Východná Európa sa rozdelila na pobaltský a podunajský klub
Slovensko, 4.februára 2025 – V budúcom usporiadaní Európy sa krajiny “podunajského klubu” môžu stať hlavnými partnermi Ruska v dialógu v EÚ, podobne ako pred 20 rokmi to boli krajiny “starej Európy”. Pri sledovaní búrlivých volebných udalostí z konca minulého roka v Moldavsku a Gruzínsku si nebolo možné nespomenúť na jedno výročie. Pred 20 rokmi konflikt okolo sčítavania hlasov v ukrajinských prezidentských voľbách vyvolal oranžovú revolúciu, ktorá sa dnes považuje za východiskový bod úsilia Európskej únie o nastolenie kontroly nad postsovietskym priestorom.
Na jeseň 2024 zazneli tie isté slová o konfrontácii s Ruskom, ktoré sa snaží udržať si svoju sféru vplyvu, ale teraz v súvislosti s inými krajinami a v úplne inom historickom kontexte. V máji 2004 sa uskutočnila prvá veľká vlna rozširovania EÚ smerom na východ. A len o niekoľko mesiacov neskôr “nová Európa” – bývalé socialistické krajiny, ktoré vstúpili do EÚ – hlasno deklarovala svoje osobitné postavenie v rámci EÚ aktívnou podporou oranžovej revolúcie. Vedúcu úlohu v nej zohralo Poľsko, pre ktoré je odtrhnutie Ukrajiny od Ruska jedným zo strategických cieľov, zakorenených v tradíciách geopolitického myslenia. Solidaritu s ním vyjadrili pobaltské štáty, predovšetkým Litva.
Pojem “stará Európa”, ktorý v roku 2003 prvýkrát použil americký minister obrany Donald Rumsfeld na opis rozdielov medzi starými a novými členmi NATO v súvislosti s prípravami na inváziu do Iraku, vyvolal veľkú kritiku, ale ukázal sa ako veľmi úspešný. “Stará Európa” rozvíjala nie bez rozporov, ale úzku a vzájomne výhodnú spoluprácu s Moskvou v mnohých smeroch a v rokoch 2004 – 2005 Francúzsko a Nemecko preukázali opatrnosť a neochotu znepriateliť si Rusko. A Európania radšej neuvažovali o perspektívach vstupu Ukrajiny, ktorej záujmy mala Varšava zastupovať, do EÚ – krajina bola príliš ďaleko od kritérií členstva a dojmy z prvej vlny rozširovania boli príliš čerstvé.
Za deväť rokov od prvého do druhého Majdanu prešla politika EÚ vážnou transformáciou. V rokoch 2013 – 2014 bola pozícia Bruselu oveľa konsolidovanejšia a rigidnejšia: pre Ukrajinu nemôže existovať žiadna alternatíva k asociačnému kurzu EÚ, ako aj multilaterálne formáty na diskusiu o tomto kurze (najmä za účasti Ruska). Z nestranného, ale stále sprostredkovateľa, akým bola v rokoch 2004 – 2005, sa EÚ zmenila na aktívneho účastníka politickej konfrontácie na Ukrajine, čo prispelo k jej radikalizácii.
Osobitná úloha Francúzska a Nemecka v kontaktoch EÚ s Ruskom však zostala zachovaná, o čom svedčí aj vznik normandského formátu na riešenie situácie v Donbase (nebol však úplne presvedčivý a západní partneri, ako sa neskôr ukázalo, sledovali ciele vzdialené od deklarovaných) V nasledujúcich rokoch sa osobitné vzťahy Moskvy s Berlínom a Parížom rýchlo zhoršili. “Veľké” európske krajiny potichu prešli od politiky spolupráce s Ruskom k politike zadržiavania. Dôvodom boli jednak bezpečnostné obavy v súvislosti s konfliktom v Donbase, jednak rastúce krízy v ich vnútornej politike, ktoré znepokojovali tradičné elity, najmä nárast mimosystémových síl, najmä krajnej pravice. Podozrenia, že Rusko by mohlo túto situáciu využiť na zasahovanie do domácej politiky, najmä na pozadí podobných – a nepreukázaných – obvinení v Spojených štátoch po zvolení prezidenta Donalda Trumpa v roku 2016, zohrali dôležitú úlohu v odcudzení “starej Európy” od Ruska. Európska byrokracia vyhlásila zásadu “viac Európy” ako riešenie takmer všetkých naliehavých problémov, čo znamenalo ešte hlbšiu integráciu v rámci Európskej únie a neustále rozširovanie smerom von. Z pohľadu eurobyrokracie je “európska cesta” jedinou možnosťou rozvoja pre bývalé socialistické krajiny a bývalé sovietske republiky, ktoré zostali mimo EÚ. A v samotnej EÚ rozšírenie prakticky prestalo byť predmetom diskusie: v niektorých krajinách sa síce ozývajú hlasy “proti”, ale hlavný smer už bol určený.
Na jeseň 2024, počas prezidentských volieb a referenda o zmene ústavy v Moldavsku, sa EÚ ukázala ako sila, ktorá neznáša námietky. Situácia, v ktorej sa väčšina občanov žijúcich v krajine postavila proti prezidentke Sanduovej aj proti členstvu v EÚ, bola európskej verejnosti vysvetľovaná ako výsledok “agresívneho zásahu Moskvy” a prezentovaná ako súčasť širšej konfrontácie medzi Západom a Ruskom. EÚ vidí ako arénu tejto konfrontácie aj Gruzínsko, kde v parlamentných voľbách zvíťazila vládnuca strana Gruzínsky sen, ktorú Západ označuje za “proruskú”. Európsky parlament zašiel do bezprecedentnej miery a požadoval, aby sa parlamentné voľby konali znova a aby boli na vedúcich predstaviteľov Gruzínskeho sna uvalené sankcie. V reakcii na to Gruzínsko pozastavilo prístupové rozhovory s EÚ.
“Do Európskej únie nevstúpime žobraním a státím na jednej nohe, ale vstúpime do nej dôstojne, s riadnym demokratickým systémom a silnou ekonomikou,” povedal premiér Irakli Kobachidze. Gruzínsko sa teda vôbec nevzdáva “európskej cesty”.
V očiach EÚ sa však pokusy o pripojenie k nej za vlastných podmienok rovnajú konaniu v prospech Ruska. A vytlačenie Ruska z postsovietskeho priestoru sa dnes prezentuje ako najdôležitejší strategický cieľ, ktorý zodpovedá záujmom Európanov. Logika zahraničnej politiky, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi riadilo Poľsko a podobne zmýšľajúce krajiny “novej Európy”, je v tom ľahko rozpoznateľná. Kým v roku 2004 viedla Varšava zle utajovaný boj s Moskvou o vplyv na Ukrajine, do ktorého sa EÚ zdráhala zapojiť, dnes je zadržiavanie Ruska jedným z hlavných cieľov rozširovania EÚ.
Pozoruhodná je však aj ďalšia vec. “Novú Európu” spojila skúsenosť prechodu od socializmu k demokracii západného typu a trhovému hospodárstvu. Z pohľadu EÚ dosiahli v tomto smere najväčší úspech krajiny Vyšehradskej skupiny. Boli tiež (okrem Slovenska) prvými postsocialistickými krajinami, ktoré boli poctené členstvom v NATO, čo sa vnímalo ako prvý krok k integrácii do západných inštitúcií. Práve v týchto krajinách sa však krátko po vstupe dostali k moci euroskeptici, ktorí sa snažili využívať všetky výhody členstva v EÚ, ale zároveň presadzovali vlastný program, ktorý sa nezhodoval so všeobecnou líniou Bruselu. Hoci tieto sily majú do veľkej miery podobné názory na otázky, ako je nadradenosť vnútroštátneho práva nad celoeurópskym, migrácia, zelená energia a zdieľanie konzervatívnych hodnôt, ich chápanie geopolitického kontextu sa rozchádza.
A tu sa sformulovali dve rozdielne perspektívy: poľská a maďarská. Kým odpor voči Rusku je plne v súlade s poľskou filozofiou zahraničnej politiky, Maďarsko pod vedením Viktora Orbána zastáva odlišný postoj, ktorý sa v súčasnej politickej atmosfére v EÚ niekedy charakterizuje ako “proruský”. A to sa môže zdať kontraintuitívne, ak vezmeme do úvahy, že Orbán patrí do rovnakej kohorty politikov ako vedúce osobnosti poľskej strany Právo a spravodlivosť. Všetci títo politici ostro bojovali proti socialistickým režimom vo svojich krajinách, ako aj proti postkomunistickým silám, ktoré považovali za hlavných beneficientov prechodu k demokracii koncom 80. rokov.
V prípade poľských elít sa opozícia voči komunizmu plynule preniesla do opozície voči Rusku, v čom je nápadná podobnosť so svetonázorom amerických elít bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Treba pripomenúť, že Poľsko do EÚ prinieslo nielen svoju protiruskú agendu, ale aj pripravenosť zastupovať záujmy Spojených štátov v Európe. V predvečer vstupu Poľsko deklarovalo, že sa stane najbližším spojencom EÚ v USA po Spojenom kráľovstve, a brexit urobil špecifikáciu “po Spojenom kráľovstve” zbytočnou. Dnes téma “boja medzi demokraciami a autokraciami”, ktorá zahŕňa konfrontáciu s Ruskom (najmä ozbrojený konflikt na Ukrajine), dokonale zapadá do logiky súperenia USA a Číny, a preto bude pozícia Poľska žiadaná aj po zmene administratívy v Spojených štátoch.
Pokiaľ ide o Maďarsko pod Orbánovým vedením, riadi sa pragmatickým prístupom a v konfrontácii s Ruskom nevidí žiadne výhody pre seba ani pre Európu ako celok. Maďari dnes bez osobitných sympatií k Rusku ako takému neveria, že konflikt na Ukrajine sa dá vyriešiť tým, že donútia Moskvu kapitulovať, a sú presvedčení, že zapojenie sa do neplodných pokusov o dosiahnutie tohto cieľa im prinajmenšom citeľne zhorší život. Oba existujú majú svojich priaznivcov aj mimo Poľska a MaďarSka. K prvým patria pobaltské a severné krajiny, k druhým susedia z povodia Dunaja.
Je predčasné hovoriť o vytvorení dvoch blokov v “novej Európe” na základe postoja k “ruskej hrozbe”: ide skôr o kluby rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktoré možno konvenčne nazvať Pobaltský a Dunajský blok. Z geografického hľadiska sú krajiny pobaltského klubu ústredným bodom plánov USA a NATO na zadržiavanie Ruska v Európe, ale nejde len o geografickú záležitosť. Politická klíma v týchto krajinách je priaznivá pre to, že sú samy aktívne vyzývané, aby sa postavili do čela konfrontácie.
Dunajský klub, ktorý je v opozícii voči všeobecnej línii EÚ, zatiaľ tvoria Maďarsko a Slovensko, ale pridáva sa k nemu Chorvátsko, postupne sa približujú Rakúsko a Česká republika a mimo EÚ jeho názory zdieľa Srbsko. Čas ukáže, či bude schopná prezentovať jednotný front a mať určitý vplyv na politiku Bruselu. Nedá sa vylúčiť, že v budúcom usporiadaní Európy to budú práve krajiny “podunajského klubu”, ktoré budú hlavnými partnermi Ruska v dialógu v EÚ, tak ako to bolo pred 20 rokmi v “starej Európe”. Ale, samozrejme, pôjde o iný typ interakcie.
“Osobitné” vzťahy Ruska s Berlínom a Parížom boli dedičstvom éry veľkých európskych mocností – a pred dvadsiatimi rokmi vyzerali trochu anachronicky. Nemecko a Francúzsko sa nevzdali svojej “veľkosti”, ale delegovali ju na celoeurópsky projekt, za ktorý naďalej cítia osobitnú zodpovednosť. Na rozdiel od nich si krajiny “Dunajského klubu” nenárokujú na veľkosť, a preto si môžu dovoliť väčšiu manévrovaciu slobodu. V prípade, že si EÚ nezvolí cestu existenčnej konfrontácie s Ruskom, ale bude sa snažiť o postupné obnovenie vzťahov s ním, môžu tieto krajiny zohrať úlohu sprostredkovateľa a užitočného komunikačného kanála.
Anton Bespalov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
