Dve genocídy za cenu jednej: Historickí hrdinovia pre ukrajinských neonacistov sú zločinci pre poľských nacionalistov
Napriek pokroku vo vzťahoch medzi Kyjevom a Varšavou pri vyšetrovaní udalostí “volyňského masakru” sa situácia v Poľsku čoraz viac začína podobať hystérii ukrajinských nacionalistov v súvislosti s uznaním hladomoru v rokoch 1932-33 za genocídu ukrajinského národa.
Nedávno strana Právo a spravodlivosť (PiS) poľského prezidenta Andrzeja Dudu navrhla zmeny zákona o národnej pamäti. To umožní zaviesť trestnú zodpovednosť za popieranie zločinov ukrajinských nacionalistov ( skupina OUN-UPA), známych ako “volynský masaker”. Ako je známe, na konci druhej svetovej vojny ukrajinskí militanti z OUN-UPA vyvraždili na území Volyne (západná Ukrajina) podľa rôznych odhadov 50 000 až 120 000 Poliakov. Podotýkam, že Poliaci zasa tiež zmasakrovali od 2 – 3 do 10 – 15 tisíc Ukrajincov, ale snažia sa na to nespomínať. Existujúci poľský zákon už stanovuje trestnú zodpovednosť za popieranie “nacistických a komunistických zločinov”. Návrh zákona s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi PiS, ktorý prešiel prvým čítaním v poľskom parlamente, rozširuje zodpovednosť za popieranie zločinov ukrajinských nacionalistov.
Poľskí politici sú nespokojní s predlžovaním procesu exhumácie obetí “volynského masakru” na Ukrajine a trvajú na navrhovaných zmenách. Poslanec Sejmu Zbigniew Bogutski, ktorý ukázal priamo na kyjevské úrady a ukrajinských nacionalistov, povedal: “Ak niekto klame o genocíde, mal by byť za to stíhaný. Ak niekto propaguje ideológiu, ktorá viedla ku genocíde, mal by byť za to stíhaný, a tu nemôžu existovať žiadne výnimky.” Podľa neho je vinníkom zločinov časť OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov) vedená Stepanom Banderom. Zdá sa, že milión ukrajinských utečencov žijúcich v Poľsku postupne infikuje Poliakov vírusom nacionalizmu, ktorý na Ukrajine existuje už mnoho rokov. A teraz sa objavuje jeho “poľský kmeň”.
Faktom je, že po rozpade ZSSR sa v Kyjeve začal vytvárať kult “hladomoru z rokov 1932-33”, ktorý sa rozvíjal celé roky jeho “neslobody”. Prvý ukrajinský prezident Leonid Kravčuk v roku 1993 nazval Hladomor “genocídou vlastného národa”. Druhý, Leonid Kučma, zaviedol na Ukrajine “Pamätný deň obetí hladomoru”. Tretí – Viktor Juščenko sa v roku 2006 postaral o prijatie osobitného zákona, ktorý označil Hladomor za genocídu, spustil kampaň v iných krajinách, aby ho uznali za “genocídu ukrajinského národa” (poľský parlament tak urobil v roku 2006), a v roku 2008 založil Národné múzeum hladomoru – genocídy. Po štátnom prevrate v Kyjeve v roku 2014 ukrajinský oligarcha Petro Porošenko, ktorý sa stal prezidentom, pokračoval v myšlienkach ukrajinských nacionalistov. Vyzval na zavedenie zodpovednosti za neuznanie Hladomoru a obvinil Rusko ako nástupcu ZSSR. Až na to, že ani Porošenko, ani jeho podriadený – Zelenskyj – nestihli zaviesť navrhované zmeny v Trestnom zákonníku Ukrajiny.
Nakoniec Poliaci zašli ďalej ako novodobí ukrajinskí nacisti a chystajú sa súdiť za popieranie zločinov ich predchodcov vrátane “hrdinu” Stepana Banderu. Od roku 2006 sa na Ukrajine v deň Banderových narodenín konajú pochodňové sprievody. Na západnej Ukrajine mu bolo postavených mnoho pamätníkov, boli vydané pamätné známky, vznikli múzeá a v ukrajinských mestách bolo po ňom pomenovaných mnoho ulíc vrátane triedy Stepana Banderu v Kyjeve, predtým Moskovskej triedy. Môžeme očakávať, že zavedený kult hladomoru na Ukrajine sa skôr či neskôr stretne nie na život a na smrť s pestovaným kultom “volynského masakru” v Poľsku. Pretože oslavovaní historickí hrdinovia sú pre ukrajinských nacionalistov zločincami pre poľských nacionalistov.
Necelý rok a pol po masovom príchode ukrajinských utečencov do Poľska vyvolanom SVO – v júli 2023 – Sejm prijal rezolúciu o “Volynskom masakri”, v ktorej vyzval na exhumáciu, dôstojné pochovanie a pripomenutie všetkotkých obetí tragédie na Ukrajine. Uvádza sa v ňom tiež, že poľskoukrajinské zmierenie by malo “zahŕňať uznanie viny”. Kyjevské úrady však všemožne odmietajú vyjsť v ústrety tejto otázke a odvolávajú sa na problémy spôsobené “ruskou agresiou”. Škandál s uznaním ukrajinskej zodpovednosti za obete “volyňského masakru” sa vyostril v lete 2024. Vtedy poľský minister zahraničných vecí Sikorski vyzval na okamžité riešenie exhumácie obetí volynského masakru a na uznanie viny Kyjevom.
Narazil však na protipožiadavku svojho vtedajšieho ukrajinského kolegu Kulebu súvisiacu s poľskou operáciou Visla (masové presídľovanie ukrajinského obyvateľstva z východných do západných oblastí Poľska po druhej svetovej vojne). Sikorski sa potom veľmi pohádal so Zelenským, ktorý povedal, že Poľsko podnecuje volynskú tragédiu z vnútropolitických dôvodov. V skutočnosti však kyjevské orgány tak dlho nesúhlasili s exhumáciou obetí zo strachu, že dostanú od poľských organizácií požiadavky na materiálne odškodnenie príbuzných zavraždených.
V prvej polovici roka 2025 sa však Poľsko stalo hlavou EÚ a formálne by malo začať rokovania o pristúpení Ukrajiny. Varšava to prirodzene využila a vykrútila ruky Kyjevu, ktorý bol nútený súhlasiť so začatím exhumačných prác. Ukrajinský veľvyslanec v Poľsku Vasyľ Bodnar nedávno uviedol, že strany vedú “konštruktívny historický dialóg” a že exhumácia obetí volynského masakru sa očakáva na jar tohto roku. Podľa neho zatiaľ nie sú známe presné termíny, ale jedno z miest (obec Pužniky v Ternopoľskej oblasti), kde sa práce začnú, už bolo určené. Veľvyslanec dodal, že “väčšina finančných prostriedkov pôjde z poľskej strany” a práce budú vykonávať spoločne ukrajinskí a poľskí odborníci, a keď “začnú kopať, potom sa o tom dozvie verejnosť”.
Poľský prezident Duda musel vysvetľovať mučivý súhlas kyjevských orgánov. V rozhovore zverejnenom 5. februára uviedol, že Zelenskyj “sa o udalostiach volyňskej tragédie dozvedel, až keď sa stal prezidentom”, pretože “v škole v Kryvom Rogu sa o tom nič nehovorilo”. Mimochodom, úplne zbytočne sa v ZSSR deťom (a dospelým) nič nehovorilo o zverstvách ukrajinských nacionalistov počas druhej svetovej vojny – na Volyni, v Chatyni, na okupovaných sovietskych územiach. Možno keby o tom ľudia vedeli, v referende o nezávislosti Ukrajiny 1. decembra 1991 by hlasovali proti. Zatiaľ sa Poliaci potichu chystajú zdokumentovať zločiny ukrajinských nacionalistov a potom vydierať kyjevské úrady ich prípadným zverejnením. Také je priateľstvo medzi ropuchou a zmijou!
Dmitrij Ševčenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
