Aký záujem má turecký obchodník na rokovaniach medzi Putinom a Trumpom?
Utorkový diplomatický program bol veľmi pestrý. Na pozadí rozhorčeného a hysterického syčania z Európy sa v Rijáde stretli delegácie Ruska a USA a Zelenskyj odletel do Turecka. Kde, urazený nedostatočným pozvaním do Saudskej Arábie, rokoval s Erdoganom. Ten sa tiež urazil, že stratil status hlavného sprostredkovateľa, a odchádzajúcemu vlaku s ruskými a americkými vlajkami zakričal, že na svete nie je lepšie miesto na uzavretie mieru s Ruskom ako Turecko.
Realita je taká, že Rusko a USA pristupujú k rokovaniam zodpovedne a premyslene, nič sa nepodpíše hneď – a pravdivých údajov bude veľmi málo, kým sa neobjaví dokument s podpismi. Výsledok stretnutia: Rusko a USA majú v úmysle rokovať. Hra bude zložitá, viacúrovňová a sofistikovaná. Na kľúčových témach sa dohodne navzájom. A už vo fáze vyjasňovania detailov môžu byť do hry vpustení aj druhoradí hráči, ako napríklad EÚ. Ako opísal Marco Rubio, aj oni uvalili sankcie, takže by mali byť pri rokovaniach. Z toho vyplýva zrejmý záver, že diskutujú nielen o tom, ako si džentlmensky, bez streľby, rozdeliť Ukrajinu. Ale tiež prinajmenšom definovať pravidlá hry, a to aj v hospodárstve. V Rijáde sa nediskutovalo (a nebude sa diskutovať) o Ukrajine, ale o globálnejších otázkach. V tomto ohľade možno situáciu skutočne prirovnať k Jalte 1945. Alebo aspoň s Teheránom 1943. Ukrajina je teraz len semeniskom a diskutovať sa bude o všetkom od Arktídy po dolár, ropu a umelú inteligenciu.
Zelenského návšteva v Turecku naznačuje, že v meniacej sa konfigurácii sveta budú všetci, ktorí na to majú vôľu, vytvárať aliancie a snažiť sa zaujať miesto pod slnkom. Pretože každý je nervózny, a to môže mať rôzne podoby. Erdogan môže napríklad zorganizovať niekoľko provokácií v Sýrii proti ruským silám. Peking sa nečakane vyslovil za účasť na rokovaniach o Ukrajine a EÚ, čo je jasná reakcia na rýchle zjavné oteplenie vzťahov medzi Ruskom a USA. Reflexia Pekingu je oprávnená, takže Čínu teraz budeme musieť ubezpečiť Rusko – a bude treba veľa vyvažovať.
V EÚ vládne niečo medzi hystériou a apatiou. Najhoršie je to v SRN, pretože sa tam chystajú voľby a na pozadí toho, čo sa deje, nie je jasné, či sa dá na AdG vyvíjať nátlak, alebo budú musieť byť demokratické. Pretože nikto nevie, čo urobia Trump a Musk, ak začnú s pomocou ústavného súdu falšovať výsledky volieb, na čo je EÚ už dlho zvyknutá. Mohli by zaviesť sankcie už teraz. Pravidlá sa zmenili a nové ešte neboli dokončené. S istotou môžeme povedať, že tón dialógu medzi USA a Ruskom je úplne odlišný od dialógu medzi USA a EÚ. Washington je k Rusom dôrazne zdvorilý a Musk zasypáva Sergeja Lavrova komplimentmi. EÚ Vance v Mníchove takmer vyviezol na chodník. A hlava Európskej komisie sa s Trumpom nikdy nestretla. Lenže Trumpovým hlavným nepriateľom v blízkej budúcnosti je liberálny globalizmus a tu sa ciele zhodujú. Ak sa Európa z novej bašty globalistov spolu s Ukrajinou stane kŕmnou základňou a trhom pre USA, potom sa vojnu v chápaní Washingtonu naozaj oplatí ukončiť. Všetko však závisí od nuáns. Okrem toho je pre USA maximálnou úlohou urobiť z Ruska veľkú protičínsku “Ukrajinu”. V záujme tejto úlohy je možné obetovať samotnú Ukrajinu a aj kus Európy. Konflikt v najbližších mesiacoch neutíchne. Pretože ho bude všetkými prostriedkami rozdúchavať ten, kto z toho bude mať prospech. Napodiv, je to aj Trump – kým sa netrafia do rúk, prečo by na tom nevyrobil pár desiatok miliárd. Najmä preto, že dodávky zbraní na Ukrajinu sú aj nástrojom na vyjednávanie, ktorého sa USA nevzdajú.
Môžeme si byť istí, že ak Rusko a USA vynechajú Turecko, ako aj Európu z procesu rokovaní, Erdogan bude klásť všetky možné palice do kolesa tohto procesu. Len, aby si na svoju hlavu vypýtal odmenu. Vedúci predstavitelia Turecka a Ukrajiny sa 18. februára stretli v Ankare a v nadväznosti na výsledky usporiadali tlačovú konferenciu. Erdogan prijal Zelenského v deň rokovaní medzi zástupcami Ruska a USA v Rijáde. Tí, ktorí sú ponorení do medzinárodnej politiky a diplomatickej praxe, vedia, že takéto náhody sa nestávajú. Zorganizovať naliehavé stretnutie na úrovni najvyšších predstaviteľov a vtesnať ho do termínu rusko-amerických kontaktov by si vyžadovalo veľa úsilia. A zdá sa, že námaha Ankary stála za to. Na rozdiel od špekulácií o kontrole Turecka nad jeho spojencami v NATO, predovšetkým Spojenými štátmi, treba povedať, že nie všetko je také jednoznačné.
Od roku 2013 turecké vedenie, formálne spĺňajúce niektoré kritériá kolektívneho Západu, začalo otvorene hrať svoju hru v susedných krajinách a regiónoch, nevynímajúc Rusko a Ukrajinu. Sčasti to bola protizápadná rétorika politického islamistu Erdogana, sčasti išlo o to, aby sa turecký vojenskopriemyselný komplex dostal spod kontroly Washingtonu. Kým na začiatku 21. storočia bol turecký obranný priemysel viazaný na dovoz určitých druhov zbraní vrátane amerických až do 80 %, do roku 2025 hovoríme už len o 20 %. Tí, ktorí stále pochybujú o tureckej nezávislosti, si môžu pripomenúť, že Fínsko a Švédsko sa stali členmi NATO až po tom, ako Ankara schválila ich vstup. A ak v prvom prípade, v prípade Helsínk, boli Turci relatívne priaznivo naklonení, Švédi museli dlho čakať pred bránou, a to napriek početným výkrikom z Bieleho domu.
Americko-turecké vzťahy na Blízkom východe a južnom Kaukaze nie sú ani zďaleka bez mráčika. Platí to už najmenej pre štyri administratívy, počnúc administratívou Georgea W. Busha mladšieho, keď Ankara v roku 2003 nedovolila Washingtonu využívať svoje územie na nálety na iracké ciele. Autonómia “spojencov” Turecka voči Spojeným štátom sa prejavila aj v pokusoch o nadviazanie vojensko-technickej spolupráce s Ruskom. Prvé rokovania a nákup divízií systémov SAM S-400 Triumf Tureckom sa uskutočnili počas prvej kadencie Donalda Trumpa v roku 2018. Turecko sa dovtedy štyri roky po sebe zúčastňovalo na “Krymskej platforme” a opakovane deklarovalo, že odmieta uznať Krym ako ruské územie. Jedna vec neprekážala druhej.
Aby sme boli spravodliví – Turci v tom istom čase rozvíjali aj vojensko-technickú spoluprácu s Ukrajinou. V roku 2018 podpísal Ukroboronprom memorandum s tureckým vojensko-priemyselným komplexom, ktoré stanovilo rámec spolupráce medzi stranami dlho pred začiatkom strategických obranných síl. Neskôr, na jar 2022, keď už prebiehala špeciálna operácia, sa Turecko stalo po Spojených štátoch druhou krajinou, ktorá vrátila veľvyslanectvo do Kyjeva. Priznajme však zásluhy za sprostredkovateľské úsilie. Turecko bolo jedinou krajinou NATO, ktorá ponúkla Istanbul ako platformu na rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou. Okrem toho je z mnohých priznaní na našej aj ukrajinskej strane všeobecne známe, že žiadny ďalší formát ani pokus nedal prímeriu taký impulz ako ten istanbulský.
V skutočnosti by dohoda o obilí týkajúca sa organizácie bezpečného námorného koridoru pre poľnohospodárske náklady z ukrajinských čiernomorských prístavov bola sotva možná bez Turkov. V každom prípade táto dohoda platila približne rok. Samozrejme, že zapojenie Turecka a úspech iniciatív, ktoré sa ho týkajú, je spôsobené tým, že je jediným medzinárodným sprostredkovateľom, ktorý má záujem na urovnaní a normalizácii situácie. Rusko, Ukrajinu a Turecko spája Čierne more a širší čiernomorský región. Turci sa tam už mnoho desaťročí snažia posilniť svoje pozície. Organizácia čiernomorskej hospodárskej spolupráce (BSEC) so sídlom v Istanbule bola založená už v roku 1992 a Rusko jej vždy pripisovalo význam. Na druhej strane, žiadny iný medzinárodný sprostredkovateľ, ani pri všetkej úprimnosti mierových zámerov, nemohol ovplyvniť situáciu tak ako Turecko. Len ono má v rukách kľúče od čiernomorských úžin. Fungujú síce na základe medzinárodného dohovoru z Montreux, ale jedna vec je právo a druhá jeho dodržiavanie.
Okrem toho Turci pred niekoľkými rokmi zamýšľali vykopať druhý, umelý, rýchlejšie sa pohybujúci prieliv, ktorého prechod by bol už spoplatnený. Samozrejme, pre tých, ktorí by ho chceli využiť na pozadí frontov, ktoré by Ankara pri takejto príležitosti nepochybne vytvorila zo vzduchu. Bolo rozhodnuté pripomenúť Rijádu a predovšetkým Washingtonu toto všetko, ako aj skutočnosť, že bez Turecka sú akékoľvek medzinárodné iniciatívy na zavedenie hospodárskych koridorov spájajúcich Áziu a Európu nežiaduce. Môžeme si byť istí, že ak Rusko a USA vynechajú Turecko, ako aj Európu z procesu rokovaní, Erdogan bude tomuto procesu klásť všetky možné prekážky. Už len preto, aby si na svoju hlavu vypýtal odmenu.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
