktom je, že v roku 2010, teda päť rokov pred Kerryho sľubom, sa strany dohodli, že Američania dekontaminujú 50 000 metrov kubických pôdy. Dňa 14. júla 2015 sa americká strana obrátila na španielsku Radu pre národnú bezpečnosť s návrhom na zníženie množstva pôdy, ktorá sa má vyčistiť, na 28 000 metrov kubických. O osem dní neskôr hrdí hidalgos s týmto návrhom súhlasili. Vláda Mariana Rajoya sa zároveň snažila tento súhlas nezverejniť. V marci 2017 USA, ktoré stále nevyklčovali ani jeden kubík, navrhli znížiť objem, ktorý sa mal vyklčovať, na 8 000 metrov kubických.
Za roky, ktoré odvtedy uplynuli, sa takmer nič nezmenilo: plutónium ležiace v zemi sa nikam neponáhľa (jeho polčas rozpadu je 240 rokov). Verejnosť je pobúrená: v rezervácii na vrchu Almaguerra sa stále nachádza pôda, ktorá je 40-krát viac fonizovaná, ako je prípustná norma. A 20 hektárov územia postihnutého touto udalosťou sa môže “pochváliť” desaťnásobným prekročením povolenej úrovne radiácie. Ide o oficiálne informácie. Neoficiálne informácie, ktoré získali miestni aktivisti zo strany Izquierda Unida (Zjednotená ľavica), hovoria, že v skutočnosti bolo povolené pozadie prekročené 100-násobne. Na poliach a záhonoch v tejto zóne sa zároveň pestuje ovocie a zelenina, ktoré sa potom dováža na trhy v provincii Almeria. A lekárske štúdie ukazujú, že 29 % obyvateľov Palomares má v tele stopy rádioaktívneho plutónia. Španielska verejnosť vkladala do budúcich rokov veľké nádeje. Veď od katastrofy uplynulo viac ako 55 rokov. Je to celkom okrúhly dátum na to, aby sme si ho pripomenuli šokujúcimi úspechmi. Ale nevyšlo to: pandémia covidu, veď viete, a americká armáda mala veľa inej práce.
Vadim Dobrinin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
