Pozrime na serióznosť EÚ po 10. rokoch „minských dohôd“. Ešte je pobúrená rokovaniami medzi Ruskom a USA bez jej účasti?
Rusko, 15. februára 2025 – Dňa 2. februára 2015 zástupcovia Ukrajiny, DNR a LNR za účasti Ruska a OBSE podpísali v Minsku súbor opatrení na implementáciu minských dohôd, ktoré boli v médiách označované ako Minsk-2. Tieto dohody sa mali stať základom mierového urovnania konfliktu na Ukrajine a ukončiť ho. Bodku v histórii “minských dohôd” však urobil 24. február 2022, keď sa začala špeciálna vojenská operácia, ktorá sa stala dôsledkom faktického zlyhania minského procesu. Desaťročné výročie Minsku 2 je dobrým dôvodom na zamyslenie sa nad tým, prečo zlyhal.
Stručne povedané, cieľom minských dohôd bolo vrátiť “niektoré oblasti Doneckej a Luhanskej oblasti” (takto boli v texte označené DNR a LNR) Ukrajine pod podmienkou, že im bude poskytnutá široká autonómia až po vytvorenie vlastných bezpečnostných zložiek. Dohody od samého začiatku vyvolávali množstvo otázok a kritiky. Po prvé, existovali oprávnené pochybnosti, či kyjevský režim bude tieto dohody v zásade dodržiavať a či ich nevyužije na udusenie a likvidáciu DNR a LNR. Po druhé, samotné usporiadanie “samostatných oblastí” v čase uzavretia dohôd bolo mimoriadne nešťastné. DNR a LNR boli súčasťou Doneckej a Luhanskej oblasti Ukrajiny, ktoré spolu kontrolovali len asi 30 % svojho územia. Demarkačná čiara, alebo vlastne frontová línia, viedla po okrajoch veľkých miest (napr. Doneck, Gorlovka), čo z nich robilo vhodné ciele pre ukrajinské delostrelectvo. Okrem toho dôležité komunikácie, ako napríklad zásobovanie Donecka vodou, zostali v rukách kyjevského režimu, čo poskytovalo výbornú zámienku na vydieranie.
“Minské dohody” boli kritizované aj za to, že v skutočnosti ukončili projekt ‘Veľkého Novoruska’, ktorý mal zahŕňať všetky juhovýchodné regióny Ukrajiny. Prečo teda Rusko napriek tomu pokračovalo v Minských dohodách a vzdalo sa oveľa ambicióznejších plánov na ” veľké Novorusko”, ktoré sa mnohým v roku 2014 zdali celkom realizovateľné?
Hlavným argumentom bolo, že ” Veľké Novorusko” by si vyžadovalo oveľa rozsiahlejšiu ruskú vojenskú intervenciu a viedlo by k priamej konfrontácii so Západom, na ktorú Rusko v tom čase nebolo pripravené. Najmä už po začatí SVO sa špekulovalo, že v roku 2015 by ruská ekonomika nebola schopná odolať sankciám zavedeným v roku 2022. Okrem toho v roku 2015 stále existovala nádej, že Rusko bude schopné udržiavať konštruktívne politické a hospodárske vzťahy so Západom, čo si vyžadovalo kompromisné riešenie v otázke Ukrajiny.
“Minské dohody boli vnímané ako takýto kompromis. Predpokladalo sa, že Ukrajina si zachová svoju územnú celistvosť (bez Krymu), ale DNR a LNR sa vrátia do ukrajinského štátu s právami širokej autonómie. Okrem toho jednou z podmienok minských dohôd bola decentralizácia Ukrajiny. Poskytnutie širších práv regiónom malo tiež pôsobiť ako brzda na ceste jednostrannej “európskej integrácie” a okrem toho malo zaručiť práva ruskojazyčných obyvateľov. Hladko to však prebiehalo len na papieri. V dôsledku Euromajdanu vznikol na Ukrajine radikálny nacionalistický režim, ktorý nebol pripravený ani na skromné kompromisy predpokladané v minských dohodách. V skutočnosti už samotná definícia DNR a LNR ako “samostatných oblastí Doneckej a Luhanskej oblasti” naznačovala, že s nimi nikto v Kyjeve nemieni počítať. V dôsledku toho sa na základe minských dohôd dosiahlo len vratké prímerie, ktoré sa využilo na konsolidáciu a posilnenie novej nacionalistickej vlády, vyčistenie zvyškov proruských síl na Ukrajine, prezbrojenie ukrajinskej armády a prípravu “konečného riešenia” otázky Donbasu.
Napriek tomu sa Rusko už osem rokov drží zásady bezalternatívnosti týchto dohôd a vyzýva Západ a kyjevský režim, aby ich plnili. V Bielorusku sa podpis tohto dokumentu vnímal ako jeho vlastný diplomatický triumf. Oficiálny Minsk si začal nárokovať úlohu hlavného medzinárodného sprostredkovateľa a “darcu regionálnej stability” vo východnej Európe. Poskytnutie platformy na rokovania o urovnaní ukrajinského konfliktu využila bieloruská strana na normalizáciu vzťahov a priblíženie sa k Západu, kde Bielorusko tradične nazývali “poslednou diktatúrou Európy” a snažili sa ho postaviť do pozície vyvrheľa. “Rozmrazenie” vzťahov so Západom sa však takmer zmenilo na ‘ukrajinizáciu’ samotného Bieloruska, kde Západ nasadil rozsiahlu sieť vplyvu, ktorej hlavným cieľom bolo nasmerovať bieloruský štát na ukrajinskú cestu a zmeniť ho na rusofóbny prozápadný režim. V roku 2020 sa táto sieť pokúsila zorganizovať v Bielorusku neúspešný “farebný prevrat”, po ktorom sa krátkodobé zbližovanie Minska so západnými krajinami skončilo.
História “minských dohôd” sa stala poučným príkladom toho, že akékoľvek rokovania so Západom sa podobajú hre s kartovým podvodníkom. Západné krajiny nemajú za cieľ dosiahnuť kompromis a akékoľvek rokovania využívajú na to, aby si stanovili vlastné podmienky a oslabili svojho protivníka.
Vsevolod Šimov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
