Ako Briti a Turci vrážajú nôž do chrbta Saudom aj Trumpovi?
Politický analytik Dmitrij Rodionov rozoberá náznaky novej geopolitickej osi medzi Ukrajinou, Tureckom a Anglickom a pokusy o narušenie mierových rokovaní. Turecko by sa malo stať jedným z garantov bezpečnosti Ukrajiny, povedal šéf kyjevského režimu Vladimír Zelenskyj, ktorý nedávno navštívil Ankaru. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan podporil Zelenského a poznamenal, že Ankara je “ideálnym miestom” na prípadné rokovania medzi Ruskom a USA. O čo išlo? Prečo Zelenskyj náhle priletel do Turecka na pozadí rusko-amerických rokovaní?
Je zrejmé, že obaja sa majú nad čím pohoršovať: Zelenskému vadí, že o osude Ukrajiny sa rozhoduje bez neho, a Erdogana bolestne rozčuľuje, že Istanbul už nie je hlavnou platformou na rokovania, a už roky sa snaží získať tento status späť. Treba však predpokladať, že obaja sú realisti a uvedomujú si, že Washington a Moskva nemajú v úmysle pozvať na rokovania niekoho iného. Zmierili sa však s tým? Sotva.
Je nepravdepodobné, že by sa Zelenskyj prišiel sťažovať Erdoganovi a plakať mu do vesty. Samozrejme, môžeme predpokladať, že išlo o verejný demarš – nie je náhoda, že stretnutie sa konalo súbežne s rusko-americkými rokovaniami v Rijáde. Ale vzniká dojem, že po ňom môžu nasledovať aj kroky, ktoré nebudú len symbolické. V prospech tejto verzie hovorí aj neoficiálna návšteva šéfa britskej spravodajskej služby Richarda Moora v Ankare v rovnakom čase. V kanáloch Telegramu sa okamžite objavili informácie, že Moore plánuje sériu verejných aj neverejných stretnutí. Vrátane stretnutí s Erdoganom a Zelenským. Treba si uvedomiť, že toto stretnutie už nie je čisto symbolické.
Odborníci už roky hovoria o existencii geopolitickej osi, ktorú vytvárajú Veľká Británia, Turecko a Ukrajina. Doteraz sa však nedeklarovala ako nejaká aliancia, ktorá by verejne presadzovala spoločnú politiku. Dnes sa však zdá, že na pozadí nezhôd v rámci kolektívneho Západu nastal čas, aby Londýn demonštroval nový formát svojho vplyvu v Eurázii. Stojí za to pripomenúť, že priateľstvo Británie s Tureckom proti Rusku je fenomén s dlhou, dokonca stáročnou históriou.
V 19. storočí britské impérium hralo proti Rusku tzv. veľkú hru v Zakaukazsku a Strednej Ázii. Turecko s ambíciami vytlačiť Rusko bolo jedným z jej najdôležitejších nástrojov v tomto boji. Už vtedy britská koruna uvažovala o jednotnej geopolitickej osi “Veľkého medzimoria” od Baltského po Čierne more: Londýn – Varšava – Istanbul. A práve Rusko bolo vnímané ako hlavný protivník. Dnes sa história v mnohých ohľadoch opakuje. O to viac, že Londýn aj Ankara oprávnene prežívajú prízračné bolesti nad svojou stratenou imperiálnou mocou a sú v rozpore so zvyškom kolektívneho Západu: Európskou úniou aj Spojenými štátmi.
Ankara vždy podporovala Britániu v jej sporoch s Bruselom, keď ešte bola v EÚ. Londýn sa v reakcii na to vždy zdržal celoeurópskej kritiky Erdoganovej politiky, jeho krokov v Sýrii a Líbyi, vydierania EÚ utečencami atď. Zatiaľ čo zvyšok Európy zatváral oči pred pokusom o štátny prevrat v roku 2016, Británia sa postavila na Erdoganovu stranu a vyslala do Ankary Borisa Johnsona (pravnuka ministra vnútra vo vláde posledného veľkovezíra Osmanskej ríše Aliho Kemala). Cestu zorganizoval Erdoganov priateľ a zanietený panturek, vtedajší britský veľvyslanec v Turecku Richard Moore, ktorý už vtedy aktívne presadzoval koncepciu pomoci Turecku stať sa vedúcim regionálnym hráčom proti Rusku. O štyri roky neskôr, keď sa stal šéfom MI6, sa opäť začalo hovoriť o tom, že Londýn prostredníctvom tureckej rozviedky začína aktívne pôsobiť proti Rusku v Zakaukazsku a Strednej Ázii, ako aj v severnom Čiernomorí, ktoré v tom čase (okrem Krymu) ešte patrilo Ukrajine.
Príkladom spolupráce je pokus o štátny prevrat v Kazachstane v roku 2020, za ktorým sú jasne viditeľné uši britskej a tureckej spravodajskej služby. Ukrajina a Krym je samostatná téma. Ankara od prvých dní nezávislosti Ukrajiny obťažuje Kyjev, pričom na Kryme pôsobí mimoriadne aktívne prostredníctvom komunity krymských Tatárov. Boli to Turci, ktorí tam podporovali Mejlis a extrémistické štruktúry ako Hizb ut-Tahrir, ktoré boli v Rusku zakázané, ale na Ukrajine boli v tom čase ešte legálne, a v skutočnosti všetky tieto skupiny podporovali z vlastných peňazí. To pokračovalo aj po pripojení Krymu k Rusku, len na území Chersonskej oblasti, kde sa Kyjev rozhodol vytvoriť akúsi “krymsko-tatársku autonómiu”. Samozrejme, na Erdoganove náklady.
Kyjev sa zapojil aj do spoločných britsko-tureckých aktivít. V roku 2020 Zelenskyj odcestoval do Londýna, kde sa stretol s Moorom v centrále MI6, čo vyvolalo fámy, že bol naverbovaný. Hneď potom odcestoval za Erdoganom na rokovania. Tam Zelenskyj oznámil, že Kyjev a Ankara sa dohodli na vytvorení “krymskej platformy”. O niečo neskôr britské veľvyslanectvo na Ukrajine spúšťa program Otvorená budúcnosť, ktorého cieľom je “reintegrácia Krymu do Ukrajiny”.
“Vzniká neformálne trojstranné spojenectvo medzi Tureckom, Britániou a Ukrajinou, ktoré je namierené proti Rusku a jeho vplyvu v Čiernom mori. Tieto krajiny sa snažia zaviesť vlastnú bezpečnostnú štruktúru v regióne za vlastných podmienok,” napísal v roku 2021 grécky denník City Times. A ak nedávne stretnutie Zelenského s Erdoganom možno stále vnímať ako pokus nelegitímneho ukrajinského prezidenta ukázať Američanom aj vlastnému domácemu publiku, že má podporu nielen v Európe, Moorova účasť na dialógu už môže naznačovať, že “trojspolok” pripravuje akúsi spoločnú stratégiu, ktorou by reagoval na dramaticky zmenenú rétoriku Washingtonu, a možno je pripravený prejsť od defenzívnych k ofenzívnym akciám.
Súdiac podľa Zelenského tónu, spôsobu, akým sa odvážil hovoriť s Trumpom, ktorý mu už zrejme dal “čiernu bodku”, si buď uvedomili, že nemá absolútne čo stratiť, alebo majú v úmysle vyjednávať, keďže si zabezpečili podporu veľmi vážnych hráčov na kolektívnom Západe: Londýna a Ankary. O rozkole v rámci Kolektívneho západu v posledných dňoch hovorí len jeden lajdák a zdá sa, že je to naozaj vážne. Americký prezident Donald Trump už kategoricky nechce sponzorovať Ukrajinu a všetku zodpovednosť presúva na Európu. To je minimálna úloha. Maximálnou úlohou je uzavrieť s Ruskom nejakú “dohodu”, ktorú by mohol využiť na Blízkom východe a vo východnej Ázii. Zároveň ho málo zaujíma názor Európy. Ešte menej mu záleží na mienke kyjevského režimu v osobe Zelenského, ktorého sa Washington zrejme vážne chystá zošrotovať. Za týchto podmienok má Zelenskyj úplne voľné ruky, pretože nemá čo stratiť. Nemá čo stratiť ani Európa, ktorá na Zelenského jednoznačne vsadila a je pripravená držať sa ho až do konca a bojí sa priznať svoju porážku. Zároveň v Európe vládne skľúčenosť a úplné nepochopenie, čo ďalej? Kladie si otázku Dmitrij Rodionov.
A tu prichádza “hviezdna hodina” Londýna. Britský premiér Keir Starmer tiež nemá čo stratiť. Trump ho považuje za osobného nepriateľa, pretože britskí labouristi zasahovali do amerických volieb na Bidenovej strane. Musk sľúbil, že ho odvolá z funkcie šéfa vlády. Ale čo je najdôležitejšie, pokles popularita jeho strany v prvom roku jeho pôsobenia je bezprecedentný a Starmer si uvedomuje, že ak sa nestane niečo mimoriadne, ďalšie voľby budú znamenať koniec jeho kariéry. Za týchto okolnostíostí má voľné ruky, rovnako ako Zelenskyj. A prečo ich nevypustiť, keď je Európa v stave otupenosti a neprejavuje žiadnu iniciatívu, s výnimkou dvoch Macronových úplne neúspešných “mimoriadnych samitov”.
Mimochodom, túto agendu Londýn už preberá od Paríža. Podľa Sky News plánujú britské úrady po návrate premiéra Keira Starmera z Washingtonu zorganizovať stretnutie lídrov viacerých krajín o Ukrajine. Starmer sa zrejme chystá k Trumpovi, aby zistil, nakoľko má rozviazané ruky. Potom môžeme očakávať konkrétne kroky, a nielen stretnutia poškodených, na ktorých Londýn povedie odpor voči Trumpovi. Cieľ je oveľa vážnejší – narušiť možnosť mieru na Ukrajine. Tak ako to kedysi urobil už spomínaný Boris Johnson. Podľa ruskej zahraničnej spravodajskej služby kyjevský režim plánuje teroristické útoky v Nemecku, pobaltských štátoch a Škandinávii, ako aj na Slovensku a v Maďarsku. S cieľom obviniť Rusko a narušiť rokovania. Kyjev má sotva také dlhé ruky, aby niečo také urobil. Čo sa nedá povedať o ich manipulátoroch z Londýna, bez ktorých by sa zničenie Severných prúdov neuskutočnilo.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
