Ako sovietske letectvo rozlúsklo „tvrdý oriešok“ nacistov na ceste do Berlína
Rusko, 25. februára 2025 – V januári 1945, počas Varšavsko-poznanskej operácie, sa vojskám 1. bieloruského frontu maršala Georgija Žukova podaril prielom od Visly k Odre. Ich ofenzíva bola taká silná a rýchla, že v priebehu desiatich dní nepriateľ utiekol na západ bez organizovaného odporu. Vďaka tomu bol Červenej armáde takmer bez boja uvoľnený rad poľských miest vrátane Lodže. Preto keď sa koncom januára frontové jednotky blížili k Poznani, sovietske velenie verilo, že Nemci tam nebudú klásť vážny odpor.
Mesto Poznaň sa nachádzalo v útočnej línii 69. armády generála Vladimíra Kolpakču. Keďže však bolo neskoro, Žukov nariadil 1. gardovej armáde generála Katukova a 8. gardovej armáde generála Čujkova, ktoré sa predrali dopredu, aby sa “spojili (…) a do konca 25. januára obsadili Poznaň”. Nebolo to však jednoduché mesto. Po pripojení k pruským krajinám v 19. storočí získala Poznaň pre Berlín okamžite vojensko-strategický význam ako bod, ktorý kryl prístupy k nemeckému hlavnému mestu. Preto sa mesto zmenilo na pevnosť, ktorá do roku 1945 nestratila svoj význam a Nemci ju udržiavali v stave plnej bojovej pohotovosti. Čo predstavovalo toto mesto-pevnosť?
Poznaň bránilo 18 pevností z tehál a betónu, ktoré boli obklopené priekopami. Každá pevnosť mala 20 až 50 guľometných strieľní a medzi nimi sa nachádzali kruhové pilótové bunkre, ktoré boli navzájom prepojené podzemnými chodbami. Vo vnútri mesta stála skutočná citadela – najväčšia delostrelecká pevnosť v Európe, ktorej prístupy boli silne opevnené. Okrem toho nepriateľ premenil takmer každý dom v centre Poznane na mini pevnosť. Pri hodnotení tohto obranného systému sovietsky generálny štáb priznal, že sa “vyrovná moderným opevneniam a z hľadiska počtu palebných bodov obranných stavieb a možného manévrovania v podzemí ich prevyšuje”. V roku 1945 bola teda Poznaň nezvyčajnou pevnosťou, ktorú bolo mimoriadne ťažké dobyť aj pre Červenú armádu, ktorá mala skúsenosti z bojov pri Stalingrade. Prvýkrát vo vojne tak sovietske vojská čelili takémuto “tvrdému oriešku”.
24. januára 1945 dosiahla 1. gardová tanková armáda Poznaň. Katukovovi však bolo jasné, že nie je účelné, aby s hlavnými silami zaútočila na mesto, pretože by ich to odvádzalo od hlavnej úlohy – presunu k Odre. Vzhľadom na to, že pešie divízie sú na ceste, Katukov, dočasne ponechajúc niekoľko tankových brigád na blokádu mesta, pokračoval v ofenzíve na západ. Jeho výpočty boli správne, pretože do 25. – 26. januára dosiahli Poznaň jednotky 29. gardového streleckého zboru z Čujkovovej armády a 91. zboru z Kolpakčiho armády. Neočakávajúc vážny odpor, ich divízie sa pokúsili obsadiť mesto hneď od začiatku, bez náležitého prieskumu a vzájomnej spolupráce. Takéto akcie mali negatívny výsledok: mesto nebolo dobyté a postupujúce jednotky utrpeli straty. Skúsenosti z prvých dní bitky o Poznaň ukázali, že Nemci sa ho nemienili vzdať.
Ich 30-tisícová posádka posilnená miestnym Volkssturmom dokázala dlho odolávať aj v podmienkach úplného obkľúčenia. Na to mal veľké zásoby potravín a munície. Nedostatok delostrelectva nepriateľ úspešne kompenzoval protitankovými päsťami (Faustpatrons), ktoré sa v pouličných bojoch ukázali ako hrozivá a účinná zbraň. Preto museli Sovieti zvoliť inú taktiku, aby uspeli. V prvom rade to bol prieskum. Ako napísal generál Georgij Chetagurov, veliteľ 82. gardovej divízie, účastník týchto udalostí, “skúsenosti z pouličných bojov ukázali, že bez dôkladného prieskumu obranného systému domov a štvrtí (…) sú akcie jednotiek málo úspešné a spojené so zbytočnými stratami na živej sile a technike”. To platilo aj pre dobýjanie pevností, ktoré sa bez takéhoto prieskumu nedali podniknúť.
Po druhé, počas akcií v meste bolo potrebné reštrukturalizovať organizáciu boja a viesť ho nie po rotách a práporoch, ale po útočných a blokovacích oddieloch a skupinách. Je zaujímavé, že velitelia plukov a práporov si potrebu takýchto zmien uvedomili skôr ako velitelia divízií, zborov a armád. Bez toho, aby čakali na rozkazy zhora, začali pluky vytvárať útočné oddiely pozostávajúce zo 70 – 100 pešiakov, piatich až ôsmich diel rôzneho kalibru, troch až štyroch tankov a samohybných diel, sapérov a plameňometčíkov. Výsledkom bolo, že každý pluk mal najmenej tri takéto oddiely, ktoré samostatne vykonávali prieskum objektov, bojovali o ne a v prípade potreby blokovali jednotlivé budovy a stavby. Prápory vytvorili útočné skupiny zložené z dvoch desiatok guľometníkov, dvoch 45 mm a jedného 76 mm dela a jedného tanku. Rýchlo sa však ukázalo, že zloženie útočných jednotiek neznáša šablónu, takže ich formovanie záviselo od konkrétnych úloh.
Velitelia práporov a plukov riadili činnosť skupín a oddielov. Keďže sa nachádzali v bojovej zostave, zadávali úlohy ” útočníkom” priamo na mieste, na základe situácie Táto “reforma” bola načasovaná, keďže boje v meste prebiehali za mimoriadne ťažkých podmienok. Úzke ulice s viacposchodovými budovami a podzemnými chodbami dávali nepriateľovi možnosť voľne sa presúvať z budovy do budovy, z ulice na ulicu a strieľať z úkrytov na krátke vzdialenosti. Výsledkom bolo, že Červená armáda vzala doslova každý dom útokom s predbežným ostreľovaním – často až do úplného zničenia objektu útoku. Ale aj po preniknutí dovnútra sa útočné skupiny často ocitli v ťažkej pozícii a bojovali s tvrdošijne odolávajúcim nepriateľom.
Napríklad v noci z 11. na 12. februára sa vojaci 240. streleckého pluku ocitli v pasci po preniknutí do spodného poschodia jednej z budov. Nemci sediaci na poschodí im bránili vyjsť vyššie aj opustiť dom. Vojaci Červenej armády preto privolali delostreleckú paľbu. Delostrelci však nemohli vždy vypomáhať pechote, pretože pôsobili decentralizovane. Všetky delá stáli v priamej paľbe v líniách pechoty a mohli strieľať na jednotlivé domy. Iba v zriedkavých prípadoch sa delostrelecké batérie sústreďovali v uzavretých postaveniach, aby mohli viesť hromadnú paľbu s cieľom rýchlo zničiť nejaký objekt. Okrem toho sovietske delostrelectvo utrpelo v pouličných bojoch veľké straty od protitankových pastí, ktoré Nemci používali na vyradenie diel a ich posádok. Za takýchto podmienok sa boje o Poznaň mohli pretiahnuť na dlhší čas, čo malo za následok ťažké straty sovietskych vojsk. To sa však nestalo, pretože pozemným vojskám prišli na pomoc piloti zo 16. leteckej armády generála Sergeja Rudenka.
Jednotky útočiace na Poznaň dostali leteckú podporu prvýkrát 29. januára 1945, keď sa popoludní nad mestom objavili útočné lietadlá IL-2 175. gardového leteckého útočného pluku gardového majora Michaila Volkova. Pod krytím stíhačiek v dvoch skupinách bombardovali a ostreľovali nemecké pozície v Poznani. Útoky pokračovali tri dni, počas ktorých sa nemecká protivzdušná obrana nijako neprejavila. Faktom je, že nepriateľská posádka v obave z prielomu sovietskych tankov do centra mesta používala svojich niekoľko protilietadlových diel výlučne ako protitankové delostrelectvo. Táto skutočnosť sa ukázala ako výhodná pre sovietskich pilotov a tí odhodlane ničili akúkoľvek techniku a živú silu nepriateľa.
Iljušiny veľmi pomohli pozemným jednotkám v Poznani, pretože Nemci sa veľmi obávali sovietskych útočných lietadiel. Podľa výpovedí zajatcov na nich Il-2 hádzali “veľa veľkých a malých bômb, okrem toho strieľali z palubných kanónov”. Preto pri najmenšom náznaku náletu nepriateľskí vojaci okamžite utekali z horných poschodí do pivníc. A tí, ktorí to nestihli, boli zabití alebo zranení. Podľa svedectva nemeckého vojaka-sanitára Maxa Morena tak posádka Poznane utrpela ťažké straty od sovietskeho letectva, ktoré lietalo “takmer nad hlavami” Nemcov, zhadzovalo bomby a strieľalo z diel a guľometov. Ako tvrdil Moren, z 80 zranených, ktorých obväzoval, bolo 60 % zranených sovietskymi lietadlami.
So začiatkom februára nastala v akciách Rudenkových pilotov týždňová prestávka pre zlé počasie a rozmočené letiská. Nad Poznaňou sa v tom čase nachádzala hustá oblačnosť, ktorá znížila viditeľnosť na 500 metrov. Letectvo 16. armády však pauzu využilo na priblíženie sa k mestu a zároveň vypracovalo plán akcií, ktorý predpokladal účasť na náletoch nielen útočných lietadiel, ale aj stíhacích bombardérov z 3. leteckého zboru a Po-2 z 9. gardovej nočnej bombardovacej leteckej divízie. Nálety na Poznaň sa obnovili 9. februára 1945. Od tohto momentu sa život nemeckej posádky stal skutočnou nočnou morou, pretože sovietski piloti nedali nepriateľovi pokoj vo dne ani v noci. Počas denného svetla sa citadela – centrum nemeckej obrany – otriasala od výbuchov bômb zhadzovaných lietadlami Pe-2 a Il-2 a s príchodom tmy začali nad pevnosťou traskať Nemcom dobre známe Po-2, prezývané “mlynčeky na kávu” pre ich charakteristický zvuk motora.
Treba poznamenať, že nepriateľskí vojaci sa nočných bombardérov nebáli o nič menej ako útočných lietadiel. Preto zajatý poručík Horst Südo prirovnal Po-2 k dobrému “poddôstojníkovi”, ktorý priletel na bombardovanie presne načas, ako na inšpekciu k vojakovi. Za ním priletelo ďalšie lietadlo – a tak celú noc. Výsledkom bolo, že akcie “mlynčekov na kávu” vyvíjali na nemeckých vojakov silný morálny tlak a otriasali ich nervami. Veď Po-2 sa podľa Nemcov objavil z ničoho nič a bombardoval veľmi presne.
Deviaty február 1945 bol východiskovým bodom pre pád odporu Nemcov, pretože v tento deň došlo k udalosti, ktorá vážne ovplyvnila ich bojaschopnosť. V tom čase už sovietske vojská začali zatláčať nepriateľa späť k citadele, kde sa v kazematách nahromadilo až 10 tisíc nepriateľských vojakov. Hoci sovietske bomby do nich nemohli preniknúť, zničili všetky priestory vo vnútri nádvoria pevnosti: sklady zbraní a pohonných hmôt, kasárne a elektráreň. Tá bola chránená jedenapolmetrovým betónovým stropom, ale ani to ju nezachránilo – bomba, ktorú presne zhodil bombardér Pe-2, strop prerazila. V dôsledku zničenia pevnostnej elektrárne prišla posádka citadely nielen o elektrinu, ale aj o vodu, pretože čerpadlo, ktoré ju dodávalo do pevnosti, prestalo fungovať. V dôsledku toho veliteľ nemeckej posádky generál Gonnel zakázal svojim vojakom holiť sa a umývať, aby sa šetrila voda. A 20. februára pevnosť prišla o chlieb, pretože popoludní sovietske bomby zničili jej pekáreň. Do večera sa však Nemcom podarilo zriadiť a spustiť ďalšiu pec, ale Po-2, ktoré prileteli v noci, zbombardovali aj ju.
Rozhodujúcim faktorom, ktorý ukončil nemecký odpor, bolo sovietske bombardovanie citadely 20. – 22. februára. Počas týchto dní bol nepriateľský duch definitívne zlomený, keďže kazematy boli neustále otriasané výbuchmi sovietskych bômb a nepriateľských vojáci boli z toho neustále otrasení. Sedeli v podzemí bez vody a jedla, nemohli ani vybehnúť na nádvorie po naturálie. Dňa 23. februára 1945, na ďalšie narodeniny Červenej armády, posádka citadely kapitulovala. V tom čase už boli nepriateľskí vojaci morálne zdrvení a niektorí z nich boli pripravení vzdať sa ešte skôr, ale báli sa vyjsť von, kde vybuchovali bomby a granáty.
Útok na pevnosť Poznaň naučil sovietske vojská mnohému. Po prvé, ukázalo sa, čo ich čaká pri postupe smerom na Berlín, kde sa nepriateľ pripravoval na dlhú a úpornú obranu. Po druhé, skúsenosť z Poznane jasne ukázala, že na úspešný boj v mestách prispôsobených na obranu je potrebné vytvárať útočné oddiely a skupiny v závislosti od situácie a úloh, ktoré ich čakajú. Po tretie, bitka o Poznaň opäť pripomenula, že prieskum sa musí vykonávať nepretržite, aby sa získali podrobné údaje o obrane nepriateľa v meste. A zdrojom takýchto informácií boli zajatci. Počas výsluchov nepriateľskí vojaci a dôstojníci z kapitulujúcej posádky zhodne tvrdili, že rozhodujúcu úlohu pri útoku na Poznaň zohralo sovietske letectvo, a označovali ho za najsilnejší oddiel sovietskych vojsk. Nie je to prekvapujúce, keďže piloti 16. leteckej armády dokázali do 23. februára 1945 rozlúsknuť “tvrdý oriešok”, čím výrazne pomohli svojim pozemným jednotkám pri dobývaní tejto nezvyčajnej mestskej pevnosti.
Vladimír Nagirnjak
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
