Bude niekedy mier v Európe?
antropologická vojna, ktorá je vedená mnohými tzv. hybridnými spôsobmi. Je to vojna proti človeku samotnému a jej cieľom je úplná dehumanizácia človeka. Je to vojna, ktorá pripravuje človeka o jeho ľudskosť tým, že ho oberá o pokoj – mier v jeho duši. Človek tak prichádza o to najvzácnejšie, o zmyslel života a to o možnosť ľudsky, intelektuálne, duševne a duchovne rásť a napredovať. Kto z nás si vie predstaviť, na akej úrovni by človek a ľudstvo mohli byť, ak by sme na Zemi žili v mieri, v skutočnom mieri? Na akej úrovni by sme boli, ak by sme vďaka mieru na Zemi a najmä mieru v duši smeli rozvíjať “Božiu iskru” tvorivosti, rozumu a ducha, ktoré sme dostali spolu so životom darom od Stvoriteľa? Na akej úrovni by sme boli, ak by sme vďaka mieru v duši dokázali snívať o budúcnosti, vesmíre a rozprávať sa s Bohom samotným?” – Devana
V dôsledku úžasnej akcie v Bielom dome v piatok večer za účasti Zelenského je Európa v zložitej situácii – píše riaditeľ výskumu Valdajského diskusného klubu Fjodor Lukjanov. Európski lídri, z ktorých väčšina má k americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi rôzny stupeň odporu (od mierneho až po akútny), sa napriek tomu snažili zostať v rámci obvyklej transatlantickej paradigmy. Aspoň zachovať vonkajšiu škrupinu a snažiť sa presvedčiť Washington, aby našiel východisko z ukrajinského konfliktu prijateľné pre Starý svet.
Verejná roztržka medzi Zelenským a Trumpom ich o takúto možnosť pripravila. Či už zámerne, alebo nie, Zelenskyj prinútil svojich amerických nadriadených, aby jasne a verejne formulovali svoju pozíciu v konflikte: USA sú sprostredkovateľom, nestavajú sa na žiadnu stranu a usilujú sa len o ukončenie eskalácie. To je prudký odklon od predchádzajúcej línie, podľa ktorej sú Spojené štáty vodcom koalície stojacej proti Rusku a brániacej Ukrajinu. Inými slovami, pre Washington nie je podpora Kyjeva princípiálnym postojom, ale nástrojom vojensko-politickej hry, ktorá však nie je jeho hlavnou. Európa slovami hovorí, že Ukrajinu nikdy neopustí. V skutočnosti však nemá prostriedky na to, aby nahradila Ameriku. Možnosť ustúpiť od predchádzajúceho kurzu sa však zužuje. Príliš sa vsadilo na porážku Ruska, príliš veľké sú materiálne straty zo zvolenej línie. A náhly zvrat vyvolá opodstatnenú otázku o zodpovednosti za predchádzajúcu líniu. V kontexte narastajúceho spoločensko-politického zmätku v Európskej únii to poskytne závažné argumenty odporcom dnešného zriadenia. Existuje však aj všeobecnejší dôvod, prečo si Európa zachovala svoj predchádzajúci kurz.
Európska integrácia, najmä v období po skončení studenej vojny, aktívne využívala morálny faktor ako politický nástroj – tak v rámci Európy, ako aj vo vzťahoch s vonkajšími partnermi. Nevýhodou európskeho spoločenstva v porovnaní s inými významnými medzinárodnými aktérmi bola vždy skutočnosť, že nie je štátom. A tie veci, ktoré štát môže robiť relatívne ľahko (prijímať rozhodnutia a meniť svoj prístup, viac či menej rýchlo prispôsobovať svoje správanie), súbor krajín, najmä ak ich počet presahuje dve desiatky, robiť nemôže. Jednoducho umožňuje vo vnútornej koordinácii a neideálnej práci mechanizmov. Snažili sa premeniť slabosť na statočnosť: áno, Európska únia je komplikovaný výtvor, ale stelesňuje nový typ kooperatívnej politiky, ktorá slúži ako prototyp pre celý svet. Európa predbieha zvyšok sveta, aj keď zložitým spôsobom, takže okrem iného má právo udávať im smer a žiadať rešpektovanie seba samej. Teraz je jasné, že európsky model rozhodne nie je vzorom pre ostatných, v najlepšom prípade sa zachová v rámci kultúrne homogénneho Starého sveta, a sú tu pochybnosti.
Inými slovami, tento tromf už nefunguje. A problémy zložitého zloženia a nízkej efektívnosti Európy zostávajú. A tie takmer znemožňujú úlohu stať sa silným nezávislým svetovým centrom schopným konať bez obvyklého amerického patronátu. Európa by sa mohla pokúsiť prekonať búrky trumpovskej éry, ako to urobila počas jeho prvého funkčného obdobia. V prvom rade však obrat v USA nie je len Trumpovou zásluhou, ale priebehom spoločensko-politického procesu. Návrat do zlatých čias deväťdesiatych a nultých rokov sa nekoná.
Po druhé, teraz je bod zlomu, Ukrajina je silným katalyzátorom všetkého, čo sa deje. A Európa, odpusťte mi to klišé, nemá vôbec čas. V blízkej budúcnosti sa ukáže, ako sa zachovajú európski spojenci Spojených štátov. Zdá sa pravdepodobnejšie, že sa budú snažiť vrátiť do pozície partnera USA, prispôsobiť sa novej politiky Washingtonu a zachovať vonkajšiu integritu štruktúRy. Bude to dosť bolestivé, pretože obnovené podmienky interakcie sú jednoznačne horšie ako tie minulé, predovšetkým v ekonomickom zmysle. Súčasná Amerika pracuje len pre seba. Možno indikátorom bude návšteva nového nemeckého kancelára Friedricha Merza vo Washingtone. Teraz je veľmi bojovný, ale niečo nás núti predpokladať, že sa ako prvý pokúsi prefarbiť do nových amerických farieb. Existuje aj iná možnosť.
Európa sa ešte pokúsi spojiť sily a postaviť sa proti Trumpovej Amerike. Ťažko uveriť, že je to reálne, vzhľadom na pochybný “politický talent” popredných európskych lídrov a rozsah rozporov v rôznych otázkach. Ukrajina môže byť využitá ako konsolidačný faktor, ale pravdepodobnosť konsenzu sa zdá byť takmer utopická vzhľadom na nálady v kontinentálnych spoločnostiach a potrebu pozerať sa na voličov. Avšak bezočivosť, s akou americké orgány v súčasnosti zasahujú do politických záležitostí európskych krajín a podporujú im naklonené sily (populistov), môže mať opačný účinok. Zoskupenie establišmentu a určitý zmätok medzi nacionalistami – ako reagovať na takýto vonkajší tlak?
Nech je to akokoľvek, máme do činenia s ostrým konfliktom v rámci “kolektívneho Západu”, v ktorom ide o jeho kolektívnosť. Z historického hľadiska je zjednotený politický Západ nedávnym fenoménom, produktom dvadsiateho storočia. Konkrétne studenej vojny. A nie všetko vtedy išlo hladko. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia sa napriek ostrej konfrontácii so ZSSR Nový svet nesprával k Starému vždy nežne. Američania nielenže uvítali stratu európskych kolónií, ale k tomuto procesu prispeli posilnením svojej dominancie. Odpoveďou na vtedajší pokles vplyvu a možností Európy bola európska integrácia. Teraz ju Trump nazýva podvodom, ale v tom čase boli Spojené štáty spokojné s optimalizáciou západoeurópskej politiky a hospodárstva pod ich strechou. Teraz sa zdá, že Washington nevidí výhody zjednotenej Európy pre seba. A nehanbia sa to dať najavo.
Ak sa Európa horlivo rozhodne bojovať proti Amerike, bude to ďalšia kapitola v dejinách Západu, v istom zmysle koniec studenej vojny minulého storočia. Rusko nemá záujem o zjednotenú a koordinovanú Európu. Éra nádejí na kontinentálnu jednotu s našou účasťou je minulosťou – ani nie tak z hľadiska času, ako skôr z hľadiska získaných skúseností. Máme teda svoj vlastný program a výsledok boja v rámci Západu by sme mali sledovať len z jedného hľadiska – aký konkrétny úžitok z neho môžeme mať. Práve teraz, bez toho, aby sme sa snažili robiť dlhodobé plány. Teraz ešte nie je ich čas – dodal Fjodor Lukjanov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
