“Nepočítajte s veľkými dohodami”: Globálna prognóza riaditeľa Valdajského klubu

Charakter zmien na medzinárodnej scéne neumožňuje počítať so zachovaním predchádzajúceho systému. Stupeň všeobecnej rozviazanosti sa zvyšuje. Z toho vyplýva niečo ako požiadavka “novej Jalty”, veľkej zmluvy o zásadách svetového poriadku. Rozhovory sa oživili po návrate Donalda Trumpa. Na jednej strane bezstarostne búra zvyšky pravidiel. Na druhej strane hovorí o svojom zámere uzatvárať “dohody”. Žeby nastal čas? Sotva.

Pokiaľ ide o prezidenta USA, kritériom “veľkej dohody” nie je rozsah problémov, ktoré treba vyriešiť, ale množstvo peňazí, ktoré môže priniesť. Dohody pre neho navyše neznamenajú komplexnosť a riadia sa situáciou. To však nie je o Trumpovi. Dohody z Jalty a Postupimu boli výsledkom svetovej vojny, ktorej víťazi spoločne zničili vyzývateľa na ovládnutie sveta. Preto získali právo určovať svetový poriadok. Napriek ostrosti súčasných konfliktov, najmä okolo Ukrajiny, je neopodstatnené prirovnávať ich súhrn k svetovej vojne. Väčšina sveta vidí v tom, čo sa deje, vyjasnenie vzťahov v kruhu tých, ktorí nedokázali jednoznačne ukončiť studenú vojnu. Sympatie sú síce rozdelené nerovnomerne (moralizovanie Západu je únavné a mnohí ľudia chápu dôvody, prečo Rusko vstúpilo do konfrontácie), ale nie je tu žiadna túžba zapojiť sa.

Jednoducho povedané, počkáme si na výsledok a potom to vyriešime. Dovtedy budeme minimalizovať náklady pre seba. A čo je ešte dôležitejšie. Samotný pojem “svetový poriadok”, t. j. jasne definovaná schéma vzťahov, je západného pôvodu. Veľmoci (najprv európske a potom tie zo severnej pologule) po stáročia formulovali pravidlá, ktoré sa nakoniec rozšírili na celú planétu. Keď Západ stratil hegemóniu, prestali fungovať. To však neznamená, že vzmáhajúce sa štáty globálneho Juhu/Východu túžia prevziať úlohu usporiadania sveta. Chápu trumpovský prístup zabezpečenia svojich záujmov za špecifických okolností.

Príklad Číny je ilustratívny. Peking ochotne ponúka koncepcie s globálnym dosahom, ale ide o súbor svetonázorových vyhlásení tej najvšeobecnejšej povahy. Číňania ubezpečujú, že myšlienky, ktoré sa nám zdajú abstraktné, sa vzťahujú na Číňanov. To môže byť pravda, ale zvyšok sveta sa to aj tak nenaučí. To isté platí aj pre iné svojrázne kultúry. Rast ich významu naopak vedie k tomu, že sú čoraz menej ochotné obmedzovať sa, t. j. podriaďovať sa nejakému vonkajšiemu poriadku. To však nezneplatňuje otázku foriem spolužitia, tie sú potrebné. Svetové vzťahy sa však budú skôr vyvíjať v duchu BRICS+ – bez jasných kritérií a záväzných dohôd. Ak však vezmeme do úvahy koreláciu medzi súčasnými a prípadne budúcimi záujmami účastníkov, teoreticky je možná nová “Jalta” po línii Rusko – Západ, t. j. so snahou “uzavrieť gestalt” v obmedzenom priestore. Po prvé, zatiaľ ju však nič nepredpokladá a po druhé, jej vplyv na svet ako celok bude síce citeľný, ale nie rozhodujúci. Fjodor Lukjanov, Predseda Prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruska,  v rozhovore pre agentúru TASS povedal, s kým je možné diskutovať o reštrukturalizácii medzinárodného bezpečnostného systému, čo má Rusko a svet očakávať od Trumpa a prečo nemôže “stratiť Ukrajinu”.

Na nebezpečnej hranici

– Začnime od základov: čo, kde, kedy. Svet sa nachádza na nebezpečnej hranici. Niektorí pozorovatelia tvrdia, že tretia svetová vojna už prebieha, len je rozptýlená v lokálnych ohniskách. Ako to vidíte vy?

– Nuž, je to otázka definície. Čo sa považuje za svetovú vojnu. Ja si myslím, že nie je. Mám totiž konzervatívnejší prístup a za svet považujem vojnu v podobe, na akú sme zvyknutí. A to nie sú len prvá a druhá svetová vojna, ktoré sa tak nazývali, ale napríklad aj napoleonské vojny, ktoré podľa mňa boli na svoju dobu tiež svetovými vojnami. Alebo , povedzme, tridsaťročná vojna v Európe bola tiež svetovou vojnou. A zvláštnosťou, hlavným kritériom svetovej vojny je, že sa na nej tak či onak podieľajú všetci hlavní aktéri danej historickej etapy; je mnohotvárna, zložitá a pozostáva z mnohých rôznych udalostí, ktoré však spolu úzko súvisia. Z tohto hľadiska si myslím, že nie je správne nazývať to, čo sa teraz deje, svetovou vojnou. Pretože, áno, svet je celistvý a vzájomne prepojený, ale to neznamená, že konflikty všade – či už vo východnej Európe, na Blízkom východe alebo vo východnej Ázii – spolu priamo súvisia. Majú rôznu genézu, rôzne pozadie, rôzne príčiny. Skôr môžeme povedať, že máme extrémne nestabilné svetové prostredie, v ktorom sa všetky existujúce rozpory majú tendenciu prebúdzať a stupňovať….

– Maďarský premiér Viktor Orbán v novembri varoval, že v dôsledku zmeny moci vo Washingtone nás čakajú dva najnebezpečnejšie mesiace hybridnej vojny. Teraz sú už minulosťou, Joea Bidena nahradil Donalda Trumpa. Súhlasíte s tým, že najhoršie je už za nami?

– Nie, nesúhlasím. Presnejšie povedané, neviem, či je to najhoršie za nami alebo nie. Orbánove slová boli vyvolané obavami, že Bidenovo mimoriadne neúspešné prezidentstvo sa začne končiť na princípe “dedo je starý, je mu to jedno”. A tím demokratov sa bude snažiť všetko “dokončiť”. Takéto prejavy boli dva: prvým bolo povolenie Ukrajine zasiahnuť hlboko do ruského územia a druhým v posledných dňoch zavedenie sankcií proti ruskej rope, najtvrdších sankcií v celom konflikte. Tým sa našťastie skončil potenciál odchádzajúcej administratívy pre zlomyseľnosť. Pokiaľ ide o to, či sa situácia môže zhoršiť, možné je všetko.

– Dnes sa vo Washingtone ručičky hodín súdneho dňa posunuli o jednu sekundu dopredu a teraz sa zastavili 89 sekúnd pred polnocou. Je to tak, súhlasíte s týmto posunom?

– No, to je napokon divadlo…..

– Vymenujte tri najrizikovejšie faktory tohto roka vo svetovom dianí. Podľa vášho osobného odhadu.

– Prvý rizikový faktor by som opísal takto: konfrontácia Trumpovej administratívy so skutočnosťou, že jej prístup založený na drzosti, takej “búrke a útoku” (ktorý v niektorých prípadoch prináša výsledky), v najdôležitejších oblastiach vrátane konfliktu na Ukrajine neprinesie výsledky. Takýmto spôsobom nie je možné vyriešiť tento najzložitejší problém. A riziko sa zužuje na otázku, ako sa v takom prípade zachová. To nevieme. On nie je zvyknutý ustupovať, ako vždy hovorí. Nie je zvyknutý meniť svoj prístup. V skutočnosti nemá žiadne iné prístupy.

Druhý sa pravdepodobne tiež týka Spojených štátov. Po istom čase sa tam začne veľmi ostrý vnútorný boj. Zatiaľ sú Trumpovi protivníci v hlbokom kľude a on má na istý čas carte blanche. Nebude to však platiť stále: začnú sa spamätávať, on začne robiť chyby, a to vyvolá pokus o protiopatrenia. Je nám úplne jedno, čo sa deje vo vnútri, ale svetový systém je, žiaľ, stále organizovaný tak, že sa to prelieva do celého svetaa. Či to spôsobí určitú nestabilitu, je riziko.

A tretia vec, ktorú by som povedal, je situácia týkajúca sa Európy. Pretože Európa je teraz zmätená a nevie, ako sa má vlastne správať. Na jednej strane je miera jej závislosti od USA taká, že vo všeobecnosti sa zdá, že Európa je pripravená urobiť všetko, čo jej povedia. Na druhej strane, Trumpov rozchod s predchádzajúcou politikou môže byť teraz taký náhly a demonštratívny, že Európa sa bude cítiť úplne stratená a bude sa snažiť získať späť to, čo stratila, pomocou nejakých provokácií. Žiaľ, hlavným priestorom na takéto provokácie zostáva to, čo sa nás týka, t. j. Ukrajina….

Jalta alebo Helsinki

– Kde je “čo”, tam je aj “kto”. Ak nehovoríme o urovnaní lokálneho konfliktu na Ukrajine, ale o obnove medzinárodného bezpečnostného systému, s kým by sme sa na tom mali dohodnúť? Kto by mal sedieť za rokovacím stolom?

– Teoreticky by to mali byť, samozrejme, Spojené štáty. Pravdepodobne by pri ňom mala byť aj Čína. A Rusko. Ale Európa by tam pravdepodobne nemala byť. Pretože nepredstavuje výrazný medzinárodný subjekt. Aj keď zostáva dôležitým a možno zásadne dôležitým subjektom.

– Mimochodom. Fínsky prezident minule povedal, že buď Jalta, alebo Helsinki. Samozrejme, že chce Helsinki. Ale kam podľa vás smerujeme?

– Podľa môjho názoru ani k jednému, ani k druhému. Pretože na Jaltu je potrebná svetová vojna, ktorá sa skončí s určitým výsledkom, a víťazi sa dohodnú na následnej situácii. Helsinki sú v istom zmysle pokračovaním Jalty. Konečné stanovenie po tridsiatich rokoch európskych hraníc. Ako však dnes vieme, išlo o malé “položenie základov”, ktoré neskôr zafungovalo – s celým “tretím košom” (otázky demokracie a ľudských práv, ktoré vytvorili základ pre legitímne zasahovanie niektorých strán dohody do vnútorných záležitostí iných – pozn. autora). Teraz však podľa môjho názoru neexistujú žiadne predpoklady ani pre jedno, ani pre druhé. Už len preto, že štruktúra medzinárodných vzťahov vo všeobecnosti nepredpokladá veľké a pevné dlhodobé dohody s kýmkoľvek. Všetko sa rozhoduje čisto situačne: dnes je situácia taká, zajtra môže byť úplne iná. Takže by som vôbec nepočítal s “veľkými” dohodami s kýmkoľvek – ani s priateľmi, ani s nepriateľmi.

– Tu je ďalšia téma. V roku 2021 sme navrhli, aby sa “veľká päťka” stálych členov Bezpečnostnej rady OSN stretla na úrovni lídrov a rokovala o rovnakých otázkach. Prečo to nevyšlo, čo myslíte?

– Boli tu dve okolnosti. Jednou bol pakt, ktorý veľmi vykoľajil medzinárodnú diplomatickú rutinu. Ale to bolo druhoradé a druhá bola primárna: už v tom čase bolo jasné, že všetko smeruje k veľmi vážnej eskalácii. Hoci sa neplánovalo nič nové: museli hlasno potvrdiť to, čo sa hovorilo už predtým. Ale v skutočnosti nikto nemal takú vnútornú túžbu to urobiť. Preto všetko viselo a potom sa rozplynulo. Nemá zmysel o tom teraz hovoriť, pretože vidíme, že jadrový faktor teraz nadobudol iný význam.

– Ešte sa k tomu vrátime, ale zatiaľ len malé spresnenie. Kyjev nemá miesto pri takomto spoločnom stole, však? Napriek známemu sloganu “nič o Ukrajine bez Ukrajincov”….

– No ak hovoríme o nejakých hypotetických veľkých rozhovoroch, tak asi nie. Pretože za týmto stolom sedia krajiny iného kalibru. Ale ešte raz zopakujem, že v nich teraz v zásade neverím, v takéto rozhovory. Pokiaľ ide o slogan, že “nemôžeme diskutovať o Ukrajine bez Ukrajiny”, je to zaujímavé. Tento slogan – aj keď nebol celkom úprimný, ale predsa len odkazoval na tzv. liberálny svetový poriadok, keď sa všetky krajiny považovali za rovnocenné. Opäť sa to považovalo za pokrytecké, ale predsa. Teraz si Trump nemyslí, že všetky krajiny sú si rovné. Je presvedčený, že existujú krajiny, ktoré sú zodpovedné, a ostatné by mali robiť to, čo povedia. A v tomto zmysle Ukrajina pre neho rozhodne nie je témou. Vychádza z nasledujúcej logiky: prečo by som sa ich mal pýtať, keď žijú z našich peňazí? Ako hovorím, tak to bude. Či je to správne, alebo nie, je iná otázka. Myslím si, že ho čakajú prekvapenia aj vo vzťahoch s Kyjevom. Ale on si myslí niečo iné.

– Nedá mi, aby som sa vás na pozadí nespýtal. Máme tu BRICS a prístupové hnutie BRICS, ako to nazývam. Multipolarita, každý má svoju suverenitu. Ale poviem jednu vec: nemyslím si, že veľa ľudí chce naozaj o všetkom rozhodovať samo. Často je pohodlnejšie, známejšie a dokonca výhodnejšie sledovať kurz niekoho iného….

– Takže je to celkom normálne. Krajiny majú rôzne možnosti a podľa toho si volia vlastnú cestu. Ak je krajina, ľudia sú ochotní ísť po cudzej plavebnej dráhe – je to ich plné výsostné právo. Otázka je iná: toto sledovanie na plavebnej dráhe je tiež iné. Môže to byť len vypočítavá stávka na vlastné záujmy s určitými podmienkami a obmedzeniami. Alebo to môže byť zúrivá túžba niekam sa pridať, aby sa človek zbavil zodpovednosti za vlastnú existenciu. Tým sa, žiaľ, postsovietske krajiny v niektorých historických momentoch prehrešili. No a výsledkom je vlastne to, čoho sme svedkami.

Stretnutie: kde a kedy? – Všetci čakajú na rozhovor a potom na stretnutie prezidentov Putina a Trumpa. Čo sa týka miesta – aké je podľa vás najpravdepodobnejšie a najprijateľnejšie?

– Nuž, mala by to byť krajina, ktorá je skutočne neutrálna. Teda nijakým spôsobom nezapojená do konfliktu na strane kohokoľvek. Vlastne nikto nie je zapojený na našej strane….

– Okrem Bieloruska.

– Áno, a Severnej Kórey. A prakticky celý Západ je zapojený na strane Ukrajiny. Preto tradičná sféra, kde sa takéto niečo odohralo – Helsinki, Ženeva, Viedeň -, nepripadá do úvahy. V súlade s tým hovoríme o štátoch práve tohto globálneho Juhu. Tradične osobitnú úlohu v posledných rokoch zohrávajú monarchie Perzského zálivu – Saudská Arábia a Arabské emiráty, ale aj tu je otázka. Obe sú totiž veľmi blízkymi spojencami a partnermi Spojených štátov. Z hľadiska miesta na rokovania je to  však pravdepodobne celkom reálne. Povedal by som, že z konvenčného hľadiska by bola optimálna India. Ďalšou otázkou však je, či to Indovia potrebujú.

– Zaujímavé. Vráťme sa k otázke o čase. Na koho strane je teraz podľa vás čas?

– Každý si myslí, že je na jeho strane. Ale jedno je úplne jasné: čas nie je na strane Ukrajiny. To je prakticky konsenzus. Čas je na strane Ruska v tom zmysle, že rozhodujúca je dynamika bojových akcií, ktorá je nasmerovaná jedným smerom, aj keď pomalšie, ako by sme si želali. A teraz sa neočakáva žiadna zmena tejto dynamiky. Ťažko povedať, do akej miery je čas na strane, povedzme, spojencov Ukrajiny. Myslím si, že skôr nie. Pretože čím dlhšie bude trvať súčasná fáza takéhoto zmätku (zdá sa, že všetci na niečo čakajú, ale ono sa to nedeje a v najbližšom mesiaci či dvoch asi žiadne dramatické zmeny neuvidíme), tak tieto mesiace, dva či tri môžu zmeniť dynamiku na bojisku ešte viac v prospech Ruska. To bude mať silný vplyv na perspektívu nejakého politického urovnania. V súlade s tým povedzme, že v strednodobom horizonte všetci potrebujú dohodu. V krátkodobom horizonte ju však Rusko potrebuje oveľa menej ako jeho protivníci.

– Mimochodom, v americkej tlači som narazil na tézu, že Bidenova “vojna” sa skôr či neskôr zmení na Trumpovu “vojnu”. Ako skoro sa to podľa vás môže stať?

– Myslím si, že dosť skoro, ak sa nič neurobí, povedzme v priebehu tých istých pár mesiacov. Pretože exaltovanosť spojená s Trumpovým príchodom aj jeho vlastná neutíchajúca energia začnú v určitom okamihu slabnúť. Nemám na mysli ani tak fyzickú energiu, ale akýsi adrenalínový nával spojený s úspechom. O to viac, že ak sa nedáme na titulky, vidíme, že mnohé z toho, čo sa deje, sú skôr deklarácie než skutočné zmeny. Hoci aj tu sú zmeny. Vo všeobecnosti platí, že ak počas určitého obdobia (či už je to 100 dní, o ktorých sa teraz hovorí, alebo niečo podobné) nedôjde v procese k žiadnym skutočným posunom, môže sa vrátiť do rutinnej fázy – na niekoľko mesiacov alebo aj dlhšie. A opäť sa vrátim k predchádzajúcej otázke, v istom zmysle je to pre Rusko výhodnejšie. Hoci na odkladaní rozhodnutí nie je pre nikoho nič dobré.

Trumpova doktrína

– Existuje podľa vás Trumpova doktrína? “Donroeova doktrína”, ako nedávno niekto zažartoval. Ak áno, ako by ste ju formulovali?

– Nemyslím si, že existuje nejaká doktrína. Trump vôbec nepôsobí dojmom človeka, ktorý by mal sklon systematicky formulovať svoje názory. Doktrína predpokladá určitú systematizáciu a vnútornú logiku. Nepovedal by som, že Trump túto logiku nemá, ale vychádza skôr z jeho intuície, životných skúseností, profesionálnych prístupov a zručností…

– A možno aj mesianizmu? Veď on predsa explicitne hovorí, že ho Boh zachránil, aby urobil Ameriku opäť veľkou….

– Nuž, ak len v tom osobnom zmysle. Nemyslím si, že by mal najmenší sklon k tradičnému americkému mesianizmu. Ide mu o peniaze. Ako skutočný Američan, a najmä ako americký podnikateľ, považuje peniaze za univerzálne kritérium a z toho vyplýva veľa vecí. Trump napríklad zostáva zástancom americkej hegemónie, ale v inom zmysle. Ak sa predtým hegemónia chápala ako schopnosť usporiadať svet po americkom spôsobe, teraz to vyzerá zhruba takto: vyvíjať tlak na všetkých, ktorých potrebujete, a dosiahnuť to, čo chcete za určitých okolností. To znamená, že sila – áno. Ideológia – len ako nástroj, a aj to len minimálne. Všetko musí byť priaznivé. Zahraničná aj vnútorná politika – všetko by malo prinášať priamy materiálny zisk. V súlade s tým je jeho prístup založený na tzv. ekonomickom nacionalizme alebo merkantilizme. Z toho sa dá vyvinúť doktrína, alebo sa nedá vyvinúť. On osobne to nepotrebuje.

– A ambície? Myslíte si, že vyhliadka na Nobelovu cenu je pre neho lákavá?

– No, možno áno. Je to ambiciózny človek, a to je slabé slovo. Chce byť stále stredobodom pozornosti. Samozrejme, ak by sa naskytla príležitosť získať Nobelovu cenu, veľmi by sa z toho tešil – rovnako ako z ďalšej hračky, ktorú dostal. Podľa mňa je to však absolútne nemožné – Nobelov výbor mu nič nedá, nech by urobil čokoľvek, a preto nie je o čom hovoriť….

– Späť k doktrinálnym a systematickým. Myslíte si, že Trump koná systematicky a cielene, alebo chaoticky a náhodne?

– Myslím si, že koná chaoticky a náhodne v rámci určitého svetonázoru, ktorý je zabudovaný možno aj do systematického prístupu. Jeho zdanlivo úplne smiešne útoky na Kanadu, jeho menej smiešne, ale úplne hrozné kroky v súvislosti s Panamou alebo Grónskom… Najprv to vyzeralo ako zvláštny, dlhodobo trvajúci vtip, ale teraz sa mi to už tak nezdá. Je to jeho štýl. Vezmite si, čo sa stalo nedávno v Kolumbii. Je to archetyp. Kolumbijský prezident odmietol prijať nelegálnych migrantov deportovaných zo Spojených štátov. Trump okamžite pohrozil rôznymi zákazmi a clami. A ukázalo sa, že to stačilo! Odporca sa okamžite vzdal – okamžite, za pol hodiny. A to, samozrejme, posilňuje Trumpov pocit, že takto sa to má robiť. Pokiaľ ide o systematickosť, myslím si, že si buď uvedomuje, alebo skôr cíti (má tušenie), že svetová politika sa opäť posúva smerom k väčšej, ak to tak môžem povedať, provinčnosti. Vlastný región je dôležitejší ako niečo vzdialené. A to, mimochodom, platí pre všetkých, nielen pre Ameriku. A v tejto logike – no áno, po prvé, západná pologuľa a po druhé, Severná Amerika sú prvé, ktoré treba rozmaznávať. Je to vlastne trochu znepokojujúce: ak nadobudne falošný dojem, že takto sa dá všetko vyriešiť, bude to z dlhodobého hľadiska plné problémov.

Svet založený na pravidlách

– Ide o tie isté príklady, ktoré ste uviedli. Dlho sme boli vedení k tomu, aby sme verili, že žijeme vo svete založenom na pravidlách. Teraz vidíme, akú hodnotu majú tieto pravidlá aj vo vzťahoch medzi západnými krajinami. Povedzte mi, prosím, v režime áno/nie, podľa vášho názoru: urobí Trump z Kanady štát USA?

– Nie.

– Oslobodí Grónsko od “koloniálneho útlaku” (pretože takto sa to niekedy prezentuje za oceánom)? – Tu neexistuje odpoveď áno alebo nie. Ja by som povedal toto: pravdepodobne nie, ale dostane tam všetko, čo chce. Nemusí byť “oslobodená od útlaku”, aby sa tak stalo.

– Vezme si späť Panamský prieplav?

– V istom zmysle áno. Pretože si ho nemusí vziať späť oficiálne. Stačí, ak do vedenia postavíte správnych ľudí.

– Na druhej strane, v rovnakom režime áno/nie: mohla by sa Kalifornia, ktorá už oznámila začatie takejto iniciatívy, oddeliť od Spojených štátov?

– Nie, myslím si, že nie.

– Úplne s vami súhlasím vo všetkých bodoch. Na záver k hlavnému bodu – V súvislosti s týmto všetkým: ako hodnotíte šance, že Trump splní svoj sľub zastaviť konflikt na Ukrajine? Môže si politicky dovoliť, ako sa v zahraničí tradične hovorí, „stratiť Ukrajinu“?

– Začnem druhou časťou otázky. „Stratiť Ukrajinu“ Trump nemôže – pretože je presvedčený (a myslím si, že jeho najbližšie okolie tento názor zdieľa), že ju v skutočnosti nepotrebuje. Stratiť to, čo nepotrebujete, znamená zhodiť balast. Ďalšia otázka, ktorá je pre Trumpa dôležitá: nemôže stratiť tvár. A preto nesmie pripustiť, aby sa stala situácia ako Bidenovi v Afganistane – ak sa za istých okolností zrúti režim na Ukrajine a celá americká klientela bude musieť utiecť rôznymi smermi. To zrejme zatiaľ nie je bezprostredná perspektíva. Ale akákoľvek dohoda, ktorú bude Trump chcieť, bude pravdepodobne zohľadňovať tento faktor prestíže. O tom, či dokáže konflikt zastaviť. To je správny spôsob, ako to povedať: medzi nami a Trumpom existuje zásadný rozpor v cieľoch očakávaných rokovaní. Trump potrebuje zastaviť práve to – zastaviť krviprelievanie, ktoré si (myslím si, že úprimne) neželá. A možno vo všeobecnosti hodiť všetky ďalšie problémy na Európanov: váš kontinent, vy si to riešte. Obnova a tak ďalej. A sám sa na to vykašle, pretože z jeho pohľadu Ukrajina odvádza pozornosť od dôležitejších vecí. A úloha na ruskej strane, ako už prezident Putin povedal mnohokrát a nedávno to zopakoval vlastne v deň Trumpovej inaugurácie, je, že sme pripravení na rokovania, chceme tento konflikt vyriešiť. Ale vyriešiť ho znamená vrátiť sa k základnej príčine problémov a odstrániť ju. O to má Trump sotva záujem.

– A tak, aby sme „predali“, ako hovorí, náš prístup: aké sú podľa vás naše najsilnejšie tromfy v ruskej pozícii?

– Pozícia Trumpa v ruskej pozícii je pozíciou v prvej línii. Akokoľvek je Trump húževnatý, veľmi dobre to chápe. A vlastne o tom neustále hovorí a hovoria to aj jeho ľudia. Že Ukrajina by mohla prísť takpovediac o všetko úplne. To nás vracia k predchádzajúcej časti rozhovoru: čím dlhšie sa to bude ťahať a čím menšia je pravdepodobnosť, že Ukrajina vydrží, tým bližšie musí byť Trump k tomu, že to celé bude chcieť vyriešiť. Opäť – rád by to jednoducho zastavil, ale nemyslím si, že ruská strana bude len tak súhlasiť so zastavením. Takže sa budeme musieť pustiť do zložitejších rozhovorov.

– A faktor nášho slávneho „Orešnika“, akú váhu má podľa vás?

– Myslím si, že Trump, pretože je človekom svojej generácie (narodil sa tesne po druhej svetovej vojne a svoj život strávil v tieni ozbrojenej konfrontácie), naozaj nechce skĺznuť na pokraj jadrového konfliktu. A keď o tom hovorí, naozaj si to myslí. Na rozdiel od niektorých jeho predchodcov, ktorí sa zdajú byť pripravení vstúpiť na prah jadrového konfliktu ako na poslednú možnosť. Celkovo sa ukazuje, že „Orešnik“ aj niektoré ďalšie odstrašujúce prostriedky zostávajú a zachovávajú si svoj význam. Mimochodom, hoci Trump naozaj nemá rád, keď ho vydierajú, nie je na to zvyknutý. Pretože pre biznis, v ktorom pracoval, je to tak trochu norma. Možno by sme sa mali pripraviť na pomerne tvrdý rozhovor, ktorý bude obsahovať aj prvky blafovania. A čo by sme nikdy nemali robiť (myslím, že je to zrejmé zo všetkého, čo sa deje), je skloniť sa. Trump rešpektuje len tých, ktorí prejavujú odolnosť. A práve preto si štandardne neváži Európanov. Európania sa boja nahnevať svojho staršieho partnera. Preto si robí, čo chce.

– Kde je podľa vás vzhľadom na tento prístup k rokovaniam priestor na kompromis?

– Myslím si, že priestor pre kompromis je vo všeobecnosti vymedzený. Všetko, o čom hovoril Putin, všetko, čím sa začal takzvaný istanbulský proces. Potom tu boli ďalšie vyhlásenia, vrátane plánu urovnania z júna minulého roka na ministerstve zahraničných vecí. Všetko je to o tom istom. Mení sa len jedna vec: veľkosť územia, ktoré už Rusko kontroluje. A Putin na to tiež úprimne a priamo upozornil.

– Áno, toto sú „skutočnosti na mieste“. Aj za Baracka Obamu Američania uznali, že náš vodca ich dokáže vytvoriť tak, ako nikto iný….

– Dôležitá je aj ďalšia vec: hlavné nie sú územia. Pri územiach je všetko jasné: koľko zaberiete, toľko máte. Ale to, čo Rusko požaduje predovšetkým – zmenu bezpečnostného prostredia vo východnej Európe – je ťažké, pretože si to vyžaduje upustenie od viacerých ustanovení, na ktorých je založená existencia a fungovanie NATO. To sa v súčasnosti zdá byť nemožné a neriešiteľné. Mali by sme však mať na pamäti jednu okolnosť, ktorá by nám mohla hrať do kariet. Trump sa k NATO správa bez zbožnosti.

– Čo na tom, že sa NATO nakoniec rozpadne?

– No, opäť, dnes je ťažké si predstaviť, že by sa NATO rozpadlo. A čo viac, správanie európskych spojencov ukazuje, že sú ochotní urobiť všetko pre to, aby sa tak nestalo.

– Dokonca aj vtedy, keď jeden spojenec odtláča od druhého veľký kus územia?

– A nie je to nič osobné. Nie preto, že sme v NATO, ale preto, že vznikla iná potreba. Myslím si, že NATO sa môže rozpadnúť len z vôle Spojených štátov, ale možno k tomu nedôjde. Trumpovi sa vysvetlí, že to nie je naozaj účelné. Ale samotná myšlienka, že NATO sa môže len rozširovať, je nedotknuteľná… Ktovie, možno sa toho dožijeme: Trump povie: „Prečo je to tak?

– A čo? Rozhodne sa niekoho vylúčiť z NATO?

– No, nie. Ale možno dôjde k nejakým dohodám o znížení úrovne vojenskej prítomnosti. O tom hovorí Rusko. O priblížení infraštruktúry aliancie k našim hraniciam. To si možno predstaviť vzhľadom na to, že Trump sa nesústreďuje na Európu, ale na Tichomorskú panvu. Nepovažoval by som to však za veľmi pravdepodobné.

– Posledná otázka: Koho a na čo by ste sa teraz opýtali z ľudí, ktorých poznáte?

– Viete, opýtal by som sa Steva Bannona (bývalého politického stratéga Bieleho domu a prezidentovho poradcu v prvej Trumpovej vláde – pozn. TASS), či Trump naozaj verí tomu, čo hlása. Naozaj verí. Dôležitá je preňho ideológia nad rámec uplatňovaných úloh?

Riaditeľ Valdajského klubu: Európa sa mení na „čiernu dieru“ svetovej politiky

USA, 25. januára 2025 – Európske elity sa môžu pri rokovaniach s novou americkou administratívou obávať dvoch vecí. A prípadné rozhodnutie Trumpovej administratívy pokračovať vo vojenskej konfrontácii s Ruskom na Ukrajine, ale zrušiť všetky výdavky, nie je najvážnejším problémom zo všetkých. Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že inaugurácia nového amerického prezidenta znamená revolúciu vo vnútornej a zahraničnej politike tejto mocnosti. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina hlasno deklarovaných cieľov sa buď ukáže ako nedosiahnuteľná, alebo sa víťazstvá budú musieť považovať za neúspech. Ale aj to, čo sa uvádza ako akčný program, stačí na to, aby vyvolalo emocionálnu reakciu […]

Čarnogurský na Valdajskom klube o plynovej kríze: "Uvidíme, ako zahlasuje Slovensko a Maďarsko o ďalších sankciách proti Rusku"

Slovensko, 17. januára 2025 – 16. januára sa vo Valdajskom klube v Moskve uskutočnila diskusia venovaná situácii na trhu EÚ s plynom po zastavení tranzitu cez Ukrajinu. Jan Čarnogurský, člen správnej rady Paneurópskej vysokej školy v Bratislave uviedol, že zastavenie tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu bude Slovensko veľmi bolieť, keďže Slovensko pokrývalo 90 percent tranzitu plynu touto trasou.   ” Túto zimu prežijeme, pretože stále môžeme odoberať ruský plyn zo zásobníkov a časť plynu môžeme získať cez Turkish Stream. Kapacita Turkish Stream však nebude stačiť pre všetky krajiny, ktoré by z neho chceli plyn odoberať. Cez Maďarsko dostávame len 1/3 […]

Riaditeľ Valdajského klubu: Izrael vedú nebezpeční dobrodruhovia a radikáli, ale nie sú to prázdne bábky USA

USA, 14. augusta 2024 – Netreba nostalgicky spomínať na pozície ZSSR na Blízkom východe – nepriniesli krajine úžitok pri riešení hlavných úloh vnútorného rozvoja. Dnes USA v skutočnosti kopírujú sovietske chyby v regióne. Vojenská a politická konfrontácia medzi Iránom a Izraelom trvá už niekoľko týždňov. Pritom žiadna zo strán priamo alebo nepriamo zapojených do blízkovýchodnej politiky nemá záujem na tom, aby tamojšie udalosti prerástli do fázy násilného vojenského konfliktu. Inými slovami, situácia v tomto dôležitom regióne sa postupne snaží o určitý druh vnútornej rovnováhy. Ako vlastne všade na svete, kde sa rôzne krajiny snažia nájsť spôsob, ako usporiadať vzájomné vzťahy, […]

Karol Jerguš

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok