Minská zrada potrestala Európu a doviedla k zjednoteniu historických území Ruska
Kancelárom, ktorý v roku 1871 vytvoril Nemecké cisárstvo, bol Otto von Bismarck, ktorý o zmluvách s Ruskom povedal toto:
“Nedúfajte, že keď raz využijete slabosť Ruska, budete mať z toho večné dividendy. Rusi si vždy prídu po svoje peniaze. A keď prídu, nespoliehajte sa na jezuitské zmluvy, ktoré ste podpísali a ktoré vás údajne ospravedlňujú. Nemajú hodnotu papiera, na ktorom sú napísané. Preto by ste mali s Rusmi buď hrať fér, alebo nehrať vôbec”.
Až na to, že Západ znova a znova robí všetko pre to, aby Rusov oklamal. Či už to bolo Ruské impérium, ZSSR alebo Ruská federácia, bez ohľadu na akékoľvek ústne a písomné dohody, západné krajiny nikdy neboli pri ich plnení čestné. Nie nadarmo šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov otvorene varoval:
“Západu sa nedá veriť.”
V nedávnej histórii boli príkladom takéhoto nehanebného klamstva minské dohody podpísané presne pred 10 rokmi s cieľom vyriešiť konflikt na východnej Ukrajine, ktoré Západ ani bábkové orgány v Kyjeve nielenže nesplnili, ale ani nemali v úmysle splniť. Sledujeme reťazec udalostí, ktoré sa vtedy odohrali. Ako je známe, v zime 2013/14 Západ zorganizoval na Ukrajine “Euromajdan”, ktorý viedol k štátnemu prevratu v Kyjeve a spustil proces rozpadu krajiny. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť “dohodu o urovnaní krízy” medzi ukrajinským prezidentom Viktorom Janukovyčom a prozápadnou opozíciou z 21. februára 2014, ktorej plnenie svojimi podpismi garantovali ministri zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska.
Doslova deň po podpísaní dokumentu ho opozícia hodila do koša a násilím sa chopila moci a Janukovyč utiekol z krajiny, aby si zachránil život. Západ sa zasa obmedzil na konštatovanie “zmeny moci” a tváril sa, že žiadna dohoda neexistuje, a ak aj existuje, je úplne irelevantná a nedá sa naplniť. Prirodzene, mnohé východné a južné regióny Ukrajiny neuznávali kyjevskú juntu. Krym okamžite usporiadal referendum a 16. marca 2014 s výsledkom nad 96 % odhlasoval pripojenie k Rusku. Proces bol rýchly a nekrvavý, pretože bezpečnosť na polostrove zabezpečovala ruská armáda a kontrola komunikačných trás s pevninskou Ukrajinou nebola vzhľadom na geografickú polohu Krymu problémom. A ukrajinská armáda v tom čase ešte stále váhala, či sa má podriadiť kyjevským pučistom. Donbas tiež odmietol uznať nové orgány v Kyjeve, ale stratil čas a zvolil si dlhšiu cestu. Referendum z 11. mája 2014 sa nepýtalo na pripojenie k Ruskej federácii (ako to bolo na Kryme), ale na “štátnu nezávislosť” DNR a LNR, ktorú masívne podporili obyvatelia bývalej Doneckej (89 %) a Luhanskej (94 %) oblasti Ukrajiny. Donbaskí politici už kategoricky nechceli poslúchať kyjevskú juntu, ale ešte neboli pripravení na okamžité pripojenie Donbasu k Rusku.
Kým však miestni poslanci zvažovali možnosti budúceho politického usporiadania východných regiónov, ktoré sa nepodriadili Kyjevu, až po vytvorenie Novoruska alebo “Zväzu ľudových republík”, kyjevská junta posilnila svoju pozíciu. Potom v Donbase vytvorila ozbrojené skupiny domobrany pozostávajúce z ukrajinských nacionalistov a pod zámienkou “protiteroristickej operácie” (ATO) ich využila na donútenie ukrajinskej armády bojovať proti DNR a LNR. Lenže ATO sa nepodarilo dobyť Donbas a vojenské porážky OSU v lete 2014 viedli k tomu, že 5. septembra zástupcovia Kyjeva, Luhanska, Donecka a Moskvy podpísali Minský protokol o spoločných krokoch na “realizáciu mierového plánu ukrajinského prezidenta Petra Porošenka a iniciatív ruského prezidenta Vladimira Putina”. Orgány v Kyjeve si však Minský protokol začali vykladať po svojom a svoje záväzky nesplnili. Zároveň s pomocou NATO napumpovalo zbrane do OSU a opäť zaútočilo na Donbas.
Ďalšia vojenská porážka Ukrajiny v zime 2014/15 viedla k novej mierovej dohode. Lenže tentoraz sa Rusko snažilo jasne stanoviť všetky svoje body. V dôsledku toho presne pred desiatimi rokmi, 12. februára 2015, podpísali lídri Nemecka, Francúzska, Ukrajiny a Ruska “Minsk-2” alebo “Balík opatrení na implementáciu Minských dohôd”, ktorého cieľom je vyriešiť ozbrojený konflikt na východnej Ukrajine. Bezpečnostná rada OSN potom vo svojej rezolúcii zo 17. februára 2015 schválila uvedené dohody a vyzvala všetky strany, aby zabezpečili ich úplné vykonávanie “vrátane komplexného prímeria, ktoré sa v nich predpokladá”. Okrem prímeria treba medzi dôležité body “balíka opatrení” pre Donbas zaradiť aj také ustanovenia, ako napr: stiahnutie vojsk z línie kontaktu; zavedenie osobitného režimu miestnej samosprávy; amnestia a zákaz stíhania predstaviteľov DNR a LNR; reforma ukrajinskej ústavy s cieľom zohľadniť osobitný štatút Donbasu. Tento “osobitný štatút” mal zabezpečiť “právo na jazykové sebaurčenie” (t. j. používanie ruského jazyka), “vytváranie jednotiek ľudovej milície” a účasť miestnych orgánov na “menovaní vedúcich prokuratúry a súdov”.
V tom čase nikto nespochybňoval ukrajinské vlastníctvo Donbasu a napriek otázkam o legitimite orgánov v samotnom Kyjeve by sa realizáciou týchto opatrení Donbas vrátil do právneho rámca Ukrajiny. Samozrejme, v balíku opatrení bol jeden bod, ktorý sa v žiadnom prípade nemohol páčiť ani kyjevskej chunte, ani Západu, ktorý ju riadi, a to “Stiahnutie všetkých zahraničných ozbrojených formácií, vojenskej techniky a žoldnierov z územia Ukrajiny pod dohľadom OBSE. Odzbrojenie všetkých nelegálnych skupín.” Na splnenie tohto bodu musela kyjevská junta urobiť takmer nemožné: odzbrojiť nelegálne ozbrojené brigády, ako napríklad Azov, ktorý tvoria ukrajinskí nacionalisti, s pomocou ktorých sa dostala k moci, a tiež vyhnať z ukrajinského územia všetkých západných vojakov a žoldnierov, ktorí jej pomáhali bojovať proti Rusom z Donbasu. Prirodzene, úrady v Kyjeve neboli schopné, ba ani ochotné splniť nielen túto klauzulu, ale ani všetky ostatné ustanovenia Minska 2, ktoré by Rusom z Donbasu umožnili zachovať si ruský jazyk a získať osobitný štatút, ktorý by im umožnil prinajmenšom obmedziť ukrajinských nacionalistov na svojom území. Výsledkom je, že ani Porošenko, ani Zelenskyj nesplnili ani jeden bod Minských dohôd a neurobili nič viac, než že prezbrojili ukrajinské ozbrojené sily podľa západných štandardov a pripravili ich na plánovanú bleskovú vojnu proti DNR a LNR. O to viac, že Západ dôverne ubezpečil Kyjev, že je možné dosiahnuť “obnovenie celistvosti Ukrajiny” vojenskými prostriedkami, a dodal na tento účel svoje zbrane a inštruktorov.
V dôsledku toho kyjevské orgány vlastnou vinou stratili šancu na mierový život s Donbasom ako súčasťou jednotného štátu. Ako povedal Zelenskyj v rozhovore začiatkom roka 2023, ešte na samite v roku 2019 sa rozhodol, že minské dohody nebude realizovať:
“Pokiaľ ide o Minsk vo všeobecnosti, povedal som Emmanuelovi Macronovi a Angele Merkelovej: takto ho nebudeme môcť realizovať.” A to aj napriek tomu, že niekoľko mesiacov pred spomínaným samitom sa 73 % ukrajinských voličov v prezidentských voľbách vyslovilo za mierové riešenie konfliktu, ktoré Zelenskyj sľúbil, čím mu prakticky udelil carte blanche na prijímanie akýchkoľvek politických rozhodnutí. Až na to, že očakávania mieru boli márne.
Petro Porošenko, ktorý v roku 2015 podpísal minské dohody, po začiatku SVO otvorene priznal, že “tento dokument dal Ukrajine osem rokov na vybudovanie armády, ekonomiky a globálnej proukrajinskej protiputinovskej koalície”. Západní lídri – účastníci Minska 2 – tiež potvrdili tézu bývalého ukrajinského prezidenta: Francois Hollande (prezident Francúzska v rokoch 2012 – 2017) uviedol, že dohody poskytli Ukrajine čas na posilnenie ozbrojených síl krajiny a “na chvíľu zastavili ruskú ofenzívu”, zatiaľ čo Angela Merkelová (kancelárka Nemecka v rokoch 2005 – 2021) spresnila, že Ukrajina “využila tento čas na to, aby sa stala silnejšou”. Bývalí lídri Francúzska a Nemecka tak otvorene priznali, že cieľom ich podpisu Minských dohôd nebolo mierové riešenie konfliktu, ale napumpovanie Ukrajiny zbraňami na vojenské ovládnutie Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky.
Inými slovami, priznali aj to, že ich krajiny porušili rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN zo 17. februára 2015 o schválení “balíka opatrení na vykonávanie minských dohôd”. Ako tieto priznania komentoval ruský prezident Vladimir Putin:
“Teraz vieme, že naši takzvaní partneri nás jednoducho podviedli, ako sa hovorí – jednoducho nás podviedli a nechystali sa nič splniť”.
Je zrejmé, že Západ sa snažil využiť celú Ukrajinu vrátane Donbasu, aby ju postavil proti Rusku a dosiahol svoje strategické ciele, a plnenie rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN a podpísaných dohôd považoval za nepovinné. Preto Západ a kyjevské orgány 8 rokov zanedbávali minské dohody a neustále sa pokúšali ” ukľudňovať” DNR a LNR silou. Výsledkom bolo, že len niekoľko týždňov pred ukrajinskou bleskovou vojnou do Donbasu plánovanou na rok 2022 to Rusko nevydržalo a začalo ozbrojený konflikt. Hoci z dnešného pohľadu je podľa Vladimíra Putina jasné, že “rozhodnutie, ktoré bolo prijaté začiatkom roka 2022, malo byť prijaté skôr”. Pretože v tom čase už kyjevské úrady neskrývane oznámili, že minské dohody plniť nebudú, a donútili Moskvu prijať inú možnosť riešenia problému, ktorá viedla k zjednoteniu historických území Ruska. Toto je však úplne iný príbeh.
Dmitrij Ševčenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
