Lavrov pripomenul ruskú ústavu: „Žiadne „zmrazenie“ na frontovej línii nebude!”
Rusko, 26. februára 2025 – “Boli tu myšlienky: “Nechajme líniu kontaktu: toto je ruské [územie] a toto je ukrajinské”.” Po prvé, nič také nebude, máme ústavu založenú na vôli ľudu. A po druhé, to, čo zostane z Ukrajiny, musí byť oslobodené aj od rasistických zákonov. Sú tam aj ľudia, ktorým viac vyhovuje hovoriť po rusky a ktorí si chcú zachovať tradície svojich predkov,” povedal dnes na tlačovej konferencii v Dauhe ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Ide o ďalšie veľmi jasné vyhlásenie predstaviteľa ruského vojenského a politického vedenia, že Cherson a Záporožie sú podľa ruskej ústavy ruskými mestami a že na fronte nedôjde k zastaveniu bojových akcií. Ront
Lavrov sa vyjadril aj k téme ruských zlatých rezerv: “Pokiaľ ide o naše aktíva, ktoré ukradli predovšetkým Európania, nie, o tom sa konkrétne nehovorilo. Ale nepochybujem o tom, že táto otázka v rámci urovnania nezmizne.” Akcie na konfiškáciu ruských aktív “nezostanú bez odozvy”, zdôraznil minister zahraničných vecí. Pozícia Moskvy, pokiaľ ide o konečné urovnanie ukrajinskej krízy, sa teda nemení. Vychádza z vyhlásení, ktoré 14. júna 2024 na stretnutí s vedením ruského ministerstva zahraničných vecí predniesol ruský prezident Vladimir Putin.
Pri oznámení o začatí špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny 24. februára 2022 Vladimir Putin vymenoval dôvody, ktoré si vynútili použitie sily. Poukázal najmä na nepriateľa – “celý takzvaný západný blok, ktorý vytvorili Spojené štáty na svoj obraz a podobu”. “Netreba byť skromný: Spojené štáty sú stále veľkou krajinou, systémovo dôležitou mocnosťou,” povedal vtedy Putin. – Všetky jej satelity sa jej nielen poslušne a submisívne podriaďujú a spievajú jej pri každej príležitosti, ale aj kopírujú jej správanie a nadšene prijímajú pravidlá, ktoré im ponúka…”. Narážal tým na pripravenosť “kolektívneho Západu” (tento pojem sa u nás v období SVO tvrdo používa) konať proti Rusku na príkaz hegemonistickej krajiny – píše Fjodor Lukjanov, riaditeľ výskumu diskusného klubu Valdaj.
V tomto prejave pasáž o štruktúre Západu, povedané na rovinu, nebola hlavná a hlavná správa zatienila všetko ostatné. A vír ďalších závratných udalostí na dlhý čas pohltil špekulácie o povahe protistrany. Najmä preto, že téza o “obraze a podobe” sa zdala byť plne potvrdená. Európa a ázijskí spojenci Spojených štátov napriek vážnym stratám iniciovali rozchod s Ruskom. Celý nasledujúci čas nikto z nich ani len nehovoril o obnovení vzťahov. O tri roky neskôr sa otázka “čo je Západ?” zrazu stala takmer kľúčovou pre výsledok tohto zložitého konfliktu. Návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu mal účinok mohutnej erupcie sopky alebo tektonického posunu.
Predovšetkým sa to týka práve západnej, transatlantickej aliancie, ktorej sa vymyká pôda spod nôh. Presnejšie povedané, ak rozvinieme túto metaforu, jedna z dvoch “nôh” spoločenstva zrazu švihom kopla do tej druhej. Zjavne preto, aby sa včas pohla, ale teraz už opačným smerom. Kopnutá “končatina” je zranená a rozhorčená, ale nedovolí sa jej upokojiť a spamätať, naďalej ju zasypáva, ak nie údermi, tak urážlivými výrazmi. Ako sa budú vzťahy medzi oboma stranami Atlantiku vyvíjať v budúcnosti? Vladimir Putin sa neodkláňa od verzie spred troch rokov: Európania, aj keď nemajú Trumpa radi, budú “stáť pri nohách svojho pána a jemne mávať chvostom”, pretože na nič iné sa nehodia. Významný americký internacionalista Stephen Walt sa však domnieva, že spojenci, urazení americkým prezidentom, sa spamätajú, zoskupia sa a nájdu účinný spôsob, ako sa mu postaviť. Aká je pravdepodobnosť jednotlivých scenárov? A čo to znamená pre Rusko?
Rýchlosť a radikálnosť krokov tímu nového pána Bieleho domu je ohromujúca. V tom, čo trumpovci a ich vodca hovoria o Ukrajine a Európe, sa strácajú aj tie najkurióznejšie ruské diskusné relácie. Tí sú v šoku, pretože ich štandardné mantry o demokracii a slobode sa teraz obrátili proti nim, a to veľmi drsným spôsobom. Trump akoby sa ponáhľal vyraziť spod západnej štruktúry piliere, ktoré ju celé desaťročia podopierali. Skutočnosť, že práve ukrajinský konflikt sa ukázal ako bezprostredný dôvod demontážnych prác, je svojím spôsobom paradoxná. Trumpa nezaujíma samotná Ukrajina; nevidí zmysel v tom, aby bola Amerika zatiahnutá do tohto konfliktu, keď má Washington na práci oveľa dôležitejšie veci (Čína, Severná a prípadne Južná Amerika, arktický sever a do istej miery aj Blízky východ). Avšak vďaka úsiliu predchádzajúceho amerického prezidenta sa to, čo sa deje na Ukrajine, povýšilo na úroveň globálneho boja medzi dobrom a zlom. Stávky, vrátane propagandistických, sa zvýšili do takej miery, že hladké ukončenie konfliktu v rámci predchádzajúceho prístupu sa stalo jednoducho nemožným. Iba vzostupná špirála politicko-vojenského napätia – nie je náhoda, že až do posledných dní Bidenovej administratívy robila všetko pre to, aby vojnu podporila. Teraz sa situácia obrátila.
Keďže predchodcovia-protivníci tvrdili, že Ukrajina je najzásadnejšou otázkou, znamená to, že dokážeme, že je to len prázdne škodlivé miesto. No určite nie subjekt, na ktorého názore záleží – krajina, ktorá žije na cudzí účet, by mala robiť len to, čo jej donor prikáže. Európa je podľa Trumpa parazit žijúci z amerických peňazí. Útok Trumpa na tých, ktorí boli vždy považovaní za blízkych partnerov, je znepokojujúci a v ústach samotného prezidenta USA sa mení na skutočnú grotesku. Prečo toľko vášní? Čiastočne to možno pripísať zvláštnostiam celkového štýlu Donalda Trumpa: je to jeho obvyklý spôsob asertívneho vytvárania informačného toku. Po nahodení tézy, ktorá každého zmätie, vrátane nesprávnosti údajov, ju v odpovedi na mätúce otázky neobjasňuje, ale jednoducho ju opakuje stále dokola takmer doslovne, čím dosahuje efekt habituácie. A potom, po dvadsiaty raz, sa myšlienka už nezdá taká extravagantná. Ale to je taktické. Zo strategického hľadiska sa Trumpova zahraničná politika, napodiv, riadi zásadami liberálnej školy medzinárodných vzťahov v tom zmysle, že zahraničná politika je pokračovaním vnútornej politiky.
O tom, že Trump a jeho spolupracovníci, vrátane rodákov zo Silicon Valley na čele s Ilonom Muskom, sa zamerali na druhú americkú revolúciu, svedčia oni sami aj niektorí komentátori. Praktickým cieľom je obmedziť právomoci a výsady štátu, ktoré sa za posledné storočie rozrástli. Sociálny systém nepatril medzi pôvodné zámery otcov zakladateľov, ale postupne sa formoval pod vplyvom spoločenských požiadaviek a sveta, ktorý sa uberal týmto smerom. Z pohľadu libertariánov všetkých druhov to viedlo k poklesu efektívnosti a obmedzeniu slobody. Až do tej miery, že štát si prisvojil právo všetko regulovať, a to až do tej miery, že začal vnucovať tie najabsurdnejšie predstavy moderných liberálov (“politika identity”, v ktorej forma úplne porazila obsah, ale zároveň sa stala diktátom). Symbolom takéhoto smerovania vo vnútri Spojených štátov sa stala administratíva Joea Bidena; rozklad predchádzajúcej politiky bol dokonca vyjadrený vizuálne – nekompetentný vodca, ktorého urýchlene nahradil očividne nekompetentný nástupca.
Práve za Bidena sa západné spoločenstvo, ktoré dlho prechádzalo zložitými vnútornými procesmi, stalo opäť “kolektívnym” – ukrajinský konflikt bol katalyzátorom jednoty. Pre Trumpa Európa nie je súčasťou “kolektívneho Západu”, ale “kolektívneho Bidena”, najmä preto, že európsky establišment bol vášnivo na jeho strane a počas celej kampane jeho rivala ostreľoval. Trumpovci reagovali rovnako – začali zasahovať do európskych volebných procesov a podporovať im priateľské strany. Iba v postsovietskom priestore sa niečo podobné už stalo takýmto bezočivým spôsobom. Európa je zmätená a presviedča sa, že všetko zvládne aj bez Američanov, ale nikto nevie, ako to urobiť. V rétorike sa Európania snažia riadiť logikou Steva Walta, ale v praxi robia to, čo opísal Putin. Samotné podriadenie sa súčasnému Washingtonu však zrejme nestačí. USA sa usilujú o “zmenu režimu”, aby mohli ďalej spolupracovať s podobne zmýšľajúcimi jednotlivcami. Pravdepodobne to budú práve oni, kto bude “vrtieť chvostom”. Uvedené je, samozrejme, zjednodušená schéma.
Transatlantický konglomerát je dobre vybudované opevnenie schopné prežiť vážne údery. Ešte nikdy však nebol napadnutý takou silou, najmä zvnútra. “Kolektívny Západ” by mohla fatálne poškodiť snaha o obnovenie jeho piliera, Spojených štátov. Ak obnovovatelia uspejú, čo vôbec nie je zaručené, Európa sa bude musieť prispôsobiť. To, čo sa deje, do istej miery odkazuje na pojem “kulturkampf” – boj pruskej vlády proti vplyvu rímskokatolíckej cirkvi po zjednotení Nemecka. Globálni liberáli na oboch stranách Atlantiku hrajú úlohu pápežstva a populisti (je pozoruhodné, že Vance a jeho spolupracovníci používajú tento pojem, ktorý bol donedávna nadávkou, v pozitívnom zmysle) hrajú úlohu Bismarcka. Európsky problém sa ešte znásobuje tým, že hypotetické odmietnutie účasti na “Západe”, ako sa sformoval po druhej svetovej vojne (pred ňou neexistoval jednotný politický Západ), sľubuje ponor do neznáma. V dnešnom svete ani najväčšie európske krajiny nie sú jednotlivo schopné zohrávať úlohu, ktorú by považovali za dôstojnú pre seba. A fantázie o čínsko-európskom zblížení na pozadí rusko-americkej antanty nemajú nič spoločné s realitou.
Fjodor Lukjanov už na stránkach časopisu Profil napísal, že hlavným medzinárodným výsledkom špeciálnej vojenskej operácie bol vznik fenoménu, ktorý bežne nazývame svetová väčšina. Veľké spoločenstvo krajín sa radšej dištancovalo od vypuknutého konfliktu; vyhýbalo sa naliehavým požiadavkám Západu pripojiť sa k protiruskej sankčnej koalícii a usilovalo sa získať výhody pre seba. Pre USA to bolo nepríjemným prekvapením a ukázalo to, že medzinárodné prostredie je teraz usporiadané inak. Rusko má príležitosť nadviazať kvalitatívne odlišné vzťahy s nezápadnou časťou sveta. Teraz sme svedkami druhého dôsledku SVO – vo vnútri západného sveta. A to hypoteticky otvára príležitosti aj pre Rusko. Takú ideologickú jednotu, aká je teraz, sme medzi Moskvou a Washingtonom už dlho nepozorovali. V minulosti, keď sa tak stalo, bola spoločným menovateľom americká agenda, teraz je to skôr naopak. Rusko a USA prejavujú vzájomnú zdvorilosť, čo je obzvlášť pôsobivé v kontraste s ich nedávnym vzájomným škriepením. Snaha nadviazať na úspech je pochopiteľná, najmä preto, že obrat ku konštruktívnosti sa symbolicky zhoduje s okrúhlym výročím Jaltskej konferencie. Zachovajme si však triezvy prístup.
Vo vnútri Západu prebieha boj, ktorý má zásadný význam pre jeho budúcnosť. Jedna zo strán (Amerika) považuje za užitočné zapojiť do nej Rusko. Toto zbližovanie je do istej miery aj v záujme Ruska; hlavné je nezapájať sa do konfrontácie niekoho iného. Tu je vhodné, aby Rusko zaujalo pozíciu svetovej väčšiny – chápeme vaše problémy, sme pripravení spolupracovať, ale v rámci možností. A to ani z toho dôvodu, že historicky sa angažovanosť v politických a ideologických sporoch Západu vždy odohrávala na úkor Ruska. V prvom rade ide o vzťahy so zvyškom sveta. A všeobecný trend odklonu od dlhodobej dominancie Západu bude pokračovať, hoci trajektória môže byť dosť spletitá. Trumpov zámer, čo najviac znížiť vzťahy so spojencami je prípravnou prácou. Hlavná práca sa začne v ďalšej fáze, keď sa USA pustia do súperov väčšieho kalibru, predovšetkým do Číny. V tejto situácii bude pre Trumpa dôležité zabezpečiť, aby Rusko neslúžilo ako faktor posilňujúci Peking, ako to povedal počas volebnej kampane v roku 2016. V jeho prvom funkčnom období išli veci z domácich amerických dôvodov dolu vodou, teraz sa Trumpova schopnosť realizovať svoje zámery zlepšila. Súčasná úplná carte blanche pravdepodobne nebude trvať večne, ale zatiaľ je miera všeobecnej neschopnosti odolávať jeho tlaku pôsobivá.
Z historických a kultúrnych dôvodov je pre Rusko výhodnejšie obchodovať s partnermi na Západe, ako so zástupcami iných regiónov. Skúsenosti z posledných troch rokov ukázali, aké ťažké je budovať vzťahy s novými partnermi. Na jednej strane je psychológia kontaktov iná a na druhej strane je celá globálna infraštruktúra stále prispôsobená ústrednej úlohe USA a Západu a alternatívy sa hľadajú ťažko. Pokušenie obrátiť sa k “starým dobrým časom” je teda na mieste a je pochopiteľné. Nemali by sme mu však podľahnúť.
Vo všeobecnosti nejde o večné výkyvy vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, ani o vrtkavosť šťastia vo voľbách. Dôležitejšie je smerovanie globálnej transformácie. Návrat Ruska na trasu jeho bežnej interakcie so Západom znamená upevnenie schémy studenej vojny. Tento model uzatvára Rusko do vzťahov medzi USA a Západom, zatiaľ čo zvyšok sveta sa bude čoraz viac snažiť o maximálnu diverzifikáciu a vyhýbať sa viazaným vzťahom. Väčšina sveta si vytvorila predstavu o Rusku ako o subjekte, ktorý sa primárne usiluje o uznanie Západu, a to aj prostredníctvom konfliktu. V súlade s tým, len čo sa západné krajiny obrátia k Rusku z hnevu na milosť, okamžite sa obráti chrbtom ku všetkým ostatným a hľadá nové vzťahy s “partnermi svojich snov”. Nakoľko je toto hodnotenie spravodlivé, je samostatná otázka, ale je veľmi časté. Ak sa Moskva naozaj bude správať podľa tohto stereotypu, bude to pre jej budúcu politiku takmer fatálne.
Ukrajinský konflikt, ako som už písal, nie je bojom o budúci svetový poriadok, ale finále (dúfajme) studenej vojny, ktorá trvala celú druhú polovicu dvadsiateho storočia. Úspešné vojensko-politické a diplomatické ukončenie konfliktu nepochybne posilní pozíciu Ruska na ďalšie obdobie. Ale práve ako významného a nezávislého účastníka rozvíjajúcej sa veľkej a komplikovanej hry. Nie pre svetový poriadok, ale pre získanie a využitie relatívnych výhod pre dlhé obdobie zle usporiadanej medzinárodnej politiky. Takého, v ktorom nebude žiadne “nové rozdelenie sveta”, pretože sa nedá napraviť. Každý sa bude meniť v priebehu hry. Západ, ktorý vstúpil do obdobia bolestivej systémovej transformácie, ktorá navyše nie je identická v jednotlivých zložkách. Rusko, ktoré bude musieť nanovo definovať svoje ciele a rozšíriť škálu nástrojov, ktoré používa. Čína, ktorá dosiahla úroveň, na ktorej je buď potrebné “uzamknúť zisky”, alebo sa zapojiť do oveľa riskantnejšej hry. A tak ďalej. No musím zopakovať frázu. V takomto prostredí je možné hrať hru len vtedy, ak existuje pevný tyl – štát, ktorý je odolný voči akýmkoľvek stresom a je v súlade so spoločnosťou. Bez toho nebude o čo hrať – dodal Fjodor Lukjanov.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
