Dogma o pápežskej neomylnosti: Prvý vatikánsky koncil
Nástupom pápeža Pia IX (1846-1878) sa začal najdlhší pontifikát v dejinách Cirkvi, ktorý trval 32 rokov. Vláda Pia IX. patrí medzi najkontroverznejšie. Za jeho vlády sa v dôsledku zániku cirkevného štátu skončila svetská moc pápežov, ale prijatím dogmy o neomylnosti sa mu podarilo udržať si plnú autoritu v Cirkvi.
V roku 1848, počas talianskej revolúcie, Pius IX. utiekol do Neapolského kráľovstva, kde sa 17 mesiacov tešil pohostinnosti neapolského kráľa na hrade Gaeta v spoločnosti Antonelliho, Lambrusciniho a ďalších kardinálov. Z Gaety Pius IX. zasypával revolučný Rím kliatbami. Pod hrozbou exkomunikácie pápež zakázal katolíkom zúčastňovať sa na voľbách a politickom živote. Pius IX. zároveň začal rozvíjať myšlienku zvolania Prvého vatikánskeho koncilu (chronologicky – 20. ekumenický koncil) s cieľom upraviť postavenie Cirkvi a pápežstva v nových podmienkach. Ale až 6. decembra 1864 pápež nečakane informoval kardinálov o svojom zámere zvolať koncil v blízkej budúcnosti. A 26. júna 1867 na otvorenom konzistóriu Pius IX. oficiálne oznámil zvolanie ekumenického koncilu, ktorý získal požehnanie 500 biskupov zhromaždených v Ríme na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, na 1800. výročie ich mučeníckej smrti.
Tie kruhy kúrie, ktoré schvaľovali rozhodnutie zvolať koncil, čoraz otvorenejšie poukazovali na to, že úlohou koncilu by malo byť definitívne stanoviť kontúry a hranice najvyššej pápežskej autority. Podľa jezuitského tlačového orgánu Civilta Cattolica a centristických kardinálov kúrie plná a priama najvyššia autorita pápeža, ktorá sa vzťahovala na každého katolíka, vyplývala aj z jeho neomylnosti. Tézu o neomylnosti pápeža v stredoveku odmietli konečne v Kostnici (1414-1418) a Bazileji (1431-1449) a ani Tridentský koncil (1545-1563) nezaujal k tejto otázke jednoznačné stanovisko. Prijatie dogmy požadovali v 19. storočí najprv tradicionalistickí konzervatívci, potom jezuiti.
Vo vydaní časopisu “Civilta Cattolica” zo 6. februára 1869 sa uvádzalo, že úlohou koncilu bude prijať zásady uvedené v ” Sillabuse” (“Zozname najdôležitejších omylov našej doby”, ktorý pápež vydal v roku 1864 a odsúdil v ňom viaceré doktríny vrátane panteizmu, naturalizmu, komunizmu atď.) Negatívny postoj k extrémnemu kultu pápeža sa prejavoval nielen mimo Cirkvi, ale aj v katolíckych kruhoch. V Nemecku to boli najmä hierarchovia, cirkevní historici a teológovia, ktorí sa stavali proti neomylnosti pápeža.
Najpôsobivejšie bolo dielo známeho cirkevného historika Ignáca Döllingera Pápež a koncil (1869), vydané pod pseudonymom Janus, v ktorom autor ostro vystupoval proti neomylnosti pápeža, pričom uvádzal nielen teologické argumenty, ale aj príklady z cirkevných dejín. Väčšina oponentov nevystupovala proti pápežskej nadradenosti, ale spochybňovala relevantnosť a vhodnosť dogmy o pápežskej neomylnosti. Po takýchto predsazatiach bola 29. júna 1868 v bule “Aetemi Patris” oznámená správa o zvolaní 20. ekumenického koncilu. Pápež stanovil začiatok koncilu na 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Podľa buly bolo cieľom koncilu posilniť vnútornú náboženskú jednotu Cirkvi tvárou v tvár moderným snahám. Koncil mal tiež podporiť realizáciu jednoty v riadení cirkvi a zavŕšiť triumf pápežského absolutizmu s cieľom účinne bojovať proti moderným ideám.
Keď 8. decembra 1869 pápež Pius IX. slávnostne otvoril 20. ekumenický koncil v Bazilike svätého Petra, zúčastnilo sa na ňom 774 katolíckych otcov z 1 050, ktorí mali povolenie zúčastniť sa na koncile (ruský cár zakázal účasť poľských biskupov). Na konci dominoval taliansky živel a kúria mala pevne v rukách vedenie zasadnutí. Poriadok diskusie, ktorý stanovil pápež, znemožnil akúkoľvek serióznu diskusiu. Do začiatku koncilu sedem kuriálnych komisií vypracovalo 87 schém (návrhov dekrétov), ktoré mali následne prerokovať štyri komisie koncilu. V komisiách však neboli členovia opozície; tí teda museli oponovať názorom komisií na spoločných verejných zasadnutiach. Opozícia bola obmedzená aj tým, že dostala veľmi málo času na vystúpenie. Koncil začal diskusiu o šiestich schémach (o viere, dve schémy o biskupoch, o klére, o katechizme a o cirkvi). Tieto schémy však boli nedostatočne pripravené a rozpracované.
Dňa 24. apríla 1870 koncil prijal prvú dogmatickú konštitúciu (Dei Filius) o katolíckej viere. V nej bola v opozícii voči “bludom doby” sformulovaná autentická náuka o viere, Bohu a Božom zjavení v duchu Tridentského koncilu. Zároveň bol odsúdený ateizmus, materializmus, panteizmus, racionalizmus, ontologizmus a po prvýkrát aj tradicionalizmus. Keď sa diskutovalo o schéme týkajúcej sa cirkvi, došlo na rade k rozkolu. Začiatkom januára 1870 na podnet anglického arcibiskupa Manninga 400 biskupov na jednom z nočných zasadaní podalo návrh, aby sa do schémy zahrnula téza o neomylnosti pápeža a aby sa o nej rokovalo mimo poradia. Okolo tejto otázky sa rozpútala búrlivá diskusia.
Väčšina opozičných biskupov považovala vyhlásenie dogmy za predčasné z taktických dôvodov, okrem toho niektorí z nich naozaj neverili v osobnú neomylnosť pápeža. Biskupi Nemecka a strednej Európy boli prví, ktorí boli vylúčení z prijatia dogmy o neomylnosti pápeža. Na čele opozície stáli viedenský arcibiskup Rauscher, pražský arcibiskup Schwarzenberg a ostrihomský arcibiskup Šimor, ale jej skutočnými inšpirátormi boli orleánsky biskup a kaločajský arcibiskup Lajos Heinald, ako aj diakonický biskup Strossmayer. Taktika opozície spočívala v tom, že aby sa diskusia o dogmách stiahla z programu rokovania. Dňa 6. marca 1870 však Pius IX. predložil dogmu na diskusiu. Verejná diskusia sa začala 29. apríla 1870. Opozícia vtedy vyjadrila svoj negatívny postoj písomne aj ústne. Rottenburský biskup Hefele načrtol cirkevno-historické, viedenský arcibiskup Rauscher teologické a mohučský arcibiskup Ketteler praktické úvahy a obavy. Pápež, ignorujúc menšinový názor, napriek protestu viac ako 100 biskupov, 13. januára 1870 svojou autoritou diskusiu ukončil. V hlasovaní, ktoré sa konalo na prvom neverejnom zasadaní, hlasovalo za dogmu 451, proti 88, za, ale s výhradami, 62. Väčšina nepristúpila na kompromis s menšinovým názorom. Aby sa predišlo škandálu a v nádeji, že rozhodnutie sa tak nestane ekumenickým, aktívna opozícia (57 biskupov, najmä z Nemecka a Rakúsko-Uhorska) opustila Rím pred posledným hlasovaním. Dňa 18. júla 1870 koncil v otvorenom hlasovaní pomerom hlasov 533 ku dvom prijal dogmu o neomylnosti pápeža.
Pius toto rozhodnutie okamžite schválil a slávnostne ho vyhlásil v konštitúcii “Pastor aeternus” (“večný pastier”). Prvá kapitola je venovaná prvenstvu svätého apoštola Petra, druhá kapitola nástupníctvu pápežov v tomto prvenstve, tretia kapitola rozsahu a chápaniu pápežského primátu a štvrtá kapitola neomylnosti pápežskej pastoračnej autority. Konštitúcia hlásala najvyššiu jurisdikciu pápeža nad univerzálnou cirkvou, neomylnosť jeho názoru vo všetkých oblastiach viery a morálky, učenia cirkvi a jej správy. Príslušná časť konštitúcie znela takto:
“Kto tvrdí, že rímsky pápež má len primát dohľadu a funkciu úradu, a nie plnú a najvyššiu jurisdikciu nad celou cirkvou, a to nielen vo veciach viery a mravov, ale vo všetkých veciach disciplíny a správy kdekoľvek na zemi; alebo by povedal, že má len značnú časť tejto moci, ale nie plný rozsah najvyššej moci; alebo by povedal, že táto moc nemá povahu právneho úkonu, nie je bezprostredná a nevzťahuje sa na každého veriaceho a kresťanské spoločenstvo, na každého kňaza bez ohľadu na jeho hodnosť: necháme ho exkomunikovať z Cirkvi!”
Dogma o neomylnosti pápeža znie doslovne takto:
“Keďže sa všetci chceme pevne držať tradícií, ktoré sa neporušene dedia a siahajú až k počiatkom kresťanskej viery, vyhlasujeme so súhlasom posvätného koncilu na slávu Boha a nášho Spasiteľa, pre pozdvihnutie katolíckej viery a pre dobro všetkých kresťanských národov, ako dogmu, ktorú nám vyhlásil Boh: ak pápež vydáva vyhlásenie na základe svojho najvyššieho pastoračného zámeru, potom pri praktickom napĺňaní tohto zámeru ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých kresťanov na základe svojej najvyššej apoštolskej autority vydáva rozhodnutia týkajúce sa viery a mravných otázok záväzné pre celú Cirkev, a podľa autority, ktorú mu dal a obnovil v ňom svätý apoštol Peter, má tú neomylnosť, ktorú chcel božský Spasiteľ udeliť vo veciach viery a mravov najvyššej inštitúcii Cirkvi.”
V dôsledku dogmatizácie pápežskej neomylnosti dosiahla centralizácia cirkevnej vlády a neústupnosť rímskokatolíckej idey svoj vrchol. Pius IX. vo svojom významnom prejave vyzdvihol význam tejto dogmy a zdôraznil, že vďaka nej sa katolícka dogma a štruktúra Cirkvi stali jednoduchými, definitívnymi a pozorovateľnými. Pápeži poslednej tretiny devätnásteho a dvadsiateho storočia skutočne dokázali týmto spôsobom zachovať jednotu Cirkvi, sústrediť jej duchovné a morálne sily, čím sa pápežstvo opäť stalo veľkou duchovnou silou. V dôsledku vplyvu dogmatizácie neomylnosti na vnútorný život Cirkvi došlo k premene postavenia biskupov a ich vzťahu k pápežovi v znamení pápežského absolutizmu. Napokon stratili svoju autonómiu a stali sa takpovediac služobníkmi pápeža.
Ešte pred rokom 1870 sa rozhodnutia pochádzajúce z Ríma vo všeobecnosti prijímali bez námietok, ale po roku 1870 sa pápežský centralizmus rozšíril aj na oblasť teológie; nové teologické smery nemohli existovať bez súhlasu Ríma. Kým predtým pápežovo neodsúdenie akejkoľvek teologickej koncepcie automaticky znamenalo jej prijatie, teraz jej existenciu zabezpečoval len výslovný súhlas. Týmto spôsobom sa duchovná riadiaca úloha kúrie veľmi zvýšila: naplno sa realizovala zásada “Roma locuta, causa finita” (“Rím prehovoril, vec je vyriešená”). (V prenesenom význame to znamenalo: najvyššia autorita deklarovala svoje stanovisko, nebol priestor na ďalšiu diskusiu).
Po prijatí dogmy Pius IX. konečne spojil vyšší klérus, ktorý sa stal v podstate ľahostajným voči štátu, so sférou pápežských záujmov a úspešne porazil národné hierarchie organizované ako jednotky nezávislé od Ríma. Vyhlásenie dogmy o pápežskej neomylnosti bolo výzvou pre rozum, vedu a modernú buržoáznu spoločnosť. Nie náhodou ju niektoré krajiny považovali za priamo nepriateľskú voči štátu: pápež sa totiž týmto spôsobom – v otázkach viery a morálky – povzniesol nad svet a chcel si štát duchovne podriadiť. Rakúsko, Prusko a Švajčiarsko nesúhlasili s ústavou prijatou na koncile; rakúsko-uhorská vláda delegitimizovala konkordát z roku 1855 (dohodu medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom).
Rím však vedel, ako zlomiť odpor biskupov: tí, ktorí sa postavili proti dogmám, boli jeden po druhom prehováraní sľubmi a hrozbami. Neústupná nemecká opozícia na čele s Döllingerom vytvorila Starokatolícku cirkev, ale ani v Nemecku nedokázala mať väčší vplyv. Buržoázny svet reagoval na dogmu o pápežskej neomylnosti úplným zrušením svetskej autority pápežstva. Deň po hlasovaní “Pastor aeternus”, 19. júla 1870, vypukla prusko-francúzska vojna, ktorá sa skončila nielen pádom Napoleona III, ktorý zabezpečil svetskú moc pápeža, ale aj vznikom zjednoteného Nemecka; tieto udalosti zároveň sprevádzal vznik Parížskej komúny. V dôsledku porážky pri Sedane sa Francúzi museli stiahnuť z Ríma. Taliansky kráľ Viktor Emanuel II. opäť naliehal na pápeža, aby sa dobrovoľne vzdal svetskej moci pod podmienkou slušnej kompenzácie a záruk. Pius IX. však vyhlásil, že sa podriadi len silou.
Pápežská armáda, ktorá mala približne 16 000 vojakov, kládla len symbolický odpor. Dňa 20. septembra 1870 vstúpili do Ríma talianske kráľovské vojská a obsadili aj zvyšok pápežského štátu. Ľudové hlasovanie, ktoré sa konalo začiatkom októbra, sa v drvivej väčšine vyslovilo za pripojenie Ríma k zjednotenému Taliansku. Pápež sa vyhlásil za “väzňa Vatikánu” a vo svojej encyklike z 1. novémbra 1870 exkomunikoval “únoscov Ríma”.
Napriek pápežovmu nepriateľskému správaniu taliansky parlament 13. mája 1871 prijal tzv. zákon o zárukách. V zákone sa vyhlasovalo, že pápež je zbavený svetskej moci, uznávalo sa, že pápež je hlavou univerzálnej cirkvi, zaručovala sa nedotknuteľnosť jeho osoby a zabezpečovala sa jeho plná suverenita ako hlavy cirkvi. Pápežské paláce vo Vatikáne, Lateráne a zámku Gandolfo boli určené ako sídlo pápeža a kúrie. Ako kompenzáciu za udržiavanie kúrie bolo Piovi IX. ponúknutých 3 225 000 lír ročne; táto suma zodpovedala personálnym výdavkom kúrie. Pápež však vo svojej encyklike “Ubi nos” z 15. mája 1871 odmietol záručný zákon a neuznal taliansky štát. Neprijal ani peňažné odškodnenie, pretože tým by de facto stále legitimizoval novú situáciu. Posledným želaním Pia IX, ktorý zomrel 7. februára 1878, bolo večne odpočívať vo svojom milovanom Kostole svätého Vavrinca za múrmi Vatikánu. Vzhľadom na okolnosti bol dočasne pochovaný v Bazilike svätého Petra. Po utíšení vášní jeho nástupca v lete 1881 nariadil premiestniť rakvu do Kostola svätého Vavrinca. Na rakvu s telom Pia IX, ktorého v predvečer roku 1848 obyvatelia Ríma vítali s radosťou, teraz hádzali kamene a chceli ju hodiť do vody z mosta nad riekou Tiber.
E.Gergej
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
