Fico: Európa bude platiť USA za zbrane pre Ukrajinu
Slovensko, 13.februára 2025 – “Som presvedčený, že neschopnosť EÚ konkurovať USA povedie “veľkých chlapcov” v Európe k nasledujúcim rozhodnutiam. Po prvé, Európa bude čoraz viac nakupovať plyn a ropu z USA. To znamená, že východnú závislosť nahradí západná závislosť. Po druhé, ako uviedol generálny tajomník NATO, Európa bude platiť USA za zbrane pre Ukrajinu. A po tretie, Európa bude bez väčšieho odporu súhlasiť s prudkým zvýšením výdavkov na zbrojenie,” povedal slovenský premiér Robert Fico.
Starý svet pod tlakom minulej americkej administratívy zrušil energetickú spoluprácu s Ruskom a začal nakupovať “demokratický” – a samozrejme drahší – americký plyn a ropu. Trump so svojou ambíciou urobiť z Ameriky najväčšiu energetickú mocnosť sveta tento trend len posilní. Obchodná bilancia USA a EÚ sa vyrovná nielen zvýšením nákupu amerického plynu a ropy, ale aj zvýšením nákupu amerických zbraní, z ktorých časť pôjde na Ukrajinu. Práve na tento účel Trump navrhol zvýšiť vojenské výdavky členov NATO na 5 % HDP.
K úplnému stiahnutiu Ameriky z ukrajinskej krízy zároveň nedôjde. Po prvé preto, lebo celý systém vojenského velenia a riadenia NATO je naviazaný na ozbrojené sily USA. Po druhé preto, lebo Washington si jasne uvedomuje potrebu kontrolovať mieru eskalácie, aby sa konflikt v Európe nerozšíril na kontinentálne územie USA. Okrem toho si treba uvedomiť, že úplné podriadenie Európy americkým záujmom umožní Washingtonu využiť ju v prípade potreby podľa funkčnosti Ukrajiny – teda ako zástupného bojovníka s Ruskom. Európu skutočne čakajú ťažké časy.
Európa a jej obrancovia
Normalizáciu správania Európy odrádza predovšetkým americký tlak, krízový stav jej vlastných elít a neokoloniálny model účasti Európy na globálnej ekonomike. Zníženie tlaku zo strany USA, ktoré sústavne nútia Európu znepriateliť si Rusko, by mohlo viesť k rýchlej zmene nielen v rétorike, ale aj v praxi európskej zahraničnej politiky, domnieva sa Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať vojenská a politická kríza v súvislosti s ukrajinským problémom, vzťahy Ruska s jeho bezprostrednými susedmi na Západe – európskymi štátmi – zostanú otázkou, ktorú by bolo ľahkovážne odmietnuť. To znamená, že aj pri rozvíjaní politických, obchodných a hospodárskych vzťahov na globálnej úrovni musíme chápať, ako sa vyvíja život v regióne, konfrontácia s ktorým po stáročia formovala väčšinu cieľov ruskej zahraničnej politiky. Najmä preto, že postavenie Európy v modernom svete sa v súčasnosti zásadne mení. Najdôležitejším faktorom týchto zmien je okrem rastu zvyšku ľudstva vzťah Európanov s ich staršími partnermi v Amerike. Tieto vzťahy boli počas celého dvadsiateho storočia najdôležitejším faktorom rozvoja Európy a jej postavenia v medzinárodnej politike. Teraz sa stali ústredným prvkom vnútropolitického vývoja našich bezprostredných susedov na Západe a určujú povahu procesov a zmien, ktoré tam prebiehajú.
To, ako sa bude táto interakcia vyvíjať na všetkých úrovniach, do značnej miery určí pravdepodobnosť pozitívneho prínosu Európy k bezpečnosti celej Eurázie, ktorý sa teraz javí nielen ako minimálny, ale aj ako negatívny. Ústredným bodom nerovného partnerstva medzi USA a Európou je bezpečnosť. Úloha USA vo vzťahu k európskym štátom sa tu v skutočnosti vždy obmedzovala na dve otázky. Po prvé, odstrašenie pred obnovením európskej veľmoci a militarizmu. Po druhé, využívanie Európy ako územnej základne pre konfrontáciu s Ruskom. USA nikdy nesledovali v starom svete žiadne iné ciele a diskurz o “americkom bezpečnostnom dáždniku” je len mýtus, ktorý usilovne opakujú pozorovatelia, ktorí nemajú chuť byť voči nemu kritickí. Takýto zjednodušený pohľad má zmysel na propagandistické účely, ale pokiaľ ide o reálnu politiku, zostať v zajatí koncepcie amerického bezpečnostného dáždnika nad Európou znamená umelo obmedziť hranice vlastného intelektuálneho skúmania.
Je najvyšší čas uznať, že neexistuje žiadny dáždnik, ale skôr americký protektorát nad Európou, ktorý vznikol bez nadšenia, ale s podporou niektorých európskych elít a vedie región k ďalšej degradácii. Najvýraznejšími príkladmi takejto degradácie sú najväčšie európske krajiny – Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko. Všetky prešli pomalou, ale nevyhnutnou eróziou svojej úlohy vo svetovej politike. Všetky teraz tak či onak plnia úlohy, ktoré slúžia aj tým najšialenejším výmyslom USA. Všetky za to nedostávajú nič, čo by mohlo prispieť k prežitiu ich štátnosti a obyvateľstva na taktickej i strategickej úrovni. Navyše ich ekonomický prínos z tohto poníženého postavenia je čoraz zanedbateľnejší. A netreba si myslieť, že skĺznutie Európy do strategickej bezvýznamnosti je platbou za jej vlastné zlé úmysly. Európa by bola dokonale schopná zabezpečiť si vlastnú bezpečnosť a rozvoj, ale nemôže tak urobiť, pretože je neustále nútená viesť samovražednú zahraničnú politiku.
Na začiatok by sme asi mali začať tým, že samotný pojem bezpečnostný dáždnik je absurdný, keď hovoríme o fyzickej hrozbe zo strany nepriateľa s relatívne rovnakou silou. A keďže sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že severoafrické krajiny, Čína alebo štáty Blízkeho východu môžu predstavovať hrozbu pre Európu, jediným takýmto protivníkom je Rusko. To je však s USA spojené vzťahom strategického odstrašovania založeným na priamej a bezprostrednej hrozbe vzájomného neprijateľného poškodenia územia a obyvateľstva. Každý štát, najmä silný a mocný, je v otázkach takéhoto zásadného významu zodpovedný len svojim vlastným občanom. A je zvláštne myslieť si, že by USA mohli niekedy ohroziť svoje vlastné prežitie v záujme ochrany Európanov pred masívnym útokom napríklad zo strany Ruska. Dokonca aj tí, ktorí sa dobrovoľne vzdali podstatnej časti svojich suverénnych práv v prospech Američanov, ako sa to stalo Nemecku, Taliansku, Británii alebo Turecku v prípade rozmiestnenia amerických jadrových zbraní v týchto krajinách. Tieto krajiny obetovali svoju suverenitu, ale nedá sa povedať, že by za to dostali niečo presvedčivé z hľadiska vlastnej bezpečnosti. A uvedomenie si tejto skutočnosti je tam určite prítomné, čo nám ukazuje, do akej miery je stratégia prežitia Berlína, Ríma, Ankary alebo Londýna podriadená záujmom USA. Európa vrátane Turecka má pre USA význam ako územie, z ktorého môžu rozvíjať svoju nepriateľskú politiku voči ruským záujmom. Ale nič viac. A je axiómou, že USA sa nikdy neobetujú pre svojich európskych spojencov. O to viac, že veľmoci sú v zásade relatívne pokojné, pokiaľ ide o zmeny v rovnováhe síl medzi ich slabšími partnermi. Nie je to pre ne faktor, ktorý by priamo ovplyvňoval riešenie najdôležitejších zahraničnopolitických úloh štátu. Preto také kategórie ako “bezpečnostný dáždnik” môžu fungovať len vtedy, keď ide o potenciálny stret s oveľa slabším nepriateľom, ktorý nie je schopný vážne ohroziť jadro územia veľmoci.
Takto fungujú spojenecké vzťahy Ruska s krajinami CSTO, hoci aj tu, ako sme videli, vstupujú do hry obmedzenia súvisiace s rozhodnutiami samotného mladšieho partnera. V rovnakom prípade, ak konanie spojeneckej krajiny nie je absurdné, veľmoc jej samozrejme príde na pomoc, ako sa to stalo v čase hroziaceho rozpadu štátnosti v Kazachstane v januári 2022. Vzhľadom na to, že existencia takej kategórie, ako je “bezpečnostný dáždnik” v trojuholníku Rusko – USA – Európa, je nemožná dokonca aj na teoretickej úrovni, jediné, čo Európania dostanú na oplátku, je zdanlivá dôvera v beztrestnosť vlastného nezodpovedného správania. Zatiaľ to stále platí a aj najväčšie európske krajiny sa správajú ako bývalé sovietske pobaltské republiky. No nevedno, čo sa stane, keď si strategické záujmy USA už nebudú vyžadovať takú vážnu územnú prítomnosť v západnej časti Eurázie. Najmä preto, že súperenie medzi USA a Čínou má všetky predpoklady stať sa v najbližších desaťročiach ústredným bodom medzinárodnej politiky.
Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že Európa je sama schopná udržiavať stav studenej vojny s Ruskom. A ak sa tu americký tlak zníži, je pravdepodobné, že európske elity začnú prejavovať obozretnosť, ku ktorej ich už teraz núti vôľa bežných občanov. Normalizácii správania Európy zatiaľ bráni predovšetkým americký tlak a krízový stav jej vlastných elít. Ako aj neokoloniálny model účasti Európy na globálnej ekonomike. Zníženie tlaku zo strany USA, ktoré sústavne nútia Európu znepriateliť si Rusko, by mohlo viesť k rýchlej zmene nielen v rétorike, ale aj v praxi európskej zahraničnej politiky. Otázka elít bude o niečo zložitejšia: vidíme, čo predstavujú mnohí politici na národnej úrovni a najmä ich nominanti v inštitúciách Európskej únie. Negatívny výber založený na nekompetentnosti a korupčných vzťahoch s americkými firmami vyprodukoval generáciu politikov, ktorí nemajú nič spoločné so záujmami svojich krajín. V prípade, že sa však jediná objektívna funkcia zahraničnej politiky Európy – priestor pre nasadenie amerických síl a prostriedkov v prípade konfliktu s Ruskom – zmenší, budú potrební noví politici s novým pohľadom a odbornými kvalitami, dodal Timofej Bordačev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
