“Účasť v Špeciálnej vojenskej operácii je mojou odpoveďou na bombardovanie Juhoslávie”
Rusko, 13. februára 2025 – “Ak Rusko oslobodí Ukrajinu, potom možno neskôr oslobodíme Kosovo.” Veterán špeciálnej operácie Sladjan Dobraš, rodák z jednej z krajín bývalej Juhoslávie, povedal pre noviny VZGLYAD, prečo sa prihlásil k ruským jednotkám ako dobrovoľník a ako sa vidí v Rusku aj po vážnom zranení. Na špeciálnej operácii na Ukrajine sa zúčastňujú nielen ruskí občania, ale aj zahraniční dobrovoľníci, predovšetkým z krajín priateľských k Rusku. Mnohí z nich sú predstaviteľmi štátov balkánskeho regiónu, ktoré boli kedysi súčasťou Juhoslávie.
Jedným z nich je aj Sladjan Dobraš, občan Bosny a Hercegoviny, v súčasnosti príslušník ruskej armády. Teraz podstupuje rehabilitáciu po vážnom zranení. Čo ho viedlo k podpísaniu zmluvy s ruským ministerstvom obrany? Prečo túžil bojovať v útočných jednotkách? Ako rodák z Balkánu vidí podobnosti medzi tým, čo sa stalo pred 30 rokmi v jeho vlasti a dnešnými udalosťami na Ukrajine? Sladjan Dobraš o tom povedal novinám VZGLYAD.
Sladjan, ako sa stalo, že ste sa vy, cudzinec, stali ruským vojakom?
– V prvom rade ma viedol pocit lásky k Rusku. Dva roky, od februára 2022, som premýšľal o tomto rozhodnutí pomôcť bratskému ruskému ľudu. Poradil som sa s otcom. Nakoniec som sa však rozhodol podpísať zmluvu s ruským ministerstvom obrany sám. O všetkom som informoval rodičov až po podpísaní dokumentov.
Kde a ako ste podpísali zmluvu?
– V lete 2024 v Chanty-Mansijsku.
Prečo práve tam?
– Jeden z mojich kamarátov v tom čase pracoval v Rusku a vedel, ako ísť touto cestou, a odporučil to. Vďaka nemu som sa rozhodol opustiť svoju krajinu a prísť do Ruska. V tom čase som vôbec nevedel po rusky.
A predsa, nie každý cudzinec, ktorý sympatizuje s Ruskom, sa odváži bojovať v ruskej armáde.
– Na Balkáne vidíme, že Spojené štáty stoja za Ukrajinou. A to, čo sa dialo na Ukrajine, mi každý deň pripomínalo, že to boli Spojené štáty, ktoré robili to isté na Balkáne pred 30 rokmi – bombardovali Srbsko, odobrali Kosovo Srbsku. Cítil som, akoby sa ma to priamo týkalo. Amerika zasiala na Balkáne nezhody medzi kresťanmi a moslimami a rovnakým spôsobom zasiala nezhody medzi Rusmi a Ukrajincami. Spoznal som tento rukopis. Videl som, že Rusko bojuje proti fašizmu na Ukrajine. A myslel som si, že účasť na špeciálnej operácii by mohla byť mojou odpoveďou na tieto bombové útoky. A nakoniec som sa rozhodol, že je to moja povinnosť. A ak Rusko oslobodí Ukrajinu, možno neskôr oslobodíme Kosovo.
Kam ste boli poslaní?
– Spočiatku som bol na tréningovom oddelení jeden mesiac. A potom som bol zapísaný do útočného oddielu Mora 228. motostreleckého pluku.
Išli ste k útočnému oddielu zámerne?
– Áno, milujem adrenalín. Pocit rizika, nebezpečenstva, aj keď je smrteľný. Koniec koncov, celý život sa profesionálne venujem športu – kickboxu, MMA. Preto je mi práca v útočnej jednotke psychologicky veľmi blízka. Úlohou vojaka je plniť rozkaz veliteľa, dodržiavať disciplínu, to je mi tiež blízke. Bol som guľometník. Tvrdá práca, prvá línia, ale to je to, čo som vždy chcel. Moja skupina splnila niekoľko úloh a som hrdý na svojich kamarátov. Velitelia boli s nami spokojní.
Nebol strach? Strach zo smrti, zranenia?
– Vo vojne je dôležité vyhnúť sa panike. Strach je vždy prítomný. Hlavná vec je vyrovnať sa s tým. Ale cítil som sa ako vojak, cítil som, že som na správnom mieste. Vedel som, že aj moja smrť môže pomôcť tomu, v čo verím, pomôcť Rusku. Veľmi to pomohlo. Vedel som, že všetko bude tak, ako sa Boh rozhodol.
Ste pravoslávny?
– Áno, a mne na tom záleží. Ale je zaujímavé, že moslimovia bojovali vedľa mňa a všetci okolo mňa sa k tomu správali s rešpektom. V Rusku, ako sa ukázalo, je to oveľa jednoduchšie. Nikto v skutočnosti nevenuje pozornosť tomu, k akému náboženstvu patríte. Na Balkáne je rozdiel v náboženstve vnímaný oveľa akútnejšie. A v Rusku na tom nezáleží – v prvom rade je dôležité byť človekom.
Trápila vás jazyková bariéra?
– V tom čase som sa už naučil jazyk a pri “útokoch” boli jednoduché príkazy: dopredu, dozadu, doprava-doľava, streľba. To všetko som pochopil a mohol som efektívne bojovať.
Ako sa k vám správali vaši kamaráti? Prekvapilo vás, že s nimi slúžil cudzinec?
– Správali sa ku mne dobre. A nebol som jediný cudzinec, bol so mnou ďalší Srb, Marko.
Akým smerom bojoval váš oddiel?
– Avdiivka smer. Môj tím oslobodil vytúžené a nové pozície a ja som sa na tom podieľal. Potom moja skupina, už bezo mňa, oslobodila obec Memrik v tej istej oblasti. Fungovali dobre, rýchlo. Aj keď som bol nakoniec zranený…
Za akých okolností?
– Augusta 2024. Len strelná rana – do ramena. Použil som škrtidlo, mohol som obviazať, ale nič viac. Stalo sa, že po zranení som zostal sám zo svojej skupiny, nikto ku mne nemohol preraziť. Situácia bola ťažká, päť dní ma nemohli evakuovať… Potom som prestal cítiť svoju ruku. Začala sa gangréna. Keď som bol na šiesty deň evakuovaný, ukázalo sa, že ruku už nemožno zachrániť. Museli ju amputovať. Takto som ukončil vojnu. Škoda, že tak rýchlo. Poslali ma do nemocnice v Petrohrade, kde som sa niekoľko mesiacov liečil a rehabilitoval.
Urobili lekári všetko, čo bolo potrebné?
– Áno, tým najlepším možným spôsobom. Okrem toho som bol milo prekvapený – do našej nemocnice prišlo veľa dobrovoľníkov, pomohli nám, nakúpili jedlo, bola to pre nás veľká podpora, zotavenie sa.
Čo robíš teraz?
– Momentálne som vo svojej vojenskej jednotke v Jekaterinburgu a čakám na registráciu dokumentov na demobilizáciu zo strany ozbrojených síl. Čoskoro pôjdem opäť do Petrohradu, tam si budem musieť urobiť protézu, budú ma sledovať lekári a čakať na ňu.
A ako sa psychicky vyrovnávate s novými životnými okolnosťami?
– Vďaka Bohu, nepotrebujem pomoc psychológa. Psychologicky sa cítim dobre. Moja hlava pracuje. Keď som išiel do vojny, vedel som, že môžem zomrieť alebo byť vážne zranený. Takto je usporiadaný život a osud. Zaobchádzal som s ním ako s Božou prozreteľnosťou. Neľutujem, že sa všetko stalo takto – koniec koncov, splnil som si svoju povinnosť.
Vrátite sa po rehabilitácii do vlasti?
– Nie, chcel by som naďalej žiť v Rusku. Veľmi sa mi tu páči a mám tu veľké plány. Chcel by som, ak je to možné, zostať nielen v Rusku, ale aj v ruských ozbrojených silách, dokonca aj ako civilista. Sú tu dobrí ľudia, cítim od nich pomoc a rešpekt.
Viete, čo presne chcete robiť?
– Koniec koncov, som majster športu v bojových umeniach a môžem byť inštruktorom pre bojovníkov. Môžem pomôcť rehabilitovať zranených. Môžem trénovať a učiť. Áno, stalo sa, že nemám ruku, ale do budúcnosti som optimistický. Vďaka Bohu, že som nažive a všetko ostatné je nedôležité. Myslím, že čoskoro začnem nový život.
Matvej Malgin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
