Sionizmus a jeho program „očisty“ kresťanstva
Židovský program “očisty” kresťanstva sa začal ideologickým vývojom kabalistu E. Benamosega, pokračoval a rozvíjal ho M. Buber a J. Isaac. Súčasne so slobodomurárstvom bol Židmi vypracovaný program radikálnej prestavby Katolíckej cirkvi, ktorý sledoval cieľ rozložiť kresťanské učenie a tak vykastrovať jeho obsah, aby z neho zostalo len jedno meno. Čo to boli za plány?
Ako je známe, kresťanstvo učí, že vyvolenosťou starobylého židovského národa bolo čakať na Mesiáša, zachovávať pravú Božiu jednotu a potom priniesť dobrú zvesť o jeho príchode národom zeme, čo následne urobili apoštoli. Židovský ľud však Mesiáša, Krista Spasiteľa, o ktorom svedčili proroci, odmietol, a tak sa skončilo obdobie jeho vyvolenosti, ktoré prešlo na apoštolov a na tie kresťanské spoločenstvá, ktoré sa stali základom nového Božieho ľudu, Kristovej Cirkvi, kde niet “ani Heléna, ani Žida”. Kristus, keď kázal v chráme a odpovedal “veľkňazom a starším ľudu, ktorí k nemu prišli”, povedal:
“Preto vám hovorím, že Božie kráľovstvo bude od vás odňaté a dané národu, ktorý prinesie jeho ovocie, a kto padne na tento kameň, rozbije sa, a na koho padne, toho rozdrví. Keď veľkňazi a farizeji počuli jeho podobenstvá, pochopili, že hovorí o nich, a pokúsili sa ho chytiť, ale ľud sa bál, lebo ho pokladal za proroka.” (Mt 21, 43-46), (Mt 21, 43) A predpovedal:
“Mnohí prídu od východu i západu a budú odpočívať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, ale synovia kráľovstva budú vyhnaní do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubami” (Mt 8, 11-12).
A ak je podľa apoštola Kristova Cirkev “vyvolený rod…, svätý národ, svätý ľud, ľud vzatý za dedičstvo” (1 Pt 2, 9), potom sú akékoľvek výroky o pretrvávajúcej údajnej božskej vyvolenosti celého židovského národa teologicky neudržateľné. Práve tento postoj kategoricky odmietali farizeji a talmudský judaizmus, ktorý sa vyvinul z ich učenia, a ktorý Židom zatvoril dvere ku Kristovi. Ako povedal opát Augustín Lehmann, pokrstený Žid, “bez Talmudu by už dávno všetci Židia konvertovali”.
Judaizmus presadzoval a naďalej presadzuje výlučné právo Židov, zaručené samotným faktom ich narodenia, na ovládnutie sveta, pričom kresťanstvo považuje buď za modloslužbu, alebo za formu monoteizmu prijateľnú pre nežidov, ktorá ich vedie k uctievaniu boha Izraela. Posledný výrok pochádza od židovského filozofa a talmudského teológa Mojžiša Maimonidesa (1135(8) – 1204) a bol základom plánu na zničenie kresťanského učenia zvnútra, ktorý najhlbšie rozvinul taliansky rabín z Livorna (Toskánsko), kabalistický učenec Eli Benamoseg (1823 – 1900), ktorý bol nazvaný “Platónom talianskeho judaizmu” a “jedným z učiteľov moderného židovského myslenia”.
Jeho učenie má zásadný význam pre pochopenie toho, čo sa deje dnes. V roku 1884 vydal E. Benamoseg knihu “Izrael a ľudstvo. Štúdia o probléme univerzálneho náboženstva a jeho riešení”, v ktorej spájal vznik modernej náboženskej krízy so zrodom kresťanstva, ktoré narušilo náboženskú jednotu a viedlo k oddeleniu židov a kresťanov Aby sa obnovilo univerzálne náboženstvo, musí sa dosiahnuť zmierenie medzi materským náboženstvom (judaizmom) a jeho neposlušnými dcérami (kresťanstvom a islamom). Medzinárodný mier závisí od ich duchovnej harmónie. Na dosiahnutie tohto cieľa musí kresťanstvo reformovať svoje učenie tromi spôsobmi:
1. Zmeniť svoj pohľad na židovský národ, ktorý musí byť rehabilitovaný ako národ starších, národ kňazov, “ktorí dokázali vo svojej čistote zachovať pôvodné náboženstvooo”. Tento ľud nie je Božím zabijakom, nebol Bohom zavrhnutý, ale naopak, je povolaný zabezpečiť šťastie a jednotu celého ľudstva;
2. “popierať božstvo Krista”, Syna človeka, ktorý bol obyčajným rabbim, Židom, a stále ním je. Krista možno zvestovať len ako človeka, ktorý ponúkol morálne učenie pre šťastie všetkých ľudí;
3. súhlasiť s novým výkladom, ale nie so zrušením tajomstva Trojice.
Iba za týchto troch podmienok sa kresťanstvo premení na “Cirkev pravého katolicizmu” a vráti sa k pravému univerzálnemu náboženstvu, ktoré je konečným cieľom judaizmu. Toto náboženstvo určené pre všetky národy, ktorého strážcom je izraelský ľud, autor nazýva noeizmom. Ako vysvetlil sám Benamoseg, noeizmus nie je jeho vynález. Ide o zákony “potomkov Noema” (Noeho), ktoré odvodili mudrci Talmudu (traktát Sanhedrin 56) v súlade so zásadami výkladu slov a viet Tóry. Podľa ich učenia existujú len dve cesty k spáse: pre Židov, ktorí zostávajú vyvolení Bohom, je to prísne plnenie 613 prikázaní Starého zákona a pre nežidov (ak neprešli konverziou, t. j. nestali sa Židmi) – dodržiavanie 7 Noemových prikázaní, z ktorých každé má svoje podrobnosti a špecifiká.
Ide o minimálny súbor požiadaviek, o ktorých Židia učia, že ich Boh dal Adamovi a Noemovi, a sú nasledovné:
1) viera v jedného Boha a zákaz modloslužby;
2) úcta k Bohu, zákaz rúhania;
3) úcta k ľudskému životu, zákaz vraždy;
4) úcta k rodine, zákaz cudzoložstva;
5) úcta k majetku blížneho, zákaz krádeže;
6) úcta k živým bytostiam, zákaz jesť mäso odrezané zo živého zvieraťa;
7) menovanie sudcov, povinnosť zaviesť spravodlivý súdny systém.
Tu je to, čo Benamoseg napísal v korešpondencii s Eme Pallierom, bývalým katolíkom, ktorý pod vplyvom rabína konvertoval na judaizmus a svoju duchovnú skúsenosť opísal v knihe Neznáma svätyňa:
“Judaizmus rozlišuje medzi Židmi a gójmi. Podľa jeho učenia tí prví, ako kňazi ľudstva, podliehajú mojžišovským zákonom a tí druhí, laici ľudstva, podliehajú tomu jedinému, starobylému a večnému univerzálnemu náboženstvu, do ktorého služieb sú postavení Židia a judaizmus ako celok. Kresťanstvo, naopak, spôsobilo najškodlivejší zmätok, a to buď tým, že prostredníctvom Petra a Jakuba a s nimi aj Židov vnútilo Zákon gójom, alebo prostredníctvom Pavla zrušilo Zákon pre samotných Izraelitov. Dobre zvážte tieto skutočnosti…, a uvidíte, že tento noeizmus… nie je nič iné ako mesianizmus, tá pravá forma kresťanstva, ktorej strážcom a nástrojom sa stal Izrael.”
“My sami Židia sme strážcami náboženstva určeného pre celé ľudstvo, jediného náboženstva, ktorému budú gójovia podriadení a prostredníctvom ktorého budú spasení… Náboženstvo ľudstva nie je nič iné ako NOEIZMUS, a to nie preto, že ho ustanovil Noe, ale preto, že sa vracia k zmluve, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom prostredníctvom tohto spravodlivého človeka. Tu ide o náboženstvo, ktoré si zachoval Izrael, aby ho odovzdal gójom… A keďže toto náboženstvo, ktorého triumf, ako hlásali naši proroci, príde v mesiášskych časoch…., nie je nič iné ako noeizmus, môže sa naďalej nazývať kresťanstvom, očisteným však od Trojice a od Vtelenia – od viery, ktorá odporuje Starému a možno aj Novému zákonu.”
“Pokiaľ ide o osobu Krista, o ktorej mi nehovoríte, predsa vám poviem, že ak sa mu nepripisuje božstvo, nie je na škodu urobiť z neho proroka, považovať ho za človeka obdareného Bohom vysokým náboženským poslaním.” Takáto sofistikovaná forma prozelytizmu sa vyskytovala aj v súvislosti s kresťanmi, čo umožňovalo ich premenu na stúpencov judaizmu bez toho, aby formálne prestúpili na judaizmus. Išlo predovšetkým o “prekrstenie” hierarchie Katolíckej cirkvi. Jej hlavným cieľom malo byť šírenie učenia noeidského humanizmu a pápežský primát mal na tomto základe zjednotiť všetkých kresťanov, a nielen ich. Náboženstvo noeizmu sa zmení na “náboženstvo prirodzenej morálky”, ktorého univerzálnosť umožní zjednotiť celé ľudstvo pod židovstvom.
Benamoseg píše: “Monoteizmus sa môže stať univerzálnym len za tejto podmienky: jednota v rozmanitosti, rozmanitosť v jednote. Táto rozmanitosť však bez ohľadu na najvyššiu jednotu, ktorej je podriadená, predstavuje sama o sebe univerzálne náboženstvo vo svojej celistvosti.”
Významnú úlohu v ňom zohral Martin Buber, slávny židovský filozof a teoretik sionizmu, ktorý navrhol koncepciu “dialógu” medzi Židmi a kresťanmi, “dialógu dvoch vierovyznaní” alebo, ako sa to začalo nazývať, “dvoch ciest”. Ježiša Krista vnímal v kontexte judaizmu prvého storočia, veril, že Kristus bol Žid a ich “veľký brat”, takže kresťanstvo možno vnímať ako cestu k Bohu. V reakcii na to a niektorí katolícki teológovia a filozofi začali presadzovať pozitívne teologické prístupy k rabínskemu učeniu a povzbudzovať kresťanov, aby s ním zaobchádzali s rešpektom.
Ich pokusy zmeniť vtedajšie vedenie Cirkvi však neboli úspešné. Udalosti vojnového obdobia a zmierlivý postoj katolíckej cirkvi k nacistickému režimu vytvorili úplne novú situáciu, v ktorej mali židovskí predstavitelia po podpore holokaustu silný nástroj na vyvíjanie tlaku na pápežstvo. Zo strany židovstva to bola spočiatku dobre premyslená a dôsledne realizovaná stratégia zameraná na revíziu základných princípov kresťanského učenia. Kľúčovou myšlienkou odôvodňujúcou potrebu revízie kresťanstva je potvrdenie neomylnosti základného kresťanského postoja o zbavení Izraela zasľúbenia a milosti, čo Židia nazývajú “myšlienkou vytesnenia Izraela” zo strany Cirkvi a považujú ju za najnebezpečnejšiu. Z tohto postoja vyplýva “doktrína pohŕdania” Židmi, ktorá je hlavnou príčinou sekulárneho antisemitizmu novej doby. Na základe toho Židia tvrdia, že holokaust treba vnímať ako “vyvrcholenie stáročného prenasledovania práve zo strany kresťanov” a že Hitlerova politika by nebola úspešná, keby sa nezakladala na obvineniach, ktoré kresťania vznášali voči Židom.
Ako napríklad napísal ortodoxný rabín Solomon Norman z Centra židovských štúdií v Oxforde, “Hitlerov postoj k Židom sa v podstate nelíši od postoja kresťanov; rozdiel je len v metódach, ktoré použil. “Židia väčšinou vnímajú kresťanov ako prenasledovateľov, relatívne málo kresťanov ako obete a len veľmi málo kresťanov súcití so židovskými obeťami. Po holokauste už Židia nemohli vážne veriť v morálnu platnosť Cirkvi.” Norman poukazuje na to, že “zo židovského pohľadu kresťan vo všeobecnosti nemá na základe svojej kresťanskej viery žiadnu morálnu dôstojnosť, nehovoriac o nejakej morálnej nadradenosti.
Formuláciu “náuka o pohŕdaní” (l’enseignement du mépris) s jej závermi zaviedol francúzsky židovský historik a spisovateľ Jules Isaac (1877-1963), ktorý zohral vedúcu úlohu pri formovaní židovsko-katolického “dialógu”. Jeho hlavné myšlienky boli načrtnuté v knihách Ježiš a Izrael (1946) a Genéza antisemitizmu (1956), ktoré ostro kritizovali kresťanské učenie ako hlavný zdroj antisemitizmu. Evanjelikov aj svätých otcov Cirkvi prezentoval ako klamárov a prenasledovateľov, plných protižidovskej nenávisti, morálne zodpovedných za Osvienčim a holokaust. Jeho hlavnou úlohou bolo dokázať neopodstatnenosť obvinenia Židov zo zabíjania Boha v spisoch evanjelistov a dosiahnuť príslušné “očistenie” kresťanskej doktríny.
S tým súvisí aj “očistenie”:
– Očistenie sa týkalo zmeny alebo odstránenia modlitieb, ktoré sa týkali Židov, najmä tých, ktoré sa prednášali na Veľký piatok;
– vyhlásenie, že Židia nenesú zodpovednosť za Kristovu smrť, za ktorú je odsúdené celé ľudstvo;
– vypustenie tých pasáží zo spisov evanjelistov, ktoré rozprávajú o Kristovom umučení, najmä z Matúšovho evanjelia, ktoré Jules Isaac obviňuje z prekrúcania pravdy (práve on hovorí: “A odpovedajúc, všetok ľud povedal: Jeho krv na nás a na naše deti” (Mt 27, 25);
– vyhlásenie, že Cirkev bola vždy odsudzovaná za to, že sa už dve tisícročia nachádza v stave skrytej vojny medzi Židmi, kresťanmi a zvyškom ľudstva;
– prísľub, že Cirkev konečne zmení svoje správanie tým, že sa pokorí, oľutuje a ospravedlní Židom a vynaloží všetko potrebné úsilie na odstránenie zla, ktoré na nich uvalila, tým, že opraví a očistí svoje učenie.
V roku 1946 sa s podporou amerických a britských židovských organizácií konala v Oxforde prvá konferencia, na ktorej sa stretli katolíci a protestanti s cieľom nadviazať kontakt so Židmi. A v roku 1947, po uskutočnení série medzinárodných stretnutí s katolíckymi sympatizantmi, Jules Isaac uverejnil memorandum s názvom “Oprava katolíckeho učenia týkajúceho sa Izraela”, ktorého hlavné ustanovenia boli zahrnuté do desaťbodového vyhlásenia, V tom istom roku sa v Seelisbergu vo Švajčiarsku konala konferencia kresťanov a židov (organizovala ju Spoločnosť židovsko-kresťanského priateľstva, založená v roku 1928, na ktorej sa zúčastnilo 70 odborníkov zo 17 krajín – 28 židov, 23 protestantov, 9 katolíkov a 2 pravoslávni). Zelisbergská deklarácia bola programom reformy kresťanstva, ktorý vychádzal z potreby uznania nasledujúcich bodov:
1. v Starom a Novom zákone k nám hovorí ten istý živý Boh;
2. Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho rodu a izraelského národa a jeho večná láska a odpustenie sa vzťahujú na jeho vlastný národ a na celý svet;
3. Kristovi prví učeníci, apoštoli a mučeníci boli Židia;
4. základné prikázanie kresťanstva, láska k Bohu a blížnemu, obsiahnuté už v Starom zákone a potvrdené Ježišom, zaväzuje kresťanov a Židov vo všetkých ľudských vzťahoch bez výnimky;
5. vyhýbať sa znevažovaniu biblického alebo postbiblického judaizmu s cieľom vyzdvihnúť kresťanstvo;
6. vyhýbať sa používaniu slova “Žid” výlučne vo význame “Ježišov nepriateľ” alebo slovného spojenia “Ježišovi nepriatelia” na označenie židovského národa ako celku;
7. vyhýbať sa prezentovaniu umučenia Krista takým spôsobom, že vina za Ježišovu smrť leží na všetkých Židoch alebo len na Židoch. V skutočnosti Ježišovu smrť nepožadovali všetci Židia. A nie sú za to zodpovední len Židia, pretože kríž, ktorý nás všetkých zachraňuje, svedčí o tom, že Kristus zomrel za hriechy nás všetkých; pripomenúť všetkým kresťanským rodičom a vychovávateľom vážnu zodpovednosť, ktorú nesú za zjednodušené podávanie evanjelia a najmä rozprávania o umučení;
8. vyhnúť sa prezentovaniu biblických kliatieb a výkriku vzrušeného davu: “jeho krv na nás a na naše deti” bez toho, aby sme pripomenuli, že tento výkrik nemôže prekryť nekonečne mocnejšiu Ježišovu modlitbu: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia;
9. vyhnúť sa šíreniu rúhavého názoru, že židovský národ bol zavrhnutý, prekliaty a odsúdený na utrpenie;
10. vyhnúť sa myšlienke, že Židia neboli prví, ktorí patria do Cirkvi.
Ako vidíme, toto vyhlásenie bolo vypracované pomerne kvalifikovane a bolo založené na zámene pojmov. Keď sa hovorilo o Židoch, stotožňovalo talmudský judaizmus s náboženstvom starovekého Izraela a starozákonnej Cirkvi a moderných Židov so všetkými Židmi (najmä preto, že vo francúzštine, nemčine a angličtine sa “jevrej” a “Žid” zvyčajne označujú jedným slovom). Na konferencii bola založená Medzinárodná rada kresťanov a Židov (ICCJ), ktorá nasledujúci rok na konferencii na univerzite vo Fribourgu (Švajčiarsko) získala oficiálny štatút, ktorý jej umožnil zohrávať kľúčovú úlohu pri formovaní nových vzťahov medzi kresťanmi a Židmi. Tu boli prijaté stanovy rady a otvorená jej kancelária v Ženeve (v rovnakom čase bola zverejnená aj adresa v Londýne).
V roku 1948 Jules Isaac vytvoril Združenie židovsko-kresťanského priateľstva Francúzska a v Nemecku vznikali spoločnosti židovsko-kresťanskej spolupráce, ktoré sa spojili do Nemeckej koordinačnej rady (GCC). GCC vypracovala takzvaných Osem Schwalbachových téz, ktoré rozšírili a prehĺbili Seelisberskú deklaráciu výzvou na používanie teologického jazyka a výkladu biblických textov, ktoré by neboli urážlivé pre Židov. Okrem toho sa zdôraznili aj spoločensko-politické dôsledky nového vzťahu k Židom, keďže sa poukázalo na to, že skúsenosť holokaustu zaväzuje každého kresťana, aby prevzal zodpovednosť za boj proti antisemitizmu. Po vytvorení príslušných štruktúr a nadviazaní kontaktov s rímskym klérom sa J. Isaacovi dostalo od nich veľkej podpory a získal krátku audienciu u Pia XII, ktorému predniesol “10 bodov zo Seelisbergu”. Toto stretnutie však nemalo žiadny význam. Židia, neschopní šíriť svoje názory za vlády Pia XII. čakali na priaznivé podmienky, za ktorých by mohli otvorene deklarovať svoj postoj. Podobne ako liberálno-modernistické krídlo v katolicizme čakali na príchod “pápeža, ktorého
chceli”. Stalo sa tak po smrti Pia XII. a nástupe Angela Roncalliho ako Jána XXIII. K moci (1958 – 1963).
Oľga Četverikovová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
