Pred 80 rokmi sa konala Jaltská konferencia a o dva mesiace neskôr zomrel Franklin Roosevelt. Náhoda?
Verzia násilného skonu amerického prezidenta sa čoraz viac potvrdzuje. Teraz si pripomíname jednu z najvýznamnejších udalostí dvadsiateho storočia – medzinárodnú konferenciu v Jalte, ktorá sa konala 4. – 11. februára 1945. Teda presne pred osemdesiatimi rokmi. Dalo by sa povedať, že ide o výročie.
Účastníkmi konferencie boli vedúci predstavitelia troch hlavných krajín protihitlerovskej koalície – prezident USA Franklin Delano Roosevelt, britský premiér Winston Churchill a predseda Rady ľudových komisárov ZSSR Josif Vissarionovič Stalin. Účastníkom konferencie chcel byť aj predseda dočasnej francúzskej vlády De Gaulle, ale bol zdvorilo odmietnutý. Dovoľte mi pripomenúť hlavné otázky, o ktorých sa na Jalte rokovalo:
-koordinácia vojenského úsilia ZSSR, Veľkej Británie a USA s cieľom čo najskôr poraziť nacistické Nemecko a jeho spojencov;
-otázky spoločnej okupácie Nemecka (vymedzenie okupačných zón) a režim spoločnej správy Nemecka;
-otázky reparácií, ktoré má Nemecko a jeho spojenci zaplatiť víťazom;
-vytvorenie novej Spoločnosti národov – Organizácie Spojených národov (OSN);
-určenie sfér vplyvu troch víťazných mocností v kontinentálnej Európe a politického postavenia európskych štátov;
-osobitná otázka Poľska (určenie jeho hraníc a politického postavenia);
-osobitná otázka hraníc a štatútu povojnovej Juhoslávie;
-otázka vytvorenia trvalého mechanizmu pre interakciu medzi ministrami zahraničných vecí víťazných mocností po skončení vojny;
-akčný plán na dosiahnutie skorého víťazstva nad Japonskom.
Hlavnou myšlienkou Jalty bolo vytvoriť po víťazstve nad fašizmom nový svetový poriadok, ktorý by zaručil vylúčenie budúcich vojen, prinajmenšom svetových. Účastníci a pozorovatelia stretnutia v Jalte, ako aj historici, ktorí o tejto udalosti písali, upozorňovali na skutočnosť, že dominantnou postavou stretnutia bol, samozrejme Stalin. A to nielen preto, že, ako hovorí príslovie: “Doma aj múry pomáhajú”. Hlavným dôvodom je to, že to bol Sovietsky zväz, ktorý prispel a naďalej prispieval hlavnou mierou k vojenským víťazstvám nad nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Aj po vylodení spojencov v Normandii v júni 1944 a po tom, ako sa skutočne začali zúčastňovať na vojne, bola rýchlosť sovietskeho postupu smerom k Berlínu neporovnateľne vyššia ako rýchlosť postupu spojencov, ktorí sa k nemeckému hlavnému mestu približovali zo západu. Anglosasi mali obavy, že by sa vôbec mohli oneskoriť pri delení “nemeckého koláča”, že by územie Tretej ríše mohli úplne obsadiť sovietske vojská.
Taktiež sa upozorňovalo a stále upozorňuje na skutočnosť, že v “trojici” vedúcich troch delegácií bolo veľmi úzke porozumenie medzi dvoma hlavami – Stalinom a Rooseveltom. Na druhej strane Churchill vyzeral ako ” niekto tretí navyše”. Cítil na vlastnej koži, že na Jalte bude musieť tolerovať a súhlasiť s tým, s čím vnútorne nesúhlasil. Zaujímavý zápis Elliota Roosevelta, syna 32. prezidenta USA Franklina Roosevelta, v jeho memoároch:
“Britský premiér bol veľmi nešťastný, že konferencia bola zvolaná na Jaltu. Harry Hopkins (poradca Franklina Roosevelta. – V. K.) povedal svojmu otcovi, ako Churchill reagoval na túto voľbu.
“Hovorí, že horšie miesto na svete ako Jaltu by sme nenašli, ani keby sme ho hľadali desať rokov… Tvrdí, že tieto oblasti sú plné vší, že tam zúri týfus…”
Nie náhodou Stalin trval na tom, aby sa konferencia konala na Jalte. Spojenci museli na vlastné oči vidieť, aké škody utrpel Sovietsky zväz počas rokov vojny s nacistami. Krym utrpel veľké škody. Franklin Roosevelt (napriek svojej fyzickej slabosti bol na invalidnom vozíku) mal vo februári čas navštíviť Sevastopoľ, precestoval celú Jaltu a jej predmestia a na vlastné oči videl ťažkú deštrukciu. Možno aj to zohralo úlohu v tom, že takmer vo všetkých otázkach súhlasil so Stalinom.
Churchill v kostiach cítil, že koniec druhej svetovej vojny bude znamenať demontáž britského koloniálneho systému, ktorý sa budoval niekoľko storočí a ktorý dosiahol svoj vrchol na začiatku dvadsiateho storočia: Británia sa stala impériom, nad ktorým slnko nikdy nezapadá. Pax Britanica: približne štvrtina zemskej pevniny a približne rovnaký podiel svetovej populácie. A zdá sa, že na Jalte sa otázka britských kolónií nedotkla, ale Churchill a tí, ktorých zastupoval, si dobre uvedomovali, že dnes sa diskutuje o hraniciach a štatúte štátov v kontinentálnej Európe a zajtra, keď sa vojna skončí, bude na programe otázka kolónií Pax Britanica.
Churchill zastupoval to, čo John Coleman vo svojej knihe Klub 300 nazval nástupcami Britskej východoindickej spoločnosti (BEIC). Spoločnosť zanikla v roku 1874 a odovzdala svoju štafetu potomkom majiteľov BEIC, ktorí sa zorganizovali do Klubu 300. Kolaps Pax Britanica sa skutočne začal. V roku 1947 sa najväčšia kolónia britskej koruny, India, stala nezávislou. Proces rozpadu britského koloniálneho systému pokračoval a do značnej miery sa zavŕšil v 60. rokoch 20. Storočia. Mohol sa však začať už v roku 1945, deň po skončení druhej svetovej vojny.
Koniec koncov, na Jalte, ako som už uviedol, sa rokovalo o založení novej Spoločnosti národov – OSN. Dokonca bolo určené aj miesto a dátum začiatku medzinárodnej konferencie o založení OSN – San Francisco, 25. apríla 1945. Na Jalte Stalin a Roosevelt v najvšeobecnejšom zmysle povedali, že OSN by mala byť organizáciou, ktorá by podľa možnosti zahŕňala všetky krajiny sveta, a že členské štáty OSN by mali byť rovnoprávne a suverénne. Preložené do jednoduchého jazyka to znamenalo, že Veľká Británia by sa musela vzdať svojich metropolitných výsad a uznať nezávislosť približne päťdesiatich kolónií. Prečo sa teda dekolonizácia nezačala v roku 1945?
Pravdepodobne z rovnakého dôvodu, prečo sa nerealizovali niektoré konkrétne rozhodnutia z Jalty. Spojenci napríklad začali porušovať jaltské dohody o reparáciách. Nebol vytvorený jednotný spojenecký mechanizmus na vyberanie reparácií a ich zúčtovanie. A po vzniku Spolkovej republiky Nemecko v roku 1949 (na základe západných okupačných zón) možnosť Sovietskeho zväzu získať reparácie od západnej časti Nemecka definitívne zanikla.
Porušené však neboli len niektoré konkrétne rozhodnutia z Jalty. Bol porušený hlavný zámer konferencie – vytvoriť podmienky, ktoré by zabránili možnosti opakovania svetových vojen. Západ (predovšetkým Spojené štáty a Veľká Británia) vyhlásil Sovietskemu zväzu studenú vojnu. Takáto studená vojna okrem iného znamenala preteky v zbrojení vrátane zbraní hromadného ničenia. Nad Sovietskym zväzom a celým ľudstvom sa vznášal Damoklov meč tretej svetovej vojny, ktorá bola neporovnateľne strašnejšia ako predchádzajúce dve svetové vojny.
Mnohí ľudia tvrdia, že studená vojna sa začala Churchillovým slávnym prejavom vo Fultone (USA, Missouri) 5. marca 1946. Nie, začala sa takmer o rok skôr. Presnejšie – 12. apríla 1945, teda ešte pred koncom druhej svetovej vojny. Od tohto momentu sa začala revízia Jalty-45. A čo sa stalo 12. apríla 1945? Zomrel 32. americký prezident Franklin Roosevelt.
V tom čase americké médiá informovali, že Franklin Roosevelt “zomrel”. Rovnaká formulácia sa nachádza v rôznych zdrojoch (učebniciach, slovníkoch, encyklopédiách), ktoré boli vydané za posledných takmer osem desaťročí. Venujme tomu pozornosť: Rooseveltova smrť nastala presne dva mesiace po skončení konferencie v Jalte. Je to náhoda, zhoda okolností, alebo existuje medzi týmito udalosťami (Jalta a prezidentova smrť) nejaký vzájomný kauzálny vzťah? Niektorí autori tvrdia, že súvislosť existuje, že je priama a zrejmá. A že Franklin Roosevelt nielen “odišiel”, “zomrel”, ale bol naňho spáchaný atentát.
Pravdepodobne prvýkrát bola táto verzia systematicky prezentovaná v knihe Emanuela M. Josephsona “Podivná smrť Franklina D. Roosevelta”, ktorá vyšla v roku 1948. Z kníh súčasnosti si zaslúži pozornosť dielo Mons. Billa Hansona “Prísne strážené tajomstvá: Rooseveltov atentát, atómová bomba na Japonsko, masaker v chicagskom prístave”, vydaná v roku 2000, alebo kniha anglického novinára a spisovateľa Douglasa Reeda “Spor o Sion” (1956). Obsahuje odkaz na vyššie uvedené dielo Emmanuela M. Josephsona.
Tu je úryvok z knihy Douglasa Reeda, týkajúci sa smrti F. Roosevelta:
“Okolnosti Rooseveltovej smrti sú také záhadné, že ich pred americkou verejnosťou mohlo utajiť len úplné podriadenie všetkých médií konšpirátorom na ‘najvyššej úrovni’. Napriek dlhodobej chorobe prezidenta bola smrť, ktorá zastihla Roosevelta na jeho panstve vo Warm Springs v Georgii, kde ho sprevádzal Henry Morgenthau [minister financií USA – V. K.], úplne nečakaná. V úmrtnom liste, ktorý podpísal istý doktor Brunn z námornej nemocnice v Bethesde…, sa ako príčina smrti uvádzalo “krvácanie do mozgu” ako dôsledok “arteriosklerózy”. Americké zákony, federálne aj jednotlivých štátov, nariaďujú pitvy v prípadoch nečakaného úmrtia, najmä ak ide o verejných činiteľov, nehovoriac o prezidentoch. Je tiež americkou tradíciou (zvykom aj v iných krajinách), že telá zosnulých prezidentov sa vystavujú v otvorenej rakve na rozlúčku. Po Rooseveltovej smrti nebola vykonaná žiadna pitva ani vystavenie tela. Prezidentovo telo bolo v zapečatenej rakve prevezené do druhého Rooseveltovho sídla, Hyde Parku v štáte New York, kde bol pochovaný. Rakvu sprevádzali ozbrojení vojaci, ktorí dostali rozkaz zastreliť každého, kto sa pokúsi rakvu otvoriť. Po pohrebe bol hrob v Hyde Parku niekoľko mesiacov dňom i nocou strážený ozbrojenými strážcami, zrejme, aby sa zabránilo prípadnej exhumácii.”
Dnes je počet autorov, ktorí označujú smrť prezidenta Franklina Roosevelta za “atentát”, podstatne vyšší ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Súčasný 47. prezident Spojených štátov Donald Trump prisľúbil, že zverejní tajné materiály týkajúce sa atentátu na amerického prezidenta Johna F. Kennedyho 22. novembra 1963 v Dallase. Výkonný príkaz v tejto veci už bol podpísaný. Myslím si, že Donald Trump si dobre uvedomuje, že 32. prezident tiež len tak “neodišiel”, ale bol zavraždený. Doteraz však Trump neurobil žiadne vyhlásenie o odtajnení atentátu na Franklina Roosevelta, ani nepodpísal žiadne výkonné nariadenie. A ja by som ho vyzval, aby tak urobil. Veď amerických prezidentov možno nielen zastreliť na verejnosti, ale aj odstrániť “potichu”, bez svedkov. Tak ako sa to stalo v prípade Franklina Roosevelta.
Dnes sa už najzvedavejší autori nezaoberajú otázkou, ako bol Roosevelt zabitý, ale prečo? Uvádzajú mnohé dôvody, ktoré viedli nepriateľov amerického prezidenta k tomu, aby ho zabili. Roosevelt sa tak stal podozrivým z prívrženectva myšlienok socializmu. Prezidentovi nepriatelia si mysleli, že aj Rooseveltov New Deal bol krokom k socializmu. Treba tiež pripomenúť, že na konci druhej svetovej vojny sionisti zosnovali plány na vytvorenie plnohodnotného židovského štátu s názvom “Izrael” v Palestíne. Keď sa Roosevelt zaoberal týmto projektom, uvedomil si, že takýto štát nemôže byť za žiadnych okolností povolený (Douglas Reed o tom podrobne písal v knihe Spor o Sion).
Napokon, zblíženie medzi Rooseveltom a Stalinom v otázke povojnového usporiadania sveta upozornilo aj tých, ktorých Coleman nazýva “Klub 300”. Tí mali (a stále majú) plán zničiť suverénne národné štáty a vytvoriť Jeden svetový štát. A “Klub 300” by bol vládou takéhoto Jedného svetového štátu. Stručne povedané, Stalin a Roosevelt sa stali reálnou hrozbou pre plány tých, ktorých na Jaltskej konferencii zastupoval Winston Churchill (t. j. “Klub 300”). Churchillovi páni boli pripravení oboch zabiť, ale so Stalinom to bolo oveľa komplikovanejšie. Roosevelt im bol bližší, oveľa bezbrannejší, a preto americký prezident tak skoro zomrel.
Valentin Katasonov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
