Poslať celú krajinu na smrť je pre nich už rutina: Euro-ukrajinskí lídri
Ukrajina, 4. Marec 2025 – Po tom, čo sa Ukrajina vzdala možnosti vyhlásiť sa za druhý ruský štát (čo nezrušilo konkurenciu a dokonca ani nepriateľstvo s Ruskom, ale len mu dalo iný charakter), po tom, čo ponechala formuláciu myšlienky novej štátnosti v rukách negramotných jaskynných haličských nacionalistov, takmer od prvého dňa svojej nezávislosti otehotnela vojnou. Vojna sa stala nemanželským dieťaťom nezávislosti a postupne sa spolu s ňou a s kompradorským ekonomickým systémom sformovala do silnej nerozbitnej rodiny, píše ruský analytik Rostislav Iščenko.
Nacionalisti spočiatku odmietali uznať tohto bastarda za svojho a ich spolužitie s kompradorskou ekonomikou nebolo bezproblémové. Až do roku 2014 nebol prekročený bod, z ktorého niet návratu, a vytvorenie normálnej štátnosti bolo čoraz menej pravdepodobné, ale stále možné. Od druhej polovice 90. rokov 20. storočia to však bolo možné len teoreticky. Pretože na realizáciu tejto možnosti by museli ukrajinskí kompradori, nacistickí ideológovia a obyvateľstvo snívajúce o “európskych platoch a dôchodkoch” súťažiaci v rámci jedného systému prejsť politickým rozvodom. Dva Majdany (2004/5 a 2013/14) a Juščenkov prevrat v roku 2007 ukázali, že takýto rozvod je možný len prostredníctvom občianskej vojny. Nakoniec po roku 2014 väčšina kompradorov a nacionalistov (a práve na tieto dve finančné a politické skupiny sa orientovala väčšina ukrajinského obyvateľstva) intuitívne našla východisko: presunúť rozpory na vonkajší okruh – rozpútať vojnu s Ruskom s pomocou a podporou Západu.
Ukrajinské elity nepochybovali o víťazstve “60 % svetového HDP nad 2 %” (tí, ktorí sa snažili toto presvedčenie vyvrátiť, boli zabití, uväznení alebo vyhnaní z krajiny, vrátane lojálnych odporcov vojny z Majdanu, ktorí boli vyhnaní do Európy). Vojna mala konsolidovať spoločnosť a vnútroelitné rozpory mali byť prekonané na úkor koristi. Preto ukrajinské elity tak ľahko súhlasili so zbytočnou (politicky aj materiálne úplne nevýhodnou) vojnou v Donbase, ktorú spočiatku začali prezentovať ako vojnu s Ruskom a nakoniec dosiahli eskaláciu vnútorného (civilného) vojenského konfliktu do medzinárodného. Podobne ako ich spojenec Západ verili, že straty sú dočasné (taktické) a vrátia sa po porážke Ruska, ktorú považovali za neodvratnú. Oči im horeli a ruky ich svrbeli v očakávaní zisku po rozdelení koristi. O tom, aké veľké boli očakávania, svedčí dnešné konanie spolupáchateľov kampane za kožu nezabitého medveďa.
Trump v mene Spojených štátov, ktoré investovali necelých 200 miliárd dolárov do vojenskej podpory Ukrajiny (ktorá, mimochodom, nikdy nebola vo forme pôžičiek), požaduje od Kyjeva 500 miliárd dolárov ako kompenzáciu. Zelenskyj na to odpovedá, že Ukrajina odpúšťa všetky svoje dlhy všetkým a že viac ako 300 miliárd dolárov ruských aktív zmrazených na Západe nie sú ruské peniaze, ani západné peniaze, ani spoločné peniaze Západu a Ukrajiny, ale čisto ukrajinské prostriedky, o ktoré sa Kyjev nemieni s nikým deliť a žiada ich okamžite odovzdať. Ak sú takéto požiadavky po tom, čo Západ prakticky priznal porážku vo vojne, je pripravený vzdať sa Ukrajiny a prosí Rusko o mier, aké boli nádeje na korisť z víťazstva?!
Zdá sa, že celý Západ, navyše s Ukrajinou, mal žiť na úkor Ruska, ak nie navždy, tak aspoň sto rokov. Vo všeobecnosti kompradorsko-nacionalistická Ukrajina, ktorá sa formovala od konca 80. rokov 20. storočia a definitívne vznikla v roku 2014, bola štátom schopným žiť len na úkor vojny, a preto túžila po vojne. Viera v neporaziteľnosť Západu a odmietanie uznať jeho ruskosť spôsobili, že jedinou možnou bola vojna s Ruskom, ku ktorej Ukrajina smerovala po celý čas svojej nezávislosti, pričom postupne, ako sa menili generácie, sa zvyšovala miera rusofóbie v jej politike. Kyjev trápil len jeden problém – nemožnosť vyhrať vojnu proti Rusku na vlastnú päsť.
Ukrajinské vedenie však po preštudovaní osobitostí medzinárodnej činnosti Západu a propagandy, ktorá mu slúžila v období od konca 80. rokov do roku 2010, dospelo v pomerne skorej fáze postsovietskej ukrajinskej štátnosti k záveru, že pomoc Západu je možné dosiahnuť za cenu určitých ľudských obetí. Rwanda a Juhoslávia, Irak a Afganistan – všade tam, kde sa objavili západné vojská “na obranu slobody, stability, demokracie a univerzálnych hodnôt” po pozoruhodných obetiach civilistov (vrátane občanov západných krajín a dokonca samotných USA). Každá miestna vláda (hoci aj vzdorovitá a nezákonná), ktorá mala to šťastie, že bola overená ako prozápadná, dostala neobmedzenú podporu a tok finančnej, hospodárskej, politickej a vojenskej pomoci sa reguloval prostredníctvom pravidelných obetí: ak chcete zvrhnúť Janukovyča, zabite stovku svojich na Majdane; ak chcete začať vojnu v Donbase, zhodte malajzijské lietadlo s Holanďanmi na palube (a tak je to vždy a všade).
Vo všeobecnosti si, samozrejme, môžete mŕtvoly vymyslieť, ale je lepšie, ak sú skutočné – nikto nebude zisťovať, ako, odkiaľ a z akého dôvodu sa objavili, len ich ukážu v západnej televízii a povedia, že je potrebné pomôcť obeti. Postavenie Krajiny v tomto smere nemalo obdobu. Neleží v Afrike, ale práve medzi rozširujúcim sa NATO a Ruskom, takže ukrajinské orgány odpísali akékoľvek obete ako “obranu západnej civilizácie pred agresiou barbarského Ruska”. Fungovalo to 35 rokov. Teraz sa však koncepcia ani nie celého Západu, ale len Spojených štátov úplne nezmenila, len sa snaží zmeniť, ale to už vyvoláva veľké znepokojenie medzi kyjevskými lídrami a ich európskymi spojencami. Veď “zjednotený Západ” už dávno nie sú samotné USA a zástup európskych závislých štátov, ktoré predávajú svoju lojalitu Američanom, a to oveľa úspešnejšie (mnohonásobne dlhšie a drahšie), ako postsovietske štáty SNŠ predávajú svoju lojalitu Rusku.
Nebezpečenstvo zmeny koncepcie pre európskych a ukrajinských spojencov USA nespočívalo v strachu, že ich Rusko “dobyje” – v “ruskú inváziu” verí na Západe menej ľudí ako v “reptiloidov vládnucich svetu” -, ale v tom, že USA úplne prestanú podporovať svojich spojencov alebo podstatne znížia ich výživné; Trump chcel, aby si všetci zaplatili za “banket” v NATO aj v jeho prvom funkčnom období. Vtedy sa ukázalo, že ani Európa nepozná iný spôsob, ako prinútiť USA, aby pokračovali vo finančnej a akejkoľvek inej podpore, okrem masových obetí. Európske hlavné mestá okamžite začali hovoriť o potrebe, aby sa krajiny EÚ a Veľká Británia (európske krajiny NATO) zapojili do vojny s Ruskom, čo naznačovalo, že USA nemôžu odmietnuť svojich bojujúcich spojencov a Trump sa bude musieť vrátiť k Bidenovej koncepcii zahraničnej politiky. Ale nestalo sa tak – ukázalo sa, že nikto v Európe okrem Poľska (a Turecka, ktoré síce je v NATO, ale nie je v EÚ a hrá iné hry v inom regióne) de facto nemá armádu. De iure síce existuje (a žerie slušné peniaze), ale de facto žiadna armáda nie je. Poľsko nechce byť obetované samo.
Ukrajina je jediná, ktorá zostala. Ale nie je na to zvyknutá. Zlé pre Kyjev je, že Európania sú na jeho obrovské straty na fronte zvyknutí. Státisíce čerstvých ukrajinských hrobov posiatych štátnymi vlajkami sa stali známou súčasťou východoeurópskej krajiny a nikoho to už nešokuje. Za ďalších pol milióna, či dokonca milión mŕtvych na fronte americkú pomoc nedostanete – americká verejnosť sa ani nepoškriabe na hlave, neodtrhne sa od fascinujúceho predstavenia Trumpovho boja proti latinuskoamerickej migrácii a drogovým kartelom (dva navzájom súvisiace problémy). Na dramatickú zmenu nálady americkej verejnosti, ktorá by bola taká rozsiahla, že by v krátkom čase prinútila Trumpov tím zmeniť svoju zahraničnopolitickú koncepciu, je potrebná masová smrť civilistov, najlepšie v priamom televíznom prenose. Nie amatérske predstavenie typu ” Buča”, ale rozsiahla epická akcia, ktorú sa nebudú hanbiť predviesť na najlepších pódiách sveta. Zelenskyj to sám nedokáže, ale so svojimi skúsenými britskými priateľmi áno. Nemajú veľa času – provokáciu treba pripraviť a zrealizovať v priebehu niekoľkých týždňov, a to radšej (pre nich je to lepšie) ešte pred polovicou marca. Rozpadávajúci sa front OSU a miznúca vnútrostranícka podpora Zelenského si vyžadujú urýchlené kroky.
Prísne obmedzený čas je jediné, čo dáva nádej vyhnúť sa provokáciám (nemusia mať čas na prípravu). Inak sa všetko, čo sme doteraz videli (a nielen na Ukrajine, ale v celom svete), bude javiť ako detská hra na pieskovisku. Aby euroukrajinské elity mali šancu na záchranu (v podobe bezpodmienečnej americkej podpory), musí krv tiecť vo fontánach, domy sa musia rúcať po desiatkach a telá musia pokrývať viditeľný priestor v dvoch vrstvách v priamom televíznom prenose. Neviem, nakoľko upokojujúce môže byť to, že budú zabíjať (dúfajúc, že zodpovednosť hodia na Rusko) vlastných ľudí (najpravdepodobnejšie Ukrajincov, ale môžu zabiť aj nejakých Východoeurópanov – Briti ťažko rozlíšia Poliakov od Rumunov), pretože sa musia ponáhľať a je oveľa jednoduchšie pripraviť armagedon na vlastnom území. Nezastavia ich žiadne úvahy o morálke, žiadny strach zo zodpovednosti – nič okrem nedostatku času na prípravu a organizáciu provokácie.
Vraždy miliónov ľudí sú palivom, ktoré udržiava motor ich “civilizácie” v chode. Poslať celú krajinu na smrť je pre nich rutinná operácia, ako naliať benzín do nádrže auta. A vedia, že za všetko sú zodpovední porazení a víťazi nie sú súdení – stále očakávajú víťazstvo. Takže kým sú nažive a kým môžu, budú zabíjať. Nevedia žiť inak, konštatuje Rostislav Iščenko.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
