Historik Andrej Fursov: Čína, USA a Rusko sa zameriavajú na staré pravidlá hry. Čo nás čaká?
Rusko, 16. februára 2025 – Ako napísal historik Fernand Braudel, udalosť je prach, čo znamená, že význam udalosti sa prejavuje až v širšom časovom (a priestorovom – dodal by som) kontexte, v jednote s príčinami, ktoré ju vyvolali, a čo je dôležitejšie, s dôsledkami – či už nastali, alebo boli predpovedané, teda v súbore trendov. Inak je ťažké pochopiť podstatu. Nie náhodou Allen Dulles poznamenal:
“človek nedokáže vždy správne vyhodnotiť informácie o udalostiach, ale dokáže zachytiť trendy a urobiť správne závery”
V podmienkach systémovej krízy kapitalizmu, jeho demontáže, ktorá sa navyše vymyká kontrole a prebieha na pozadí vážnych geoklimatických zmien, severoatlantické elity (predovšetkým ich anglosaské jadro) by mali prejsť od “námorného” štátu ku “kontinentálnemu” (resp. doplniť “námorný” o “kontinentálny”), a následne realizovať Mackinderov sen – zabezpečiť si kontrolu nad Euráziou eliminovaním geopolitických (Čína, Rusko) a civilizačných, psychohistorických (islam) konkurentov, ich vzájomným využívaním. Veľký Blízky východ, od Mauritánie po Kirgizsko a Kašmír, a islam majú v tejto situácii prvoradý význam.
Po prvé, kvôli svojej geografickej polohe, ktorá islam ako polmesiac privádza do srdca Eurázie, do zóny, odkiaľ môže “ohrozovať” Rusko, Čínu a dokonca aj Indiu, vytvárať neriešiteľné problémy, udierať ich pod nos a do slabín. Po druhé, islam a jeho sily možno použiť proti Rusku a Číne ako prostriedok, ak nie konečného, tak aspoň predposledného riešenia ruských a čínskych problémov. Realizácii takéhoto kurzu však bráni viacero faktorov, z ktorých hlavným je samotný islam, jeho povaha. V dôsledku toho musia severoatlantisti uskutočniť civilizačné psychohistorické prekódovanie islamu.
Tu sa vytvára politická fragmentácia a ekonomická destabilizácia ako podmienky pre civilizačné prekódovanie islamu, aspoň čiastočne. Samozrejme, táto úloha je náročná, ale teoreticky celkom predstaviteľná. Preformátovať kód čínskej civilizácie je prakticky nemožné; islam je abrahámovské náboženstvo, a hoci je napríklad voči judaizmu alebo protestantizmu ako judaizovanej forme kresťanstva oveľa menej zraniteľný ako kresťanstvo, má okno zraniteľnosti voči západným (židovsko-kresťanským) psychohistorickým formám. Práve do tohto okna sa dnes snažia preniknúť bojovníci psychohistorického frontu, všetci tí supi blogosféry z Berkmanových a podobných centier – ich mien je celý zástup. Protihra spočíva v tom, že z rekódovania urobia rikošet, bumerang, ktorý sa vráti k “tomu, kto túto kašu celkom vážne narobil” (V. Vysockij) a “choď, otrávená oceľ, k svojmu cieľu” (W. Shakespeare).
Akcia sa však rovná protiakcii. Severoatlantické elity čelili vo svojom Drang nach Osten globálnej sile, ktorá je s nimi ekonomicky a dokonca aj vojensky porovnateľná, ale civilizačne odlišná. Hovoríme o Číne a jej Drang nach Westen. V skutočnosti sa Pakistan už nachádza v zóne čínskeho vplyvu; pokiaľ Afganistan, “cintorín impérií”, vôbec môže byť zónou vplyvu, aj táto krajina sa dostáva pod Čínu. Irán, ktorý zohráva čoraz dôležitejšiu úlohu v globálnej tieňovej politike, je spojencom Číny a Ruska.
Anglo-americko-židovská elita, ktorá sa na Západe sformovala v uplynulých storočiach a predstavuje organizačný a historický výdobytok Západu, sa po prvý raz stretla s globálnym protivníkom nezápadného typu (sovietska špička a ZSSR boli realizáciou západného ľavicového projektu, jakobínskej moderny). Okrem toho proti židovskému segmentu západnej elity, ktorý jej poskytuje historickú starobylosť a skúsenosti, stojí rovnako starý a možno ešte starobylejší čínsky segment. Začiatkom 20. storočia v reakcii na arogantných “cudzích diablov”, ktorí sa rozhodli vyučovať “zaostalú Čínu”, čínski shenshi navrhli vrátiť sa k tejto otázke o sto rokov.
Tak sa k nej vrátili a zdá sa, že to nie je maličkosť. Súčasná časová tieseň rozdeľuje západné špičky, vytvára stabilné konfliktné “uzly”, ktoré je čoraz ťažšie mierovou cestou rozviazať a ktorých prítomnosť vedie k “občianskej vojne” v rámci západnej elity a krízou zasahuje celé zóny. Kríza eurozóny je jedným z prejavov vyčerpania, krízy neoliberálneho systému, krízy jedného z blokov (“tehál”) – európskeho bloku – globálneho systému, a teda aj globalizácie ako celku. Umelosť Európskej únie, tak ako bola navrhnutá, sa začala prejavovať už koncom 90. rokov 20. Storočia; kríza v roku 2008 ju urobila viac než zjavnou. Dnes je to neoliberálna, multikultúrna Európa, ktorá praská vo švíkoch. Už nie je dôležité, či bude úpadok EÚ legálny alebo faktický; jasné je, že Európa, ktorá sa formovala po zničení Sovietskeho zväzu, bude minulosťou. A tento vzostup, ktorý je oveľa viac projektovaný ako spontánny, so sklovitou jasnosťou symbolizuje “hranicu rastu” globalizácie alebo dokonca jej cieľovú čiaru.
Neoliberálna globalizácia ako globálne prerozdeľovanie v prospech bohatých vyčerpala ekonomické zdroje kapitalistického systému (a s ním, zdá sa, aj pozemskej civilizácie) a vypustila z fliaš dejín a biosféry také gény, že sa s tým nedokáže vyrovnať. Neoliberálna globalizácia dosiahla svoj cieľ – zvíťazila. A tým vyčerpala existujúci systém a jeho organizačné formy, čím oslabila napríklad národný štát. Potrebné sú iné formy – aspoň na prežitie krízy a upokojenie finančno-trhového a nemenej dôležitého sociálno-psychologického, ak nie psychického živlu, chaosu, ktorý už tridsať rokov zúri – globalizácia sa zmenila na globálny chaos, kozmos 1950 – 1970 na chaosmos 1980 – 2000.
Chaos v rokoch 1980 – 2000 zachvátil nielen finančnú sféru, akoby v šialenstve, zničil reálnu ekonomiku, národný štát a politiku, ale aj sféru vedomia. Neoliberálna revolúcia vyviedla z rovnováhy nielen ekonomiku, ale aj vedomie ľudí a chaotizovala kolektívne vedomie a nevedomie prostredníctvom priamych účinkov (priemysel voľného času, hudba, kino, videoklipy atď.) aj nepriamych účinkov (rast neistoty a sociálneho strachu pod vplyvom ekonomických zmien). Inými slovami, neoliberálna revolúcia sa netýka len ekonomiky, nie je čiastkovým, ale celkovým fenoménom. Mali by sme hovoriť o revolúcii chaosu, ktorej tvorcovia dosiahli svoje hranice, za ktorými je prázdnota, ničota. Ako povedal N. Koržavin o iných postavách:
“Ale ich nešťastím bolo víťazstvo, / za ňou sa otvorila prázdnota.”
Revolúcii chaosu sa dá čeliť len obnovením poriadku, a to môže byť revolučné len v súčasných podmienkach, ktoré si vyžadujú vznik nových foriem. Centrá postglobálnej kryštalizácie moci a bohatstva (“látky, energie, informácií”), ktoré nie sú globálne, ale zároveň teritoriálne a demograficky prevyšujú národný štát minulosti, sa môžu stať (čiastočne už sú) alternatívou a protiváhou globálneho chaosmosu. V roku 2011 začali tieto vznikajúce formy nadobúdať zreteľné obrysy. Navonok to vyzerá ako rozpad globálneho systému na bloky pripomínajúce imperiálne formácie a pozorovatelia dokonca začali hovoriť o oživení impérií, ako bola napríklad Osmanská ríša. Mali by sme hovoriť o formáciách podobných impériám, o vzniku nových, nie o oživení starých.
Kedysi som v článku “Studený východný vietor” napísal, že najpravdepodobnejšou mocenskou formou prekonania krízy globalizácie a východiska z nej budú impériám podobné subjekty vzdelávania(IPO) – nadnárodné politicko-ekonomické štruktúry, ktorých fasádou budú štátne byrokracie a skutočným správcom sieťové a/alebo neorádové štruktúry alebo ich spojenectvo (kombinácia).
IPO je nadnárodná mocnosť, superkoncern a poriadok zároveň, ktorý kombinuje inštitucionálno-hierarchické a sieťové princípy. Podobá sa impériu, nie je to imperiálna entita – pretože časy impérií už pominuli. Ale skončil sa aj čas národných štátov, ktoré ich nahradili, a globalizácie, ktorá ich podkopala. Ich miesto by mali zaujať viac či menej organické nadnárodné bloky. Opakujem, že vonkajším subjektom riadenia IPO budú štátne byrokracie s významnou úlohou armády a špeciálnych služieb, ktorých úloha v krízových podmienkach rastie a ktoré sa dostali do stretu s finančným kapitálom, ktorý im v roku 2008 vyhlásil vojnu a je odsúdený na potlačenie – kompromisné alebo nekompromisné.
Na prvý pohľad by formovanie IPO mohlo mať podobu pravicovej (prinajmenšom antimultikultúrnej) politickej revolúcie. Ako odmietnutie neoliberálnej globalizácie môžu byť IPO len antiliberálne (rozsah je otázkou konkrétnych historických okolností). Britská aktivizácia v Eurázii a vo svete si bude vyžadovať zmenu vzťahov s americkými “bratrancami”, konkrétne vážne oslabenie kurzu “anglo-amerického zriadenia”, anglo-americkej jednoty, ktorú v 90. rokov 19. storočia vyhlásil Cecil Rhodes a odvtedy ju aktívne rozvíjal. Voľná plavba Veľkej Británie ako národného štátu je nemožná – nemá demografický ani finančný a ekonomický potenciál. Jedinou možnosťou je oživiť britské impérium vo forme IPO, ale opäť na to nie je dostatočná finančná základňa a v tradičných zónach britského pôsobenia narážajú na Rusko a Turecko, ktoré sa samo snaží premeniť na IPO. Objektívne sa spojencom Britov môže stať židovský kapitál a štát Izrael.
Máme tu teda spleť čoraz ostrejších protirečení rôznej úrovne a rozsahu. Ide o rozpory medzi:
– antiliberálne a neoliberálne rozvojové stratégie najvyšších svetových lídrov, resp. antiliberálne a neoliberálne zoskupenia;
– globalizačné trendy v rokoch 1980 – 2000 a formácie typu impérií, ktoré si razia cestu ako forma prekonania globálnej krízy;
– štátne byrokracie a finančný kapitál, resp. sieťové a poriadkové štruktúry, ktoré stoja za prvými a druhými;
– USA a Čína;
– “zákulisie” USA a Spojeného kráľovstva (konvenčne: Rád a Skupina, keďže skutočná situácia je zložitejšia);
– v rámci samotného amerického establišmentu v taktických aj strategických otázok.
K tomu treba prirátať dnes v globálnom meradle vyostrený stáročný boj rádových štruktúr, ktoré nadobudli nové formy (len jeden príklad: Teutónsky rád, ktorý v 19. storočí predal väčšinu svojich pozemkov a získané prostriedky investoval do vojenského, chemického a iného priemyslu; dnes rád existuje vo forme korporácií, resp. korporácie sú neorádom) alebo neorádom, paramasonickým (napríklad Le Siecle vo Francúzsku). Všetky tieto rozpory sa stupňujú a urýchľujú v dôsledku rastúcej systémovej krízy spojenej so zhoršujúcou sa geoklimatickou a geofyzikálnou situáciou; navyše pozemské a kozmické hrozby pracujú práve pre štátno-imperiálny (imperiálny), antiliberálny vektor rozvoja.
Okrem toho problém spočíva v tom, že rozpory a konflikty odchádzajúcej epochy, jej tendencií a rozpory novej epochy – jej síl a činiteľov nielen so starou, ale aj medzi sebou navzájom – boj rôznych síl a foriem Budúcnosti, ktorá sa často tvári ako Minulosť a skrýva sa za fasádou Súčasnosti, sa prelínajú v jednej spleti. Pravidlá sa menia a Hra sa začína, ak nie od nuly – to sa v histórii nikdy nestalo – tak bez zisku mnohých bodov získaných v predchádzajúcom období.
A to je šanca. Najdôležitejšie je nežiť s ilúziami a predstavami minulosti a ochota hrať nie podľa pravidiel, porušovať ich. Vstupujeme do inej, pre život veľmi nebezpečnej epochy, v ktorej potrebujeme vôľu a rozum, teda predovšetkým zásadne novú vedu – vedu o spoločnosti a človeku, čo predpokladá vytvorenie nových disciplín, nového pojmového aparátu, nových foriem práce s významnými informačnými tokmi a, prirodzene, aj nových foriem organizácie racionálneho poznania. To je nevyhnutná podmienka, aby sme sa mohli zoskupiť a prežiť aspoň počas posledného veľkého (divokého) honu kapitalistickej éry a potom – ak máme ducha, skúsenosti a šancu – zvíťaziť.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
