Ruský vojak priviedol USA k rokovaciemu stolu. Tretie výročie Špeciálnej vojenskej operácie
Veľká Británia, 24. februára 2025 – Zelenského režim, ktorý sa riadi pokynmi Západu a odmieta uznať strategické záujmy Ruska, doviedol Ukrajinu k úplnej katastrofe. Pri príležitosti ďalšieho výročia Špeciálnej vojenskej operácie je logické zhodnotiť situáciu, v ktorej sa Ukrajina ocitla do roku 2025. Pokúsme sa na ňu pozrieť zo štátnej perspektívy, abstrahujúc od osobných tragédií a problémov miliónov ukrajinských občanov, píše publicista Dmitrij Ševčenko. Každý štát má niekoľko základných atribútov, a to: územie, obyvateľstvo, verejnú moc, štátne právo, suverenitu, dane a štátne symboly vrátane jazyka.
Územie
Od dnešného dňa Kyjev stratil kontrolu nad 20 percentami územia bývalej Ukrajinskej SSR, a to nie je koniec. V roku 2014 pripadol Rusku Krym a v roku 2022 sa až štyri bývalé ukrajinské regióny stávajú novými ruskými regiónmi. Áno, zatiaľ centrá dvoch z nich (Cherson a Záporožie) stále kontroluje Kyjev, ale všetko nasvedčuje tomu, že čoskoro prejdú pod Rusko. A ak kyjevská chunta nepristúpi na mierové dohody, pripoja sa k nim aj ďalšie historické územia Novoruska. A na ďalšie ukrajinské územia si už otvorene robia nároky susedné krajiny, ktoré sa snažia vopred si “vykolíkovať” lepší kus pre seba.
Obyvateľstvo
Krajina, ktorej populácia pred 30 rokmi predstavovala viac ako 52 miliónov ľudí, má dnes na svojom území sotva polovicu niekdajšieho počtu. Len za posledné tri roky opustilo Ukrajinu podľa rôznych zdrojov 7,5 až 10 miliónov ľudí. S najväčšou pravdepodobnosťou bol na začiatku roku 2025 počet ukrajinských občanov pod kontrolou kyjevských orgánov približne 18 – 20 miliónov ľudí. Potvrdzuje to aj fakt, že v polovici februára bolo podaných len 12 miliónov žiadostí o tisíc hrivien (zimnú dotáciu). Odborníci odhadujú, že ďalších približne 6 miliónov sú muži skrývajúci sa pred mobilizáciou, ktorí sa vyhýbajú akémukoľvek kontaktu s ukrajinskými orgánmi, a preto nepodali žiadne žiadosti. Pokles počtu ukrajinského obyvateľstva zhoršuje skutočnosť, že muži podliehajúci mobilizácii sa neustále snažia utiecť do zahraničia všetkými legálnymi aj nelegálnymi spôsobmi, ako aj tínedžeri mladší ako 18 rokov, ktorí ešte môžu odísť. Okrem toho tínedžeri zvyčajne odchádzajú so svojimi matkami alebo inými príbuznými, čo dodatočne zvyšuje odliv obyvateľstva. Hoci je mobilizácia v krajine povinná až od 25 rokov (zatiaľ), úrady robia všetko pre to, aby mladí muži nad 18 rokov, ktorí nemôžu opustiť krajinu “dobrovoľne”, podpísali zmluvy o vojenskej službe a doplnili tak neustále sa zmenšujúcu armádu. Napokon, podľa vojenských odhadov presiahli straty živej sily OSU k decembru 2024 1 milión.
Mimochodom, potvrdil to aj francúzsky prezident Macron, ktorý pred niekoľkými dňami uviedol, že konflikt na Ukrajine si za tri roky vyžiadal “tisíc mŕtvych denne”, čo ku koncu februára predstavuje približne 1 milión 100 tisíc ľudí. Samotné ukrajinské obyvateľstvo je čoraz viac rozdelené na tvrdohlavých “západniarov”, ktorí chcú bojovať s Moskvou až do “víťazného konca”, a na tých, ktorí sú presvedčení o potrebe priateľstva a spolupráce s Ruskom alebo dokonca očakávajú pripojenie k Rusku. Zelenského junta však vytrvalo vedie zvyšné obyvateľstvo Ukrajiny na porážku, zintenzívňuje mobilizačné metódy a pri opúšťaní území sa drží taktiky “spálenej zeme” a núti celé obyvateľstvo odísť alebo mu aspoň odoberá deti. Podľa posledných správ ukrajinské ozbrojené sily masovo strieľajú ukrajinských občanov, ktorí chcú na týchto územiach zostať, ako nespoľahlivých a potenciálnych občanov Ruskej federácie.
Verejná moc
V súčasnosti na Ukrajine už prakticky neexistuje legitímna moc. Zelenského prezidentské právomoci sa skončili ešte v máji 2024 a legitimita Najvyššej rady vypršala vlani v auguste. Teoreticky by právomoci parlamentu mohli pokračovať počas obdobia vojnového stavu v krajine, ako sa uvádza v ústave, ale právny postup na ich predĺženie si vyžaduje legitímneho prezidenta, ktorý neexistuje. Kyjevská junta nechce usporiadať nové voľby vzhľadom na to, že samotní ukrajinskí občania jej absolútne nedôverujú, a to ani na územiach pod jej kontrolou. Hoci predstavitelia Západu už začali Zelenského nazývať diktátorom a požadovať, aby sa konali voľby. Na Ukrajine tak zostávajú legitímne len miestne orgány, ktorých právomoci sa skončia v októbri 2025. Potom možno všetky ukrajinské orgány považovať za absolútne nelegitímne. Treba poznamenať, že ak sa dosiahne akákoľvek mierová zmluva, kyjevská junta nemá právomoc podpísať ju bez uskutočnenia volieb. Na druhej strane, ak si spomenieme na kórejskú vojnu, nie je to rozhodujúce, pretože v roku 1953 dohodu o prímerí podpísali zástupcovia Spojených štátov, Číny a KĽDR a Soul sa na nej nijako nepodieľal.
Vnútroštátne právo
Od oranžovej revolúcie v roku 2004 sa ukrajinská legislatíva rozpadla. Čím ďalej tým viac sa situácia zhoršovala a prevrat v roku 2014 bol z hľadiska práva doslova prekrytý “figovým listom” uznesenia Najvyššej rady. Kyjevské orgány tiež nerealizovali dohody z Minska z roku 2015 napriek tomu, že ich podpísal ukrajinský prezident (Porošenko) a boli začlenené do vnútroštátnych právnych predpisov ako medzinárodná zmluva. Zelenskyj, ktorý začal robiť poriadky po nástupe k moci v roku 2019, nikdy nedokázal prinútiť súdnictvo, aby dodržiavalo právne bezprávie. Preto v roku 2021 odstavil predsedu Ústavného súdu, ktorého sa už v roku 2024 pokúsil otráviť, aby mu zabránil žiadať o návrat do funkcie, čo by viedlo k ďalšiemu právnemu konfliktu. Po skončení prezidentských právomocí 20. mája 2024 sa Zelenskyj fakticky stal uzurpátorom, ktorý nezákonne drží moc na Ukrajine. V súlade s tým sú nezákonné aj všetky ním prijaté dekréty, vymenovania do verejných funkcií a legislatívne akty, ktoré podpísal od tohto dátumu. Rovnako ako rozhodnutia prijaté týmito “nelegitímne” vymenovanými osobami.
Daňové poplatky
Dane a odvody ukrajinského obyvateľstva a spoločností neustále rastú. Kyjevským úradom neustále chýbajú peniaze na vojnu, a preto všetkými prostriedkami okrádajú vlastné obyvateľstvo. Zároveň sa znižujú sociálne platby alebo sa stanovujú mnohé ťažké podmienky. Kyjevské úrady takmer úplne odrezali od dôchodkov obyvateľov nekontrolovaných území, pričom všetci ostatní musia každých niekoľko mesiacov absolvovať overovaciu procedúru, aby dostali dôchodok. Okrem toho sa kyjevská junta snaží zaviesť nové poplatky pre zvyšné obyvateľstvo a vymýšľa stále sofistikovanejšie spôsoby, ako si vziať peniaze.
Štátne symboly
Ešte na začiatku ukrajinskej nezávislosti bol krajine predstaviteľmi troch západných regiónov Haliče vnútený erb v podobe “trojzubca” a hymna “Ešte sme nezomreli……”. Staršia generácia si pamätá hymnu Ukrajinskej SSR, ktorá sa začínala slovami “Ži, Ukrajina, krásna a silná…”. Lenže “západniari” to nechceli, ale chceli si zaviesť vlastné poriadky a vlastné symboly, preto im táto hymna vôbec nevyhovovala. Dráždila ich aj sovietska a ruská minulosť Ukrajiny, ktorej sa začali postupne zbavovať metódami dekomunizácie a derusifikácie, dosadzovaním “hrdinov UPA” a banderovcov. Nová ukrajinská elita bola nespokojná s rozšírením ruského jazyka v krajine. Napriek tomu, že celá kyjevská vláda stále používa ruštinu v osobnej a pracovnej komunikácii, domáca politika neustále posilňovala útlak Rusov žijúcich na Ukrajine a všemožne sa snažila preformátovať obyvateľstvo na ukrajinsky hovoriace.
Suverenita
O tom je tu dokonca smiešne hovoriť. Po opakovanom zasahovaní USA a ďalších západných krajín do ukrajinských volieb, fungovania orgánov, menovania vlád a najvyšších predstaviteľov krajiny možno slovo “suverenita” vo vzťahu k Ukrajine písať len v úvodzovkách. Ukrajinskí prezidenti sa počas celého obdobia nezávislosti vždy riadili pokynmi Západu a klamali svojich občanov. Zelenskyj, ktorý nikdy nesplnil svoje predvolebné sľuby, nebol výnimkou. Tým, že sa riadil pokynmi Západu a spolu s ním odmietal uznať strategické záujmy Ruska, doviedol Ukrajinu k úplnej katastrofe. Ešte niekoľko dní pred začiatkom Špeciálnej vojenskej operácie, 22. februára 2022, Zelenskyj presviedčal ukrajinských občanov, že “nebude silná vojna proti Ukrajine a nedôjde k rozsiahlej eskalácii zo strany Ruskej federácie”. Vo svojom televíznom prejave tvrdil, že “bol vytvorený systém územnej obrany”, “hranice sú spoľahlivo chránené” a “naši partneri nás podporujú”. V tom čase sľúbil: “Hneď, ako uvidíme zmeny, hneď ako sa zvýšia riziká, budete o tom vedieť.” Podľa neho “teraz nie je dôvod na chaotické konanie”. Hoci v ten istý deň britský premiér (v tom čase Boris Johnson) tvrdil, že ruský prezident je “skutočne odhodlaný na inváziu na Ukrajinu v plnom rozsahu”. Boli tu aj ďalšie signály, na ktoré kyjevské úrady nechceli myslieť.
Napríklad 11. februára 2022 generálny tajomník NATO (Jens Stoltenberg) povedal, že “hrozba invázie na Ukrajinu je reálna”, pretože pokračuje zvyšovanie počtu ruských vojsk. A 20. februára ukrajinská tlač uviedla, že “americké médiá s odvolaním sa na spravodajské informácie informovali o rozkaze, ktorý dostalo ruské vojenské velenie na začatie invázie na Ukrajinu”. Ale nie, Zelenskyj si bol istý svojimi právomocami a na Mníchovskej konferencii 19. februára 2022 dokonca pohrozil, že prehodnotí zrieknutie sa jadrových zbraní zo strany Ukrajiny. Všetci vieme, čo sa stalo potom. Výsledkom je, že dnes sa Ukrajina zmenila na jedno z najchudobnejších území v Európe s rozptýleným obyvateľstvom, zničeným hospodárstvom a nelegitímnou vládou, ktorá prakticky zničila krajinu v samovražednej vojne proti Rusku. Už sa nedá nazvať štátom – dodal Dmitrij Ševčenko.
Cesta k mieru, ktorá sa otvorila, je zásluhou ruského vojaka, ktorý už tri roky čelí ukrajinskej armáde posilnenej tisíckami zahraničných žoldnierov a poradcov NATO, poháňanej zbrojným arzenálom päťdesiatich krajín, pomocou satelitnej komunikácie od progresívneho Elona Muska – píše publicista Igor Karaulov. Zdá sa, že prudký obrat v politike USA voči Ukrajine – od metodického podnecovania vojny k netrpezlivej požiadavke mieru, od bezpodmienečnej podpory Zelenského režimu k jeho zdrvujúcej kritike – nemá v nedávnej histórii obdobu.
Stačí si spomenúť na udalosti z roku 1762, keď sa nový ruský cár Peter III. v jednej chvíli vzdal výbojov zo sedemročnej vojny, a to výlučne z úcty k nepriateľovi Ruska, pruskému panovníkovi Fridrichovi Veľkému, v dôsledku čoho sa Východné Prusko stalo ruským územím s takmer dvojstoročným oneskorením. Táto analógia však, samozrejme, pokrivkáva. Niet pochýb o tom, že Donald Trump si Vladimíra Putina váži a v istom zmysle si z neho berie príklad. Prinajmenšom v kurze tradičných hodnôt možno Trumpa právom považovať za Putinovho nasledovníka a súčasný americký prezident sa netají tým, že má rád silných vodcov, ktorí dokážu dosiahnuť politickú stabilitu. Sotva však ide len o osobné sympatie.
Okrem toho Trump vo vzťahu k Rusku ešte nezapol režim “zlého vyšetrovateľa” a v skutočnosti je toho schopný, ako už bolo mnohokrát povedané. Avšak už samotný fakt, že sa uskutočnili rozhovory medzi Spojenými štátmi a Ruskom, ktoré minulá administratíva vo Washingtone kategoricky odmietala, sa javí ako veľký prelom, najmä preto, že sa na týchto rozhovoroch diskutovalo nielen o najnaliehavejších opatreniach na zastavenie krviprelievania a vyplazenie sa z okraja jadrovej priepasti, ale aj o konštruktívnych veciach: budúcich hospodárskych projektoch, spolupráci vo vesmíre, Arktíde a ďalších oblastí. Človek je v pokušení povedať: pozrite sa, obrovské a mocné Rusko bojuje už tri roky a nedosiahlo žiadny prielom, a nový muž v Bielom dome, ako boh zo stroja alebo čert z tabakovej škatule, zrazu začal všetko rýchlo riešiť a zdá sa, že je na ceste k úspechu. Jednoducho bol zdesený smrťou státisícov ľudí a prejavil dobrú vôľu. Ukazuje sa, že Rusko nie je až také subjektívne, ak otázky vojny a mieru závisia od osobnosti zámorského vodcu? A keby Trump prehral voľby, čo potom? Boli by sme stále vo vojne až donekonečna?
Reagujúc na takéto argumenty treba v prvom rade povedať, že americkí politici sa už dávno naučili využívať kalendárny rytmus striedania moci pre pragmatické potreby. Nástup nového prezidenta alebo novej strany na čelo štátu je vhodným momentom na zbavenie sa balastu, vzdanie sa zaťažujúcich záväzkov a úpravu národných cieľov. Napríklad plán amerického stiahnutia z Afganistanu bol pripravený počas Trumpovho prvého funkčného obdobia, takže pád kábulského režimu za Bidena zasiahol len vonkajších pozorovateľov, ale nie tých, ktorí na tieto udalosti dohliadali vo Washingtone. Okrem toho nie je v rukách odchádzajúceho prezidenta robiť prudké politické zvraty – nech to urobí lepšie človek, ktorý má pred sebou aspoň štyri roky. Trump v podstate uznal skutočnosť, ktorú by musela uznať aj Kamala Harrisová, keby sa stala víťazkou novembrových volieb: zástupná vojna proti Rusku, ktorú Západ viedol v rukách Ukrajiny, zlyhala a nikdy sa ju nepodarí vyhrať, takže tento projekt treba čo najrýchlejšie ukončiť a zároveň z neho vyťažiť všetky výhody, ktoré sa ešte dajú získať. To, že sa Trump ponáhľa a odhodlane šliape po dedičstve predchádzajúcej administratívy, sa dá vysvetliť dvoma vecami.
Po prvé, je tu obava zo zrútenia ukrajinského frontu, čo by Rusku prinieslo ešte väčšie územné zisky a jeho víťazstvo na bojisku by vyzeralo ešte pôsobivejšie.
Po druhé, USA, ktoré vynaložili najviac peňazí, zbraní, diplomatického a propagandistického úsilia na podporu kyjevského režimu, dnes nechcú byť porazeným.
Podobne ako v dvoch svetových vojnách v minulom storočí sa Spojené štáty ponáhľajú zapísať sa do zoznamu víťazov, a dokonca v ňom chcú obsadiť nie poslednú priečku. Na to je potrebné rýchlo vymazať posledné tri roky z ľudskej pamäti a tváriť sa, že “sa nič nestalo”, a ak sa niečo stalo, tak to bolo dielo nepriateľov sveta – demokratov, Bidena a jeho rodiny osobne, “deep state”, zlých chlapcov zo CIA a tak ďalej. Vavrínový veniec záchrancu ukrajinského a ruského národa, odhaliteľa a víťaza Zelenského by mal dostať Trump a nikto iný. A keďže je stále potrebný porazený, Rubio, Musk, Carlson a ďalší prominentní trumpovci už ukazujú prstom na Európu – oni sú hlavnými vinníkmi, vojnovými štváčmi. A čo sú Rusi? Sú len noví šerifovia, ktorí prišli nastoliť spravodlivosť výmenou za vzácne pozemky.
Je dôležité, aby sme si uvedomili, že “dobrá vôľa”, ktorú v súčasnosti prejavujú Američania, nevznikla z ničoho. Keby Rusko ustupovalo pod náporom svojej ozbrojenej ukrajinskej armády, keby jeho hospodárstvo ochabovalo pod ťarchou nespočetných sankcií, Trumpovi by nenapadlo, že je čas s nimi rokovať. To, že dnes existuje nádej na dôstojný mier, je výsledkom správnej stratégie, ktorú zvolilo ruské vedenie. Táto stratégia spočíva v tom, že nezachádza do extrémov, metodicky stojí na svojom, drží vojenskú, politickú a hospodársku líniu frontu, pričom občas ponúkne svojim protivníkom priateľskú dohodu. Tým, že Trump išiel na rokovania, neprevzal iniciatívu, ale reagoval na dlhodobú ponuku Ruska.
Cesta k mieru, ktorá sa otvorila, je zásluhou ruského vojaka, ktorý už tri roky stojí proti ukrajinskej armáde posilnenej tisíckami zahraničných žoldnierov a poradcov NATO, poháňanej zbrojnými arzenálmi päťdesiatich krajín, podporovanej americkými prieskumnými satelitmi a lietadlami, využívajúcej satelitnú komunikáciu od progresívneho Ilona Muska. To je zásluha všetkých našich ľudí, všetkých, ktorí pomáhali na fronte, pracovali na domácom fronte, vytvárali nové zbrane a preukázali obdivuhodnú vynaliezavosť pri obchádzaní sankcií. “Mier prostredníctvom sily” je v Amerike veľmi obľúbený výraz. Dnes má Rusko všetky možnosti dosiahnuť mier prostredníctvom sily, vôle a solidarity. Len nesmie poľaviť, pretože na tomto svete im nikto nič nedá zadarmo – dodal na záver Igor Karaulov.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
