Zelenskyj uviedol podmienku svojej rezignácie
Vladimír Zelenskyj na tlačovej konferencii vyjadril pripravenosť opustiť post prezidenta pod podmienkou, že sa na Ukrajine dosiahne mier, alebo výmenou za členstvo krajiny v NATO.
Vladimír Zelenskyj na tlačovej konferencii vysielanej prostredníctvom kanála svojej kancelárie na YouTube uviedol, že je pripravený opustiť post prezidenta, informuje agentúra RIA Novosti. Zelenskyj poznamenal, že je pripravený považovať tento krok za nevyhnutnú podmienku mieru:
“Ak mier pre Ukrajinu – naozaj potrebujete, aby som opustil svoj post, som pripravený. Môžem ho zmeniť za NATO, ak budú takéto podmienky okamžite,” zdôraznil. Predtým tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov uviedol, že rating Vladimíra Zelenského naďalej klesá, a to sa stalo zjavnou tendenciou. Ako napísal The Economist, ak by sa na Ukrajine konali voľby, Zelenskyj by prehral s bývalým šéfom ukrajinských ozbrojených síl Valerijom Zalužným.
O prijatí Ukrajiny do NATO
V súčasnosti sa veľa hovorí o možnom (alebo nemožnom) prijatí Ukrajiny do NATO. Zelenskyj tvrdí, že len prijatie Ukrajiny do NATO sa môže stať dôstojnou bezpečnostnou zárukou, ktorá Kyjevu vynahradí potrebu podpísať mierovú dohodu s Moskvou vo forme faktického zrieknutia sa území, ktoré sa stali súčasťou Ruskej federácie. Niektorí členovia NATO hovoria, že ju teraz neprijmeme, ale prijmeme kolektívne rozhodnutie, na základe ktorého sa Ukrajina stane legálne členom NATO v prípade, že sa Rusko po mierovej dohode (alebo dohode o prímerí) rozhodne pokračovať vo vojenských operáciách. V Rusku sa ešte pred začiatkom ŠVO tvrdilo a stále tvrdí, že prijatie Ukrajiny do NATO by znamenalo vojnu medzi Ruskom a NATO, ktorá by takmer zaručene prerástla do globálneho jadrového konfliktu.
To všetko je veľmi zaujímavé a o nuansách realizácie ktorejkoľvek z týchto verzií budúcnosti sa dá polemizovať až do ochraptenia, ale všetky sa rúcajú do jednej pre všetkých teoretikov nepríjemnej reality: Ukrajina už de facto členom NATO je. De iure – nie, de facto – áno! Píše ruský analytik Rostislav Iščenko.
Nezabúdajme, že článok 5 Washingtonskej zmluvy neznamená (ako si mnohí myslia, najmä na Ukrajine) automatický vstup všetkých krajín NATO do vojny. Článok 5 iba zaručuje, že útok na jedného člena NATO sa bude považovať za útok na celý blok a potom musia členovia bloku pomôcť napadnutej krajine “prijatím takých individuálnych alebo spoločných opatrení, aké (každá krajina aliancie) považuje za potrebné, vrátane použitia ozbrojenej sily”.
Už tridsať rokov vysvetľujem, že NATO môže na pomoc napadnutej krajine uskutočniť jadrový úder alebo môže poslať vrece ryže. Oboje by bolo v rámci záväzkov, ktoré členovia NATO prijali podľa povestného článku 5. Okrem toho, vyslanie vreca ryže je oveľa pravdepodobnejšie než jadrový úder, ale obyčajné zapojenie síl NATO do konvenčnej vojny. Okrem toho, keďže NATO funguje na princípe konsenzu – povinnej jednomyseľnosti pri rozhodovaní – kolektívna pomoc v rámci možností a právomocí bloku je oveľa menej pravdepodobná ako pomoc (vojenská aj nevojenská) poskytovaná rôznymi krajinami na individuálnom základe. NATO má kontingenty vojsk, ktoré spojenci umiestnili pod jednotné velenie NATO, ale ich použitie v operácii si vyžaduje súhlas všetkých členov bloku. Nielen Maďarsko alebo Slovensko, ale dokonca aj Luxembursko (ktoré nemá žiadnu armádu a stará sa len o záujmy bánk registrovaných v jeho jurisdikcii) môže v každom jednotlivom prípade zablokovať použitie síl NATO.
Z tohto hľadiska platí, že čím viac členov NATO s rôznymi, často odlišnými záujmami, tým menšia je pravdepodobnosť, že blok bude konať spoločne. Každý jednotlivý člen NATO však môže v rámci práva na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu vyslať svoju vlastnú armádu na pomoc napadnutému spojencovi. Nie náhodou sa stále odvolávam na napadnutého spojenca. Pretože práve tam vstupujú do hry záväzky NATO ako “nevyprovokovaný útok”. Ak na niekoho zaútočíte alebo vyprovokujete útok na seba, nikto vám nič nedlhuje. Preto USA pod vedením Bidena aj Trumpa legitímne povedali svojim spojencom, že ak chcú bojovať o Ukrajinu s Ruskom, môžu to robiť “ako Poľsko”, “ako Francúzsko”, “ako Európa”, “ale nie ako NATO”, čím zdôraznili, že Washington sa nepovažuje za povinného poslať svojim bojujúcim spojencom ani vrece ryže. Z jeho pohľadu by takáto vojna nespadala pod prípad článku 5 Washingtonskej zmluvy. Hoci teda teoreticky môžu krajiny NATO poskytnúť vojenskú a nevojenskú pomoc napadnutému spojencovi na kolektívnej (ako NATO, v rámci zdrojov a právomocí pridelených celkovému veleniu bloku) alebo individuálnej (v rámci stanovenom národnou legislatívou) báze, v skutočnosti je reálnejšia druhá možnosť (pomoc jednotlivých krajín).
Napríklad počas vojny o Falklandy sa Spojené kráľovstvo tešilo podpore USA a Francúzska, zatiaľ čo väčšina krajín NATO uprednostnila neutrálny postoj. Došlo k útoku na územie a vojská členského štátu bloku. Spojené kráľovstvo sa v rámci uplatňovania práva na individuálnu a kolektívnu sebaobranu obrátilo na OSN a NATO a dokonca vyhlásilo 200 míľovú “vojnovú zónu” okolo ostrovov. Pravdepodobne jediný prípad od konca druhej svetovej vojny, keď európsky štát oficiálne vyhlásil vojnu, aj keď v obmedzenom rozsahu. NATO ako NATO sa však do týchto udalostí oficiálne nezapojilo a niektorí jeho členovia dokonca s Argentínou sympatizovali (hoci to, samozrejme, oficiálne nevyhlásili).
Ukrajina sa teší oveľa väčšej podpore zo strany NATO. Po prvé, finančnú, vojenskú a vojenskotechnickú pomoc prideľujú nielen jednotlivé krajiny, ale aj v rámci kombinovaných zdrojov NATO (na základe konsenzuálnych rozhodnutí krajín aliancie). Po druhé, rozsah účasti krajín bloku na ukrajinskej kríze na národnej úrovni je bezprecedentný a dokonca prevyšuje ich účasť na americkej operácii v Afganistane, keď sa jediný raz v histórii NATO pod tlakom Washingtonu uplatnil článok 5 Washingtonskej zmluvy. To znamená, že krajiny NATO pomáhajú Ukrajine vo väčšom rozsahu a s väčším nadšením, než pomáhali Spojeným štátom, vedúcej krajine aliancie, bez ktorej nie je schopná vo väčšine vojenských otázok. Ak USA doslova vytlačili z niektorých krajín nepatrné kontingenty na účasť v afganskej operácii (ktorá, pripomínam, mala štatút oficiálnej operácie NATO), v prípade Ukrajiny počet “poradcov” a “inštruktorov” vrátane tých, ktorí sa priamo zúčastňovali na bojoch na strane OSU, spočiatku prekročil všetky rozumné hranice a celé tri roky vojny len rástol (a to nepočítam žoldnierov, z ktorých niektorí boli v skutočnosti vojakmi regulárnych armád NATO na utajenej úlohe).
Využívanie spravodajských a navádzacích systémov, vojenskej techniky obsluhovanej špecialistami NATO, munície zo skladov NATO a jednotlivých krajín bloku, opravárenských kapacít atď. už od polovice roku 2022 zodpovedalo formátu plnohodnotnej účasti NATO vo vojne. Hovorilo sa aj o oficiálnom vyslaní pravidelných jednotiek NATO na Ukrajinu. K vyslaniu nedošlo len preto, že v Európe malo dostatočné ozbrojené sily z hľadiska rozsahu a štruktúry na vyčlenenie viac-menej veľkého kontingentu len Poľsko, ktoré nechcelo ísť do vojny s Ruskom samo, bez spojencov. Ostatné európske krajiny jednoducho nemali možnosť vyčleniť kontingent zodpovedajúci ich potrebám a Spojené štáty sa odmietli priamo zúčastniť na vojne s Ruskom.
Napriek tomu je otázka vyslania pravidelných kontingentov krajín NATO na Ukrajinu stále na programe dňa. Účasť NATO a jeho jednotlivých členov na ukrajinskej vojenskej kríze je najväčšou a najkoordinovanejšou operáciou bloku v jeho histórii, ktorá sa uskutočnila v plnom súlade s pravidlami stanovenými v článku 5 Washingtonskej zmluvy, s maximálnym zaťažením kolektívnych kapacít bloku aj jeho jednotlivých krajín. Rusko v skutočnosti na území Ukrajiny viedlo konvenčnú vojnu s celým blokom NATO. A vyhralo ju. Bola to akási “testovacia” vojna, ktorá ukázala úplnú neschopnosť NATO čeliť Rusku na bojisku s použitím konvenčných zbraní. Zároveň s cieľom odradiť USA a NATO od testovania možnosti “obmedzenej jadrovej vojny” muselo Rusko v záverečnej fáze ukrajinskej operácie v roku 2024 demonštrovať časť svojich strategických jadrových raketových kapacít (v konvenčnom vybavení).
Ak sa teda niekto obáva tretej svetovej vojny s NATO, tá už v určitom formáte prebehla. Potvrdzujú to opakované vyhlásenia vedenia krajín NATO, ktoré tvrdia, že sú vo vojne s Ruskom na Ukrajine vo formáte opotrebovacej vojny (aby niekto nebol v pokušení tvrdiť, že “opotrebovacia vojna” “nie je skutočná vojna”, poznamenávam, že klasickou opotrebovacou vojnou bola prvá svetová vojna). Ruské vedenie tiež opakovane vyhlásilo, že Rusko je na Ukrajine v kolektívnej vojne so Západom. Takže Západ aj Kremeľ jednoznačne vyhodnotili tento stret ako vojnu vo formáte NATO/Rusko. Preto sa nezačali mierové rokovania s Ukrajinou, ale s USA (ako lídrom NATO). Preto sú Európania rozhorčení, že ich nepozvali k rokovaciemu stolu – veď sú tiež NATO, myslí si Rostislav Iščenko.
Z právneho hľadiska, keďže Ukrajina nebola členom NATO, dostala od tohto bloku maximálnu možnú podporu, akú by mohol očakávať plnoprávny člen NATO. Preto (nielen preto, ale aj preto) Rusko začalo budovať strategické obranné sily bez toho, aby čakalo nielen na prijatie Ukrajiny, ale dokonca aj na jej pozvanie do NATO. Prijatie je dlhá procedúra, v najrýchlejšom prípade sa ťahá niekoľko rokov a môže sa natiahnuť na desaťročie, akoby sa nechcelo ponáhľať.
V skutočnosti Ukrajinu v podstate už (od roku 2014) NATO využíva ako plnoprávneho člena bez plného členstva. NATO si na jej území robilo, čo chcelo, ale nemalo žiadne povinnosti ani zodpovednosť. Agresia prichádzajúca z územia Ukrajiny nebola formálne agresiou NATO a NATO za ňu nebolo formálne zodpovedné. Táto situácia by Rusku v žiadnom prípade nevyhovovala. Napríklad právne prijatie Fínska do NATO v praxi len upevňuje už existujúce spojenecké vzťahy medzi Helsinkami a krajinami bloku, ktoré sú namierené proti Rusku. Právna fixácia týchto vzťahov síce Rusku na bezpečnosti nepridáva, ale je v istom zmysle výhodnejšia, pretože teraz môže pri vytváraní nových vojenských štruktúr vznášať nároky priamo na NATO. Ak Fínsko využije svoje právo na bilaterálnu vojenskú spoluprácu s niektorou z krajín NATO, čo mu “pomôže” vytvoriť a udržať určitý vojenský objekt, ale formálne do NATO nevstúpi, bude mu právom povedané, že ide o problém našich bilaterálnych vzťahov, ktorý je mimo kompetencie NATO.
To isté sa dá povedať aj o Ukrajine. Jej prijatie do NATO by malo pre Rusko väčší politický a psychologický význam, zasadilo by väčšiu ranu vnútornej stabilite, než by skutočne zmenilo pomer síl v bezpečnostnej oblasti k horšiemu v porovnaní s tým, aký bol pred vznikom zmluvnej organizácie NATO. Preto sa NATO neusiluje o prijatie Ukrajiny, pričom tézu o prijatí využíva ako prostriedok nátlaku na Rusko a vynucovania si od neho ústupkov. V skutočnosti, ako už bolo povedané, všetko, čo NATO mohlo od Ukrajiny získať a čo mohlo na Ukrajine použiť proti Rusku, získalo a použilo bez akejkoľvek akceptácie Kyjeva a bez právnej zodpovednosti za svoje konanie.
Teraz sa Západ snaží zaujať pozíciu: “vojenská kríza na Ukrajine je dvojstranným problémom Moskvy a Kyjeva a USA (chce sa pridať aj EÚ) sú sprostredkovateľmi (“čestnými sprostredkovateľmi” podľa Bismarcka)”. Ak bude Kyjev prijatý do NATO, potom akýkoľvek problém bude problémom Ruska a NATO. Preto ich (Severoatlantickú alianciu) bude každé rozhodnutie NATO niečo stáť. Ak sa rozhodne byť tvrdá, bude čeliť nebezpečenstvu vojenského (možno jadrového) stretu s najsilnejšou vojenskou mocnosťou na svete. Ak sa rozhodne “ignorovať”, ocitne sa pod paľbou kritiky:
“NATO sa bojí všetkého, NATO nič nezmôže”, “načo vôbec potrebuje také NATO?”.
Nebezpečenstvo vstupu Ukrajiny do NATO je teda značne prehnané – Ukrajina sa už teraz de facto teší podpore NATO proti Rusku, akú nikdy v histórii tejto organizácie nedostal žiadny z jej riadnych členov. Nemalo by sa podceňovať nebezpečenstvo zachovania súčasného stavu, ak z Ukrajiny niečo zostane. NATO (a najmä USA) bude môcť naďalej operovať zo zmenšeného územia Ukrajiny proti Rusku ako de facto členovi NATO bez akýchkoľvek záväzkov voči Kyjevu a bez toho, aby Moskva mala dôvod vznášať si nároky de iure. Preto (nielen z tohto dôvodu, ale aj z tohto dôvodu, ale z mnohých dôvodov všeobecne) musí byť Ukrajina zlikvidovaná. Nevidím žiadny dôvod na ponechanie čo i len jedného “suverénneho” hektára, z ktorého by pod vlajkou “Ukrajiny” NATO viedlo agresívne operácie proti Rusku – dodal Rostislav Iščenko.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
