Nevyhnutnosť „svetovej politickej moci“. Ako sa vyvíjala dogma o neomylnosti pápežov
Vatikán je cirkevno-štátnou štruktúrou s jedinečnými spravodajskými, diplomatickými, finančnými a organizačnými schopnosťami, ktoré mu umožňujú dôsledne realizovať svoje ciele prostredníctvom aktivít mnohých rádov, nadácií a náboženských združení. Keď hovoríme o Vatikáne, máme na mysli riadiaci orgán rímskokatolíckej cirkvi a zároveň štát, t. j. Svätú stolicu a mesto-štát Vatikán – a to je jeho charakteristická črta.
Treba tiež zdôrazniť, že pojem “katolícka cirkev” nepoužívame v zmysle Kristovej cirkvi, ale v zmysle inštitúcie, ktorá je kvázi cirkvou. Svätá stolica, ktorá je teokratickou monarchiou a ktorú zastupuje pápež a Rímska kúria, je inštitúciou so štatútom právnickej osoby, to znamená, že vystupuje ako suverénny subjekt sui generis (jediný svojho druhu), ktorý je uznaný v medzinárodnom práve a je stálym pozorovateľom v OSN. Môže uzatvárať zmluvy, nadväzovať diplomatické vzťahy, prijímať veľvyslancov a vysielať svoje diplomatické misie (apoštolské nunciatúry). Okrem toho Svätá stolica vlastní dcérske územie, Mestský štát Vatikán, ktorý riadi pápež prostredníctvom Pápežskej komisie pre Mestský štát Vatikán a Governatorát, v ktorej sú kardináli menovaní pápežom. Postavenie štátu bolo určené Lateránskymi dohodami, ktoré uzavrela Svätá stolica s vládou B. Mussoliniho v roku 1929. Pápež je teda zároveň rímskym biskupom – hlavou katolíckej cirkvi, svetským panovníkom v postavení monarchu a suverénom Mestského štátu Vatikán.
Podstata myšlienky pápežského primátu
Základnou myšlienkou katolicizmu, ktorá zabezpečuje pevnú hierarchickú štruktúru celého jeho systému a robí z neho mocnú organizačnú silu, je myšlienka pápežského primátu, t. j. primátu rímskeho biskupa. Vyjadruje sa v uznaní pápeža za vikára Krista na zemi, viditeľnú hlavu univerzálnej Cirkvi, ktorá má plnú, najvyššiu a univerzálnu autoritu. Začal sa formovať v prvej polovici prvého tisícročia a v IX. storočí sa už etabloval ako doktrína. Súviselo to s tým, že rímski biskupi si svojím spôsobom začali vykladať primát cti, ktorý bol uznaný pre rímsku katedru v súlade s 3. pravidlom II. ekumenického koncilu a 28. pravidlom IV. ekumenického koncilu. Tento primát sa pôvodne chápal ako ” predsedníctvo v láske” a neudeľoval pápežovi žiadnu autoritu. Bol vyhlásený z dôvodu dôležitosti Ríma ako hlavného mesta ríše, t. j. na základe starobylého zvyku, a zachoval sa aj po prenesení hlavného mesta do Konštantínopolu v roku 330. So zmenou historických podmienok (konečné rozdelenie ríše, vpád Germánov, pád a zničenie politického systému na Západe) sa však postavenie rímskeho biskupa zmenilo. Po tom, čo sa stal jediným predstaviteľom poriadku a najvyššej autority v Ríme, sa čoraz horlivejšie zasadzoval za posilnenie postavenia a úlohy konštantínopolskej katedry. Keďže pápeži sa už nemohli odvolávať na výlučné postavenie Ríma, aby ospravedlnili svoj primát, vznikla téza, ktorá stále ospravedlňuje pápežské nároky na primát: rímski biskupi sú nástupcami apoštola Petra, ktorý ako “knieža apoštolov” mal osobitné právomoci, ktoré im boli odovzdané.
Ako vznikla a vyvíjala sa dogma o pápežskom prvenstve
Pápež Lev I. Veľký (440-461) vo svojich kázňach prvýkrát sformuloval učenie o svätom Petrovi ako “kniežati apoštolov” a základom celej Cirkvi, ktorý je starší ako ostatní, čo sa týka jeho vysviacky. Podľa neho všetci pastieri Cirkvi, apoštoli a kňazi, dostali svoju autoritu od Krista, ale všetky dary a výsady apoštolátu, kňazstva a pastierstva boli plne a predovšetkým dané Petrovi a prostredníctvom neho a jeho sprostredkovania všetkým ostatným apoštolom a pastierom. Keďže rímski biskupi sú nástupcami apoštola Petra, ich spoločenstvo s ním do hĺbky i výsledkov reprodukuje jeho spoločenstvo s Kristom. Preto majú plný rozsah jeho autority a rímska katedra je duchovným centrom celého kresťanského sveta.
Z tejto teórie Lev I. vyvodil také praktické dôsledky, ako sú tieto:
1) keďže celá cirkev je založená na Petrovej pevnosti, kto sa od nej vzďaľuje, stavia sa mimo Kristovho tela, cirkvi;
2) kto útočí na autoritu rímskeho biskupa a odmieta poslúchať apoštolský stolec, nechce poslúchať apoštola Petra;
3) kto odmieta autoritu a primát apoštola Petra, sám sa vrhá do podsvetia.
Už na zasadnutiach IV. ekumenického koncilu sa legáti o pápežovi vyjadrili takto:
“Svätý a blahoslavený pápež Lev, hlava všeobecnej Cirkvi, ozdobený dôstojnosťou apoštola Petra, ktorý slúži ako základ Cirkvi a skala viery atď.”. No kým otcovia koncilu videli v týchto vyjadreniach len čestný titul, nasledujúci pápeži ho začali interpretovať ako výraz svojej univerzálnej autority.
Prvú jasnú formuláciu myšlienky absolútnej autority pápeža v univerzálnej cirkvi, ako aj koncepcie pápežskej teokracie, podal pápež Mikuláš I. (858-867). Ako prvý sa označil za vikára Krista na zemi, ktorý má najvyššiu právomoc nad východnými biskupmi a stojí nad koncilmi a synodami. Pri zdôvodňovaní tohto tvrdenia sa pontifik opieral o slávny akt “Konštantínovho daru” a Pseudo-Izidorské dekréty, o ktorých sa predpokladá, že boli vypracované okolo roku 850. Ján VIII (872-882) sa po ňom snažil posilniť postavenie pápežstva a zohral rozhodujúcu úlohu pri formovaní myšlienky “politického spoločenstva všetkých kresťanov ako takých” s Rímom ako hlavným mestom. Rímsku cirkev definoval ako “cirkev, ktorá má moc nad všetkými národmi a ku ktorej sú všetky národy privedené ako k ich spoločnej matke a hlave”. Rímska katedra sa tak začala prezentovať ako centrum univerzálnej Cirkvi a pápežský primát sa začal chápať ako univerzálna učiteľská a administratívna autorita rímskeho biskupa, ktorá má božský pôvod. Preto sa stala možnou aj neprijateľná zmena Vyznania viery pápežmi, známa ako filioque.
Oneskorená reakcia východnej cirkvi
Hoci pápežská myšlienka skresľovala význam evanjelia, východná cirkev si nové závery rímskych biskupov spočiatku vôbec nevšímala. Východ nebol dobre oboznámený s tým, čo sa deje v západnej Cirkvi, ale keďže Rím sa počas boja proti herézam vždy prejavoval ako prísny horlivec a garant ortodoxie, jeho autorita sa tým veľmi posilnila. A Rím šikovne využíval mlčanie Východu a každé rímske tvrdenie, proti ktorému sa včas neprotestovalo, sa dostalo do cirkevnej tradície Západu a časom získalo na význame. Výsledkom bolo, že vzťahy medzi oboma polovicami kresťanstva začali nadobúdať charakter, ktorý jasne odrážal nerovnosť v prospech Ríma: urážlivosť z jeho strany a isté ospravňovanie zo strany Východu. Dôsledkom toho bolo, že na vážnu polemiku proti pápežským nárokom sa začalo myslieť príliš neskoro, keď už nadobudli autoritu antiky posvätenú stáročiami a prenikli hlboko do povedomia západného kresťanstva.
Na povrch to vyplávalo v roku 1054, keď po odmietnutí konštantínopolského patriarchu Michala Kerullaria podriadiť sa Rímu došlo k vzájomnej exkomunikácii patriarchu a pápežských legátov. Hoci v roku 1009, po tom, ako pápež Sergius IV. vo svojom posolstve pri nástupe na trón uviedol Vyznanie viery s dodatkom filioque, konštantínopolský patriarcha Sergius II. meno pápeža z diptychov vyškrtol a odvtedy sa v nich už žiadne pápežské meno nenachádzalo.
Upevnenie dogmy o pápežskej neomylnosti
Neskôr sa pozícia pápeža ako autority posilnila dogmou o neomylnosti (alebo bezchybnosti) pápežského učenia, ktorá bola formulovaná v štvrtej kapitole dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus (Večný pastier), prijatej na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870 za pápeža Pia IX. Znie takto:
“Pápež, keď hovorí ex cathedra, to znamená, keď pri výkone svojho úradu učiteľa a pastiera všetkých kresťanov na základe svojej najvyššej apoštolskej autority určuje, že určité učenie vo veciach viery a mravov má prijať celá Cirkev, má s božskou pomocou, ktorá mu bola prisľúbená v osobe svätého Petra, tú neomylnosť (infallibilitas), ktorou chcel božský Vykupiteľ obdarovať svoju Cirkev, keď určuje učenie o viere a mravoch. V dôsledku toho sú tieto pápežove určenia nemenné samy osebe, a nie na základe súhlasu Cirkvi. Ak by mal niekto, nedaj Bože, odvahu odporovať Našej definícii, nech je exkomunikovaný zo spoločenstva veriacich.” V dôsledku toho dostal pápež plnú moc vyhlásiť akýkoľvek svoj úsudok o viere a morálke za Bohom zjavenú pravdu.
Odkiaľ sa to vzalo a prečo to bolo možné?
Faktom je, že pravoslávni a katolíci chápu neomylnosť Cirkvi odlišne. Pravoslávna teológia chápe neomylnosť Cirkvi ako jej schopnosť zachovávať nemenné Kristovo učenie. Vylučuje možnosť dogmatického pokroku a vychádza z toho, že kresťanská náuka je vždy totožná svojím obsahom a vývoj je možný len v stupni osvojenia si Bohom zjavenej pravdy, ale nie v jej objektívnom obsahu. Cirkvi nie je daný prísľub nových zjavení. V katolicizme sa však začala uznávať možnosť dogmatického vývoja. Túto koncepciu sformuloval v polovici 19. storočia anglický teológ, kardinál John Newman (1801 – 1890), bývalý anglikán, ktorý konvertoval na katolicizmus. Jej podstata spočíva v tom, že obsah viery a Zjavenia bol na začiatku len v zárodočnej podobe, v podobe nejasných náznakov vo Svätom písme a vo Svätej tradícii, ktoré ešte neboli realizované samotnou Cirkvou. V procese cirkevných dejín zväčšuje svoj objem, je zjavený, odhalený a formulovaný vo vedomí Cirkvi. Apoštoli údajne realizovali kresťanskú vieru len v jej minimálnom objeme a až v priebehu času si Cirkev postupne uvedomovala a formulovala nové pravdy viery, budujúc dogmatické závery na implicitne zjavených Božích posolstvách. Tento prístup súvisí s katolíckym chápaním dogmatického obsahu kresťanskej viery ako definitívnej sumy poznatkov usporiadaných do logicky konzistentného filozofického a teologického systému, a nie ako nemennej a racionálne neuchopiteľnej skúsenosti božského spoločenstva. Práve toto poňatie sa stalo predpokladom a základom pre zavedenie myšlienky neomylnosti rímskeho veľkňaza.
Dogma o neomylnosti bola prijatá v súvislosti s vojnou za zjednotenie Talianska, ktorá sa chýlila ku koncu práve v mesiaci, keď Garibaldiho armáda vstupovala do Ríma, ktorý sa stal hlavným mestom Talianskeho kráľovstva. Pápež bol zosadený, stratil svoju svetskú moc, ale kompenzáciou za to bolo posilnenie jeho autority v Cirkvi. Vzhľadom na okolnosti sa koncil nikdy nezaoberal otázkou kolegiálnej autority biskupov v únii s pápežom, v dôsledku čoho sa upevnila absolútna autorita pápeža, v rámci ktorej biskupi definitívne stratili svoju autonómiu a stali sa vlastne jeho služobníkmi, vykonávajúcimi rozhodnutia pápeža v doktrinálnej, pastoračnej a disciplinárnej oblasti.
Potvrdenie pápežského primátu a ďalšie dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965) a následné deklarácie Katolíckej cirkvi potvrdili postavenie pápeža. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi (Lumen gentium) zopakovala “učenie o ustanovení, kontinuite, význame a zmysle posvätného primátu rímskeho pápeža a jeho neomylného učenia”. Hoci sa dokument vrátil k téme kolegiality a autority “kolégia biskupov”, jasne konštatoval, že “kolégium alebo zbor biskupov má autoritu len v spojení s rímskym pápežom, Petrovým nástupcom, ako svojou hlavou, pričom primát jeho autority nad všetkými, pastiermi i veriacimi, je neporušiteľný. Veď na základe svojho úradu, teda ako Kristov vikár a pastier celej Cirkvi, má rímsky pápež v Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.” Pokiaľ ide o “iné cirkvi a cirkevné spoločenstvá”, koncil síce uznal, že sa v nich “nachádzajú mnohé počiatky posvätenia a pravdy”, ale “plnosť spásonosných prostriedkov” môžu získať len prostredníctvom Katolíckej cirkvi:
“Tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v známom spoločenstve s Katolíckou cirkvou a plné spoločenstvo je možné len s uznaním autority Petrovho nástupcu, teda rímskeho pápeža.” To znamená, že skutočná “kresťanská jednota” je podľa učenia Svätej stolice možná len vtedy, ak je rímsky pápež uznaný za Petrovho nástupcu a hlavu kresťanskej Cirkvi.
“Odcudzili sme si latiníkov len preto, že sú kacíri.”
Vzhľadom na to, že myšlienka primátu rímskeho pápeža je v hlbokom rozpore s učením Ježiša Krista a bola hlavným zdrojom bludov a odpadlíctva Rímskokatolíckej cirkvi, pravoslávie definuje katolicizmus ako herézu. Proti pápežským bludom bojovali slávni hierarchovia, kňazi, mnísi a laici Pravoslávnej cirkvi: svätý Gregor Palama, svätý Marek Efezský, ctihodný Meletius Haličský Vyznávač, ctihodný Nikodém Svätý a mnohí ďalší, ktorí tvrdili, že “ten, kto ruší najmenšie veci v zdravej viere, poškvrňuje všetko” a že “ten, kto prijíma heretika, prijíma rovnaké obvinenia”. Na tomto základe konštantínopolský patriarcha Cyril (1769 – 1821) napriek odporu biskupov, ktorí boli pod vplyvom pápežov, vydal direktórium, v ktorom exkomunikoval z Cirkvi tých, ktorí prijímali ako legitímne sviatosti Katolíkov.
Odsúdenie papizmu ako herézy je obsiahnuté v oblastnom liste východných patriarchov z roku 1848 a v oblastnom liste Svätej synody konštantínopolského patriarchátu z roku 1895. (pod vedením patriarchu Anfima VII.), v ktorých sa dokazuje, že filioque, primát pápeža a jeho neomylnosť sú v rozpore s evanjeliom a Tradíciou, a papizmus je klasifikovaný ako ” heretickým pleveľom” v Božej Cirkvi, ktorý je odrezaný od zdravého tela univerzálnej Cirkvi.
Čo napísali svätí otcovia v devätnástom storočí
“Pápežstvo je názov herézy, ktorá zachvátila Západ a z ktorej ako z rozvetveného stromu vyrástli rôzne protestantské doktríny. Pápežstvo pripisuje pápežovi Kristove atribúty, a tým popiera Krista. Niektorí západní spisovatelia toto popieranie takmer explicitne vyslovili a tvrdili, že popieranie Krista je oveľa menší hriech ako popieranie pápeža. Pápež je modlou papistov, je ich božstvom. Kvôli tomuto strašnému bludu sa od pápežov vzdialila Božia milosť, sú oddaní sami sebe a satanovi, vynálezcovi a otcovi všetkých heréz, okrem iného aj pápežstva. V tomto stave temnoty prekrútili niektoré dogmy a sviatosti a zbavili božskú liturgiu jej základného významu tým, že z nej vyhodili vzývanie Ducha Svätého a požehnanie obetovaného chleba a vína, ktorými sa premieňajú na Telo a Krv Kristovu …. Žiadna heréza nevyjadruje tak otvorene a drzo svoju neprimeranú pýchu, kruté pohŕdanie ľuďmi a nenávisť voči nim.”
“Latinská cirkev je apoštolského pôvodu, ale odklonila sa od apoštolských tradícií a stala sa skazenou. Jej hlavným hriechom je vášeň pre falšovanie nových dogiem… Latiníci poškodili a skazili svätú vieru, ktorú im odovzdali svätí apoštoli…”
“Veriť po latinsky… je útek od Cirkvi, Heréza.”
Učenie Svätého Otca o pápežstve si osvojili takmer všetci právoslávni teológovia dvadsiateho storočia. V celom pravoslávnom svete známy kňaz Justín (Popovič) (1974), poukazujúc na tri druhy pádu človeka – pád Adama, pád Judáša a pád pápeža, napísal:
“Kristus bol odsunutý do neba a na jeho miesto bol dosadený “námestník” – pápež; Bohočlovek bol nahradený človekom a láska bola nahradená systematickou likvidáciou, zničením všetkého, čo sa neklania pápežovi, dokonca aj prostredníctvom násilného obrátenia na pápežskú vieru a upálenia “hriešnikov na slávu tichého a dobrého Pána Ježiša”.
S otázkou primátu pápeža spájal ctihodný Justín vznik všetkých ostatných odchýlok v katolíckom učení. A takto presne to napísal F. M. Dostojevskij:
“Rímsky katolicizmus je horší ako samotný ateizmus. Ateizmus hlása iba ničotu, ale katolicizmus ide ešte ďalej: hlása pokriveného Krista, pošpineného a zneucteného Krista, opačného Krista! Hlása Antikrista…”
“Rímsky katolicizmus už nie je kresťanstvo. Rím hlásal Krista, ktorý podľahol tretiemu diablovmu pokušeniu, a celému svetu hlásal, že Kristus nemôže obstáť bez pozemského kráľovstva na zemi; katolicizmus tým hlásal Antikrista, a tým zničil celý západný svet.”
“Rímska cirkev v súčasnej podobe nemôže existovať. Sama to nahlas vyhlásila, čím deklarovala, že jej kráľovstvo je z tohto sveta a že jej Kristus “sa nemôže udržať na svete bez pozemského kráľovstva”.
” Katolícka cirkev povýšila myšlienku rímskej svetskej vlády nad pravdu a Boha; s tým istým cieľom vyhlásila neomylnosť svojho vodcu… Katolícka cirkev nikdy, nikde a nikomu neustúpi z tejto autority a radšej bude súhlasiť s tým, aby zaniklo kresťanstvo, než aby zanikol svetský stav Cirkvi…”.
Plány Vatikánu sú ambiciózne. Po tom, čo v dôsledku Druhého vatikánskeho koncilu odpadol od základných ustanovení kresťanskej náuky, „otvoril“ sa aktívnemu ekumenickému dialógu s predstaviteľmi rôznych náboženských a svetonázorových systémov, pričom pápežský primát zostal plne zachovaný. To mu umožnilo nárokovať si na duchovné vedenie v celosvetovom meradle. Hoci však uskutočňuje mohutnú ideologickú expanziu, nábožensky a morálne zdôvodňuje nevyhnutnosť „svetovej politickej moci“ a dosahuje uznanie autority Vatikánu ako vedúcej duchovnej sily v modernom svete, samotný pápežský úrad je v skutočnosti len nástrojom v rukách mocnejších síl, zavádzajúcich univerzálne svetové náboženstvo a globálnu etiku pre celé ľudstvo.
„Odcudzili sme si latiníkov len preto, že sú heretici. Preto je úplne nesprávne sa s nimi spojiť.“
„Latiníci nie sú len schizmatici, ale aj heretici. Naša Cirkev o tom mlčí, pretože ich pokolenie je oveľa väčšie a silnejšie ako naše.“ Svätý Marek z Efezu
„V dejinách ľudstva sú tri hlavné prípady pádu: Adam, Judáš, pápež… pápežstvo so svojou morálkou je viac ako arianizmus… dogma o neomylnosti pápeža nie je len heréza, ale všeheréza. Žiadna heréza totiž nikdy nepovstala tak zásadne a tak všeobjímajúco proti Bohočloveku Kristovi a jeho Cirkvi ako pápežstvo so svojou neomylnosťou pápeža-človeka. O tom niet pochýb. Táto dogma je herézou heréz, bezprecedentnou vzburou proti Ježišovi Kristovi.“ Ctihodný Justín (Popovič)
Oľga Četverikovová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
