Plány na rozklad katolicizmu: od „ Vysokej Venty“ k „ Rampollovej mafii“
Vatikán, 2. Marec 2025 – V 19. storočí plán rozložiť katolicizmus zvnútra vypracovala slobodomurárska skupina ” Vysoká Venta”, ktorá dala vzniknúť takzvanej ” Rampollovej mafii”, z ktorej vzišli ideológovia Druhého vatikánskeho koncilu.
Vďaka konzervatívnemu postoju Pia XII. bola Katolícka cirkev veriacimi vnímaná ako pevnosť tradičnej spirituality. Niektorí preláti z pontifikovho okolia dokonca tvrdili, že Pius XII. sa za svojho života podujal na myšlienku prinútiť kardinálov, aby ho vyhlásili za svätého. A kardinál Spellman v roku 1950 poznamenal, že ak budú konverzie na katolicizmus pokračovať takýmto tempom, Spojené štáty budú do sto rokov katolíckou krajinou. Jednotná a monolitná Katolícka cirkev však bola jednotná len navonok.
V akútnom období studenej vojny musela zabezpečiť súdržnosť západného spoločenstva tvárou v tvár vonkajšiemu nepriateľovi. V jej vnútri sa však už pripravoval modernisticko-liberálny prevrat. Ako upozornil francúzsky spisovateľ Jean Guiteau, priateľ pápeža Pavla VI. zdôraznil, že “nové formy spirituality, misie, katechézy, liturgického jazyka, biblických štúdií a ekumenizmu boli navrhnuté dávno pred Druhým vatikánskym koncilom”. Ale aj modernistické myšlienky boli len viditeľnou rovinou tých deštruktívnych protikresťanských plánov, ktoré sa už dávno rozvíjali v hlbinách okultno-gnostických siekt a rádov a v konečnom dôsledku pôsobili v záujme židovstva.
Gnosticizmus, ktorý je panteistickou doktrínou o tajnom božskom poznaní – gnóze a moci vyvolených “zasvätencov”, ktorí ju ovládajú, prešiel rôznymi štádiami a v 18. storočí začal pôsobiť pod rúškom slobodomurárstva. Ako sa uvádza v jednom talianskom slobodomurárskom dokumente, “… priamym cieľom slobodomurárstva je priviesť svojich členov ku gnóze”. Po tom, ako si slobodomurárstvo stanovilo za cieľ zrušiť a nahradiť kresťanstvo, prijalo flexibilné metódy zodpovedajúce známej formule 33. stupňa škótskeho obradu “poriadok cez chaos” (ordo ab chao). Jej význam vyjadril jeden zo svätencov, Hugo del Porciati:
“Heslo ‘poriadok cez chaos’ predstavuje syntézu slobodomurárskeho učenia a jeho hlavné tajomstvo. Znamená, že Veľké dielo sa môže uskutočniť prostredníctvom stavu rozkladu a rozpadu, a učí, že k novému poriadku možno dospieť len prostredníctvom umne organizovaného neporiadku.”
Hlavným nástrojom na organizovanie neporiadku a chaosu vo svetonázore sa stal princíp “tolerancie”, ktorého cieľom bolo rozriediť, rozpustiť kresťanstvo v iných náboženstvách. Ako sa uvádzalo v Novej knihe slobodomurárskych konštitúcií Veľkej lóže Anglicka z roku 1723, “za starých čias boli slobodomurári nútení vyznávať v každej krajine svoje miestne náboženstvo, nech už bolo akékoľvek, ale v našich časoch si človek slobodne volí svoju vieru a pre všetkých je záväzné len jedno náboženstvo, je to to univerzálne náboženstvo, ktoré spája všetkých ľudí a ktoré spočíva v povinnosti každého z nás byť dobrým a verným povinnostiam, byť čestným a svedomitým človekom bez ohľadu na to, ako sa naše náboženstvo nazýva a aké princípy nás odlišujú od ostatných ľudí.”
V znení ústavy z roku 1815 sa uvádzalo otvorenejšie: “To či ono náboženstvo a spôsob uctievania božstva nemôže byť dôvodom na vylúčenie kohokoľvek zo Spoločnosti slobodomurárov, pokiaľ verí v slávneho architekta neba a zeme a praktizuje posvätné mravné povinnosti.” A neskôr sa v slobodomurárskych stanovách tvrdilo, že je potrebné uznať “absolútnu slobodu svedomia”.
Prirodzene, pápežstvo považovalo slobodomurárstvo za veľké nebezpečenstvo a na jeho potlačenie bola už v roku 1738 vydaná bula In eminenti apostolatus specula, ktorá pod hrozbou exkomunikácie zakazovala katolíkom vstupovať do slobodomurárskych bratstiev. O dva roky neskôr bol v pápežských doménach za členstvo v slobodomurárskej lóži stanovený trest smrti. V roku 1751 bolo slobodomurárstvo opäť odsúdené. Pápežské buly však boli úplne neúčinné a v nasledujúcich desaťročiach sa slobodomurárstvo najrýchlejšie rozšírilo v tých krajinách, ktoré boli v sfére vplyvu Ríma, a niektorí katolícki panovníci, ako napríklad rakúsky cisár František, ho vzali pod svoju záštitu. V lóžach pôsobili kňazi aj mnísi. Podľa Bernarda Fayeho, citovaného v jeho diele “Slobodomurárstvo a intelektuálna revolúcia v 18. storočí”, bolo vo Francúzsku v roku 1789 27 lóží pod vedením predstaviteľov kňazstva. To trvalo až do Francúzskej revolúcie, ktorá odhalila protikresťanské a protimonarchistické plány “slobodomurárov”.
Chápanie slobodomurárstva ako sprisahania bolo prvýkrát prijaté v roku 1790 po tom, ako opát Solomon doručil vatikánskemu štátnemu sekretárovi kópiu Červenej lóže. V tom istom roku 1790 vyšlo v Ríme Kompendium Giuseppeho Balsama, ktoré predstavovalo slobodomurárstvo ako veľkého sprisahanca proti Bourbonom a Cirkvi. Potom vyšli knihy Le Franka (1791) a jezuitu Pierra de Clorivière (1735 – 1820), ktoré opisovali revolučné udalosti cez prizmu apokalyptiky v eschatologickom duchu. Najserióznejšiu štúdiu vypracoval člen jezuitského rádu, opát Barruel, vo svojej knihe Spomienky na dejiny jakobínstva, ktorej dokumenty nemožno spochybniť.
Po francúzskych udalostiach sa slobodomurárstvo začalo považovať za hlavný zdroj revolučných prevratov a bolo odsúdené v pápežskom edikte z roku 1814 a neskôr v dokumente Ecclesiam a Jesu Christo z roku 1821, v ktorom boli najdôležitejšie tieto body:
1. Slobodomurárstvo bolo považované za sektu;
2. tieto spoločnosti boli odsúdené pre ich konšpiračnú činnosť;
3. dôraz sa kládol na tajný charakter spoločností, ktorý uľahčoval ich podvratnú činnosť (tajnosť sa zachovávala interne – pre zasvätených a pre nečlenov spoločností);
4. tajné spoločnosti a s nimi spojené udalosti boli zapísané do širokej pekelnej vrstvy, ktorá pokrývala celé dejiny ľudstva, a boli hodnotené ako vedúca sila v globálnej stratégii boja proti kresťanstvu a Cirkvi, t. j. boli stotožnené so satanizmom.
Toto chápanie slobodomurárstva ako tajného nástroja diabla v jeho boji proti silám dobra sa reprodukovalo v nasledujúcich pápežských odsúdeniach tohto fenoménu až do Leva XIII (1878 – 1903). Po vyhlásení slobodomurárstva za zlo začalo priťahovať najbojovnejšiu časť liberálov a čoraz viac sa radikalizovalo, takže začiatkom 19. storočia sa slobodomurárstvo vo Francúzsku, Bavorsku, Španielsku a Rakúsku stalo skutočným centrom odporu proti politickým režimom a zohralo významnú úlohu pri rozvoji hnutí, ktoré viedli k revolučným udalostiam v Európe v rokoch 1830 – 1831 a 1848. Slobodomurárstvo si vytýčilo cieľ zosadiť cirkev a úplne zničiť kresťanské náboženstvo.
V Taliansku slobodomurárstvo pôsobilo pod rúškom spolku karbonárov, ktorý sa vyznačoval najväčšou uzavretosťou a agresivitou. Slávny francúzsky revolucionár-socialista Louis Blanc ju nazval “bojovou jednotkou slobodomurárstva”. V spoločnosti existovala prísna hierarchia. Do jej štruktúry patrili “dcérska venta”, “materská venta”, ktorá sa nachádzala v najväčších mestách Talianska, a “vysoká venta” – najvyššia slobodomurárska skupina, určená na boj proti pápežovi. Práve táto skupina vypracovala plán, ktorý nemal zasiahnuť Cirkev navonok, ale infiltrovať ju a rozložiť zvnútra. Ide o sebazničenie Cirkvi prostredníctvom jej najvyšších hierarchov.
Mechanizmus tohto postupu bol stanovený v tajnej korešpondencii vedúcich predstaviteľov “Vysokej Venty” z rokov 1820 – 1846. Tieto dokumenty sa dostali do rúk pápežskej vlády a na žiadosť pontifikov ich zverejnil historik J. Cretino-Juli v knihe Rímska cirkev tvárou v tvár revolúcii. Tu sú ich kľúčové body: “Pápež, nech je akýkoľvek, nikdy nepríde k tajným spolkom; oni sami musia urobiť prvý krok smerom k Cirkvi, aby si podmanili ju i pápeža… Neočakávame, že pápežov pritiahneme k našej veci, že ich obrátime na naše idey, že z nich urobíme hlásateľov našich myšlienok… Musíme sa pýtať, musíme hľadať, musíme čakať, ako Židia čakajú na Mesiáša, na pápeža, ktorého potrebujeme… To nás dovedie k dobytiu Cirkvi istejšie ako pamflety našich francúzskych bratov, alebo dokonca zlato Anglicka. Chcete vedieť prečo?… Budeme mať malíček sprisahaneckého dediča svätého Petra a tento malíček bude mať v našej križiackej výprave väčšiu cenu ako všetci Urbanovia II. a všetci svätí Bernardi kresťanstva.”
“Aby sme získali pápeža požadovaných kvalít, musíme pre neho – pre tohto pápeža – pripraviť generáciu hodnú kráľovstva, o ktorom snívame. Starých a zrelých nechajte bokom, obráťte sa k mladým a pokiaľ možno k deťom… Medzi nimi nebude ťažké vybudovať si povesť dobrých katolíkov a vlastencov. Táto povesť otvorí mladým kňazom a rehoľníkom cestu k nášmu učeniu. O niekoľko rokov toto mladé duchovenstvo z donútenia prevezme do svojich rúk všetky funkcie: bude viesť, riadiť, súdiť, stane sa súčasťou radcov panovníka a bude vyzvané, aby zvolilo nového pontifika, ktorý, podobne ako väčšina jeho súčasníkov, bude nevyhnutne v tej či onej miere oddaný… univerzálnym princípom, ktorých šírenie teraz začíname …. Ak chcete v Taliansku vyvolať revolúciu, hľadajte pápeža, ktorého portrét sme predstavili vyššie. Ak chcete nastoliť kráľovstvo vyvolených na tróne babylonskej neviestky, nech sa k vám pridá klérus, presvedčený, že kráča pod zástavou apoštolských kľúčov… rozhoďte siete podľa Šimonovho príkladu. Hoďte ich… v sakristiách, seminároch a kláštoroch, a ak budete mať trpezlivosť, sľubujeme vám úlovok úžasnejší ako Šimonov… Budete hlásať revolúciu v tiáre a sutane, s krížom a zástavou v rukách, a bude stačiť najmenší podnet, aby táto revolúcia zapálila oheň v štyroch kútoch sveta.”
“Na naše plecia bola položená ťažká úloha… Musíme podriadiť Cirkev nemorálnej výchove a malými, presne vymeranými, hoci zatiaľ veľmi neistými prostriedkami zabezpečiť, aby nás pápež viedol k triumfu revolučnej myšlienky. Teraz len nesmelo začíname realizovať tento plán, za ktorým som vždy videl nadľudskú vypočítavosť…”
Plánovalo sa, že infiltrácia okultných síl bude trvať tak dlho, kým sa vytvorí nová katolícka cirkev podľa masonského vzoru, ktorá sa stane základom univerzálnej anticirkvi. Čo bude touto anticirkvou, opísal Eliphas Levi v januári 1862 v článku uverejnenom v časopise Initiation et Science č. 58 za júl – september 1863:
“Príde deň, keď pápež, inšpirovaný Duchom Svätým, vyhlási, že všetky exkomunikácie sú zrušené, že všetky anatémy sú zrušené, keď všetci kresťania budú zjednotení v lone Cirkvi, keď židia a moslimovia budú požehnaní a vyzvaní, aby sa k nej vrátili…, ona umožní všetkým sektám, aby sa k nej postupne priblížili, a svojou láskou a modlitbami spojí celé ľudstvo do jedného spoločenstva. Potom už nebudú existovať žiadni protestanti. Proti komu budú protestovať? Zvrchovaný pápež bude odteraz naozaj kráľom náboženského sveta a bude si robiť, čo bude chcieť, s ktorýmkoľvek národom na zemi.”
Alice Baileyováováová, nasledovníčka H. P. Blavackej a zakladateľka teozofickej štruktúry “Lucis Trust”, snívala o tom istom a už v roku 1919 predpovedala vznik “univerzálnej cirkvi”, ktorej “definitívne obrysy sa objavia do konca storočia” a ktorá si zachová “vonkajšiu podobu, aby mohla disponovať početnými zdrojmi, ktoré má zvyčajne kňazstvo”. Zároveň spresňuje:
“Nebude existovať žiadna odlišnosť medzi jedinou univerzálnou cirkvou, Svätou lóžou všetkých slobodomurárov a užším okruhom ezoterických spoločností.” Takto “dozrejú ciele a vec Spojených národov a nová Božia cirkev, vznikajúca zo všetkých náboženstiev a zo všetkých duchovných skupín, ukončí veľkú herézu rozdelenia”.
Drobné prostriedky, ktorými sa mali tieto ciele dosiahnuť, opísal taliansky modernistický spisovateľ Antonio Fogazzaro v knihe Svätec, ktorá vyšla v roku 1906. Najprv bolo potrebné infiltrovať do seminárov agentov, ktorí by paralelne šírili medzi laikmi ateistickú ideológiu s cieľom zvrátiť pomocou zákonov všetko, čo sa zvrátiť dá. Potom sa prostredníctvom tejto infiltrácie musí vytvoriť katolícke slobodomurárstvo, ktoré bude požadovať reformu Cirkvi pod heslami: “Musí sa stať humanistickejšou!” Reformy sa musia uskutočniť bez vzbury, prostredníctvom najlegitímnejšej autority vo sfére náboženskej výchovy, bohoslužieb, cirkevnej disciplíny a najvyššieho cirkevného vedenia. Na to je potrebné vytvoriť názor, ktorý prinúti legitímnu autoritu konať v súlade s týmito túžbami. Nakoniec sa ľudia vybraní a vyškolení na toto poslanie stanú členmi kolégia kardinálov zodpovedných za voľbu pápeža a budú musieť vybrať za pápeža len jedného z nich, ktorý bude chránencom tých síl, ktoré pracujú na vytvorení celosvetovej anticirkvi.
Hlavným nástrojom rozkladu katolicizmu novým pápežom mal byť koncil a ešte koncom 19. storočia exkomunikovaný bývalý kňaz a teozof Paul Roca (1830-1893) vyhlásil:
“Pápežstvo padne, zomrie pod svätým nožom, ktorý ukovali otcovia posledného koncilu”, “musíte mať novú dogmu, nové náboženstvo, nového duchovného a nové obrady, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré má padlá cirkev. Veľmi skoro sa na ekumenickom koncile zmení božská liturgia, obrady, rituály a inštitúcie rímskokatolíckej cirkvi.”
Začiatok prenikania slobodomurárov na úroveň najvyšších hierarchov Cirkvi sa spája s pôsobením kardinála Mariana Rampollu del Tindaro (1843 – 1913), ktorý v prvých rokoch 20. storočia okolo seba vytvoril skupinu modernistov, ktorí začali pripravovať zásadné zmeny v Cirkvi. Rampolla, ktorý pochádzal zo sicílskej šľachtickej rodiny, sa stal štátnym sekretárom za pápeža Leva XIII (1878 – 1903), ktorého meno sa spája s politikou zmierenia Cirkvi s modernou kultúrou a jej priblíženia k liberálnej vláde. Hoci Lev XIII. zostal tradicionalistom, zároveň podporoval “modernizáciu” kresťanstva. Po smrti Leva XIII. na konkláve v roku 1903 mal byť Rampolla zvolený za pápeža, ale zabránilo tomu veto rakúskeho cisára Františka Jozefa, ktorý mal toto privilégium. Súviselo to, ako sa predpokladá, s tým, že cisár dostal informácie o kardinálovej príslušnosti k slobodomurárstvu. Rampolla bol totiž členom švajčiarskej lóže v Zürichu, ktorá patrila k jednému z najnebezpečnejších okultných rádov – rádu Rozekruciánovho chrámu Východu (O.T.O.), ktorého členom bol aj slávny satanista Aleister Crowley, ktorý stál na čele jeho britskej pobočky.
Tieto informácie cisárovi poskytol Ernst Jouin, dôsledný bojovník proti slobodomurárstvu, ktorý založil Medzinárodný časopis tajných spoločností. Meno kardinála Rampollu sa objavuje v Manifeste O.T.O. z roku 1912, ktorý bol uverejnený v slobodomurárskych novinách The Oriflamme. Podľa kardinála Merryho del Valleho, štátneho sekretára za Pia X., sa po jeho smrti našli dokumenty dokazujúce Rampollovo členstvo v ráde, ktoré boli predložené pápežovi Piovi X., ktorý povedal “”Nešťastný! Spáľte to!”. O.T.O. už vtedy bola vplyvnou tajnou organizáciou, ktorá mala celú sieť pobočiek v mnohých krajinách sveta a združovala zasvätencov do “vyššieho poznania”, ktoré sa rozvíjalo v takých okultných laboratóriách, ako sú Gnostická katolícka cirkev, Rád rytierov Ducha Svätého, Rád iluminátov, Rád chrámu, Rád rytierov svätého Jána, Rád maltézskych rytierov (nezamieňať so Zvrchovaným maltézskym rádom), Rád martinistov, Hermetické bratstvo svetla a iné. Moc v ráde bola sústredená v rukách jeho najvyššej hlavy – Vonkajšej hlavy rádu (O.H.O.), ktorej meno nebolo nikomu odhalené okrem jeho priamych zástupcov. Rád mal niekoľko stupňov zasvätenia; na 11. stupni sa praktizovala sodomia. Oficiálnym heslom rádu bolo a stále je “Boh je človek”.
Členmi rádu boli okrem iných F. Nietzsche, R. Wagner, bavorský kráľ Ľudovít. O.T.O. bol spojený aj s Rádom striebornej hviezdy a anglickým Rádom zlatého úsvitu, ktoré predstavovali najvyššie slobodomurárske rády. Udržiaval tiež úzke kontakty s najvplyvnejšou vetvou slobodomurárstva – luciferiánskym Rádom starého a prijatého škótskeho obradu (A.A.S.R.), ktorý na základe charlestonskej lóže reformoval slávny americký slobodomurár, “dogmatická hlava svetového slobodomurárstva” Albert Pike – veliteľ Najvyššej rady 33. a posledného stupňa A.A.S.R. južnej jurisdikcie USA.
А. Pike sa stal známym najmä v súvislosti s prezentáciou akčného programu slobodomurárstva, ktorý opísal v liste z 15. augusta 1871 otvorenému nepriateľovi katolicizmu karbonárovi, majstrovi Veľkého východu Talianska Giuseppemu Mazzinimu, s ktorým bol v kontakte a súčinnosti. Podľa tohto programu sa na úplné víťazstvo slobodomurárstva musia zorganizovať tri svetové vojny. Výsledky poslednej z nich opisuje Pike nasledovne: “Vypustíme nihilistov a ateistov a vyvoláme strašnú sociálnu kataklizmu, ktorá v celej svojej hrôze jasne ukáže národom dôsledky absolútneho ateizmu – príčiny zdivočenia a krvavých prevratov. Potom všetci občania, nútení brániť sa proti svetovej revolučnej menšine, vyhubia ničiteľov civilizácie a masy sklamané kresťanstvom, ktorých deistické vedomie bude odteraz zbavené kompasu, hľadajúc ideológiu, nevediac, ku komu sa obrátiť so svojím obdivom, dostanú pravé svetlo prostredníctvom univerzálneho prejavu čistého Luciferovho učenia, konečne odhaleného všeobecnému pohľadu, prejavu, ktorý bude nasledovať po zničení kresťanstva a ateizmu, podmaneného a zničeného zároveň.”
Prostredníctvom Rampollu mohla O.T.O. v tichostii presadzovať svoje myšlienky a formovať politiku Vatikánu, čím sa stala jedným z najúčinnejších agentov vytvorených slobodomurárstvom na korumpovanie Katolíckej cirkvi. Najmä s Rampollovou pomocou sa britskí anglikáni pokúšali dosiahnuť, aby pápež Lev XIII. uznal ich “cirkev” už v roku 1896, ale tento pokus vtedy zlyhal. Kardinál, konajúc v duchu inštrukcií “Vysokého Venta” a využívajúc taktiku “malých, dobre mierených prostriedkov”, zasial semienka, ktoré mali vyklíčiť o pol storočia. Ako zdôrazňujú bádatelia, Rampolla založil v rámci Vatikánu tajnú luciferiánsku lóžu “Svätý Ján Krstiteľ” alebo “Svätý Ján Jeruzalemský”, ktorá sa etablovala už v období Pia XII. Takže hoci prvý pokus slobodomurárstva dostať k moci “svojho” pápeža bol zmarený, základy boli položené.
Rampolla pomaly a postupne zavádzal pokrokové myšlienky medzi mladú generáciu a vytvoril skupinu svojich prívržencov (ako ju neskôr nazvali, ” mafia Rampolla”), ktorá sa nakoniec vyvinula do “Montiniho loby”. Do tejto skupiny patrili okrem iných jeho osobný tajomník na madridskej nunciatúre Giacomo Della Chiesa (budúci pápež Benedikt XV.), jeho spolupracovník v Ríme Pietro Gasparri, ktorý sa stal štátnym sekretárom za vlády Benedikta XV., Pia X. a Pia XI. a podpísal Lateránske dohody s Mussolinim, a jeho blízky priateľ biskup Radini-Tedeschi z Bergama. Ovplyvnil Eugenia Pacelliho (pápeža Pia XII.), ktorý bol aj jeho osobným tajomníkom, a Radiniho-Tedeschiho osobného tajomníka Angela Giuseppeho Roncalliho (budúceho pápeža Jána XXIII.). Medzi jeho blízkymi bol aj otec Giovanniho Batistu Montiniho, budúceho pápeža Pavla VI., novinár Giorgio Montini, ktorý Rampollovi navrhol myšlienku vytvoriť politickú stranu na podporu Cirkvi. Všetky tieto osobnosti mali rovnakú víziu nového obrazu Katolíckej cirkvi. Najdôležitejšími postavami však boli Pacelli a Montini, ktorých rodiny boli dlho spojené s vatikánskymi záležitosťami a ktorí boli spočiatku pripravovaní na úlohu pápeža.
Oľga Četverikovová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
