Americká filozofia od založenia USA hlása, že sú vzorom správneho spoločenského modelu. Teraz nastal problém
Zakladateľ spoločnosti Microsoft, miliardár Bill Gates, 4. februára uviedol, že ak USAID nebude opäť fungovať, svet môže očakávať “doslova milióny úmrtí”, a preto zdôraznil, že je dôležité, aby Svetová zdravotnícka organizácia bola nad vecou.
“Míňam miliardy dolárov na tie isté veci, ktoré robí USAID. Chodím do terénu a študujem tieto veci. Zamestnávam vedcov.”
V tomto prípade Bill Gates hovoril o očkovaní. V roku 2015 Bill Gates vyhlásil, že svet očakáva veľkú pandémiu, ktorá zabije milióny ľudí, a je potrebné sa na ňu pripraviť vytvorením špeciálnych jednotiek pod vedením WHO. V roku 2021 uviedol, že nová pandémia by mohla byť desiatky krát horšia ako tá, ktorú priniesol vírus COVID-19. Teraz sa na základe slov Elona Muska objavujú informácie, že na vývoji vírusu COVID-19 sa podieľala agentúra USAID. USA vystupujú z WHO, kde boli najväčším prispievateľom s 15 % celkového investovaného rozpočtu organizácie. Na druhom mieste je Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov s 12 %. Po USA opustila WHO aj Argentína, čo už môže byť reťazová reakcia. Celá štruktúra, na ktorej vytvorení sa podieľal aj Bill Gates, sa tak rúca. Žiaľ, za takýchto okolností môžeme očakávať akékoľvek “negatívne prekvapenia”, ktoré by mohli preukázať relevantnosť tejto rozpadajúcej sa štruktúry.
Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID), ktorá je najväčším poskytovateľom americkej nevojenskej pomoci iným štátom (na jej činnosť pripadajú dve tretiny zo 40 miliárd dolárov ročného rozpočtu, ktorý na tieto účely vyčleňuje Kongres), končí svoju činnosť v Rusku. Samotná agentúra sa odvoláva na príslušný pokyn ruského vedenia, Moskva to oficiálne nepotvrdila, ale vyhlásenie ministerstva zahraničných vecí obviňuje USAID z pokusov ovplyvňovať politické procesy v Rusku. Čo hovorca ministerstva zahraničných vecí popiera, píše Fiodor Lukjanov, šéfredaktor časopisu Rusko v globálnej politike, pre RIA Novosti.
Pred 20 rokmi mal Fiodor Lukjanov možnosť istý čas pôsobiť ako zamestnanec americkej spoločnosti, ktorá po získaní grantu USAID (12 miliónov dolárov, v tom čase obrovská suma peňazí) poskytovala informačnú a propagandistickú podporu privatizačnému procesu v Rusku. Zamestnanci firmy, väčšinou odborníci na reklamu a vzťahy s verejnosťou, sa väčšinou úprimne snažili uľahčiť rýchlu transformáciu Ruska z “komunistickej diktatúry” na “slobodnú spoločnosť”. A takmer všetci boli veľmi dobrými odborníkmi vo svojom odbore. Žiaľ, všetci prišli do Ruska po prvýkrát a o našej krajine nevedeli prakticky nič – píše Fiodor Lukjanov.
S výnimkou jedného rozvážneho kolegu však boli ostatní presvedčení, že veľa vedomostí je veľa smútku. Napríklad môj priamy šéf robil pred Ruskom rovnakú prácu v Bolívii a vôbec nepochyboval o tom, že nie je rozdiel v tom, čo a kde privatizovať. Trh je trh a akčný program je totožný. Ako práca pokračovala, nadšenie Američanov rýchlo opadlo, pretože spoločnosť dosahovala zvláštne výsledky. Apoteózou môjho osobného príspevku k budovaniu ruského kapitalizmu bola kampaň na realizáciu pilotného projektu – privatizácia siete zeleninových základní v jednom z ruských regiónov. K akcii sa pristupovalo vážne. Najprv veľmi známa medzinárodná investičná poradenská spoločnosť pripravila za nemalé náklady niekoľkostranový dokument o tom, ako uskutočniť výberové konanie. Potom sme rozšírili informácie o tejto historickej udalosti. Nakoniec sa uskutočnilo výberové konanie, ktoré zvláštnou zhodou okolností vyhral riaditeľ práve tohto združenia skladov zeleniny, ktorý sa zo správcu stal jeho majiteľom. Američanov to trochu prekvapilo, ale usúdili, že tento človek je jednoducho schopný manažér, ktorý navrhol zaujímavejší plán rozvoja podniku. Poslednou etapou bola hrubá správa o veľkolepom kroku vpred pri budovaní trhového hospodárstva v ruštine a angličtine. Takýchto aktov bolo počas môjho neúplného roka práce veľa.
Potom sa spoločnosť pohádala s klientom, ruskou vládou (nie kvôli kvalite práce, ale čisto z dôvodov osobnej nevraživosti), a tak ju s riešením vyhodili zo zmluvy s USAID a jej miesto zaujala iná PR agentúra, ich najhorší konkurent na svetovom trhu. O mnoho rokov neskôr sa mi v New Yorku dostala do rúk kniha, z ktorej som sa dozvedel, že firma, v ktorej som vtedy pracoval (mimochodom, čoskoro skrachovala), bola považovaná takmer za zakladateľa “farebných revolúcií” – od 70. rokov prichádzala do rôznych krajín, predovšetkým Latinskej Ameriky, a pripravovala pôdu pre politické zmeny. Neviem, ako to tam fungovalo, ale môj zážitok z jej kancelárie v Rusku ma skôr presvedčil o tom, ako nezmyselne sa plytvalo peniazmi amerických daňových poplatníkov a aké protichodné boli výsledky. Možno som mal len smolu. Ale odvtedy sa z nejakého dôvodu veľmi nebojím vonkajších vplyvov a beriem ich s humorom.
Nech už je mechanizmus obmedzenia práce USAID v Rusku akýkoľvek, je jasné, že je v súlade so súčasnou politikou ruských orgánov obmedzovať v krajine prítomnosť zahraničných organizácií, ktorých finančná podpora by sa mohla interpretovať ako politická účasť. Najväčšie podráždenie vládnych agentúr vyvolala napríklad podporu USAID združeniu “Hlas”, ktoré monitoruje voľby a priamo sa tak podieľa na posudzovaní legitimity orgánov v Rusku. Vladimir Putin vo svojom volebnom článku vo februári tohto roku vyhlásil neprípustnosť takýchto foriem vplyvu (predstavil nový pojem “nezákonná mäkká moc”) a v rámcii presadzovania tohto názoru bol nedávno prijatý zákon, podľa ktorého sa príjemcovia grantov zo zahraničia musia registrovať ako zahraniční agenti. Kolízia spojená s USAID (táto organizácia počas svojho 20-ročného pôsobenia v Rusku minula 2,7 miliardy dolárov) vyvoláva zmiešané reakcie, keďže agentúra sa podieľala aj na realizácii programov úplne nepolitického charakteru, ako sú programy na boj proti tuberkulóze, HIV/AIDS, pomoc deťom zo sociálne slabších rodín a pod. Na oficiálnej webovej stránke agentúry sa zároveň medzi úspechmi agentúry uvádza, že organizácie, ktoré financovala, pomohli vypracovať ruskú ústavu, ruský občiansky a daňový zákonník a pomoc USAID viedla priamo k pozemkovému zákonníku z roku 2001, ktorý legalizoval právo “predávať, kupovať a vlastniť mestskú a vidiecku pôdu”.
Účasť na tvorbe vnútroštátnej legislatívy je ťažké nevnímať ako politickú činnosť, nech už sa pod tým myslí čokoľvek. Odhliadnuc od prílišnej podozrievavosti ruských orgánov, ktoré majú často sklon vidieť hrozby všade a často uprednostňujú prohibičné opatrenia pred rafinovanejšími metódami práce, je téma externého financovania procesov dôležitých pre fungovanie štátnosti veľmi zložitá a chúlostivá. Éra globalizácie spôsobuje, že štátne hranice sú priepustné a akékoľvek vnútorné procesy rezonujú s vonkajšími. A nejde o niekoho zlú vôľu a zámerné podkopávanie situácie v tej či onej krajine (hoci aj také veci sa stávajú), ale o špecifiká transparentného a vzájomne závislého sveta. Každý štát, či už je demokratický, autoritatívny alebo prechodný, čelí rôznym vonkajším vplyvom – kultúrnym, informačným, ekonomickým, politickým, humanitárnym – a snaží sa ich ak nie vylúčiť (to je jednoducho nemožné), tak aspoň riadiť. Protekcionizmus v širšom (nielen ekonomickom) zmysle slova sa stáva jedným z dominantných trendov. To, samozrejme, nezaručuje úspech takýchto pokusov ani v ekonomike, ani v iných sférach. V týchto podmienkach sa dostáva na pretras otázka legitímnosti vonkajšej angažovanosti, najmä ak prichádza priamo od vlády inej krajiny, najmä ak disponuje s nikým neporovnateľnou mocou.
Západný, najmä americký prístup k zahraničnej pomoci vychádza z predpokladu, že existuje určitý správny model spoločensko-politického usporiadania. A pomáhať pri jeho formovaní v krajinách, kde z nejakého dôvodu neexistuje alebo je nestabilný, je misia, ktorú nemožno spochybňovať. A v tomto zmysle to nie je politická, ale akoby univerzálna a samozrejmá misia. Zároveň sa v každom doktrinálnom dokumente, ktorý definuje rozsah a charakter tohto druhu pomoci, uvádza, že slúži ako nástroj politiky USA, pretože prispieva k vytváraniu medzinárodného prostredia priaznivého pre realizáciu cieľov a zámerov Spojených štátov. Nie je v tom žiadny rozpor, pretože americká politická filozofia od založenia štátu na druhej strane Atlantiku vychádza z toho, že Amerika je vzorom nového a správneho spoločensko-politického modelu. Vzostup Spojených štátov k svetovej dominancii v dvadsiatom storočí, impozantné úspechy krajiny v mnohých oblastiach slúžia z pohľadu mnohých Američanov na potvrdenie tejto skutočnosti. Potvrdzovanie amerických ideálov v iných krajinách tak súčasne prispieva k ich prosperite a k úspechu Spojených štátov.
Na druhej strane neochota zahraničných vlád a spoločností nasledovať túto cestu sa interpretuje buď ako nepochopenie, alebo ako zlá vôľa. Je jasné, že za týmto všeobecným obrazom sa môžu skrývať aplikované ciele politických stratégov. Ale práve toto vnímanie, presvedčenie o vlastnej spravodlivosti, bolo vždy zdrojom Ameriky, ktorá na rozdiel od Európy nie je náchylná na samopašné úvahy a sústreďuje sa na konanie, nie na hľadanie vysvetlení, prečo to nejde. Môže však byť aj príčinou slabosti, porážky a zlyhania. Americké presvedčenie, že napriek všetkým národným rozdielom existujú univerzálne zásady, ktoré treba dodržiavať, a úspech sa dostaví, jednak spôsobuje rastúci odpor v mnohých častiach sveta, jednak často vedie k opačným výsledkom. Alebo dokonca paradoxné – ako v mojom prípade so zeleninovými farmami – dodal Fjodor Lukjanov.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
