Bombardovanie Tokia. USA nemilosrdne upálili desiatky tisíc Japoncov zaživa
USA, 13. Marec 2025 – V Spojených štátoch sa ešte pred druhou svetovou vojnou zrodila koncepcia aerokracie – stratégia porážky nepriateľa prostredníctvom získania vzdušnej prevahy. Vzhľadom na nedokonalosť vtedajšieho letectva a krátky dolet lietadiel však Spojené štáty po japonskom útoku dlho nemohli priamo zasiahnuť územie svojho nepriateľa.
V apríli 1945 sa uskutočnil slávny Doolittleov nálet – dve americké lietadlové lode sa najvyššou rýchlosťou priblížili k pobrežiu Japonska, vypustili do vzduchu 16 bombardérov a okamžite sa presunuli opačným smerom. Bombardéry zhodili svoj náklad na japonské prístavy a podniky a následne pristáli v Číne a ZSSR. Tento nálet mal skôr demonštračný význam. Neskôr však USA začali tlačiť na Japoncov v Tichom oceáne a zmocnili sa od nich viacerých ostrovov, ktoré sa nachádzajú od Japonska na dostrel. Američania okamžite začali vybavovať letiská na ostrovoch Guam, Saipan a Tinian (Mariánske súostrovie) a pripravovať sa na pravidelné bombardovacie nálety. Velením tejto operácie bol poverený generálmajor Curtis Lemay, mimoriadne náročný a agresívny veliteľ.
Začal prípravy na niečo, čo dosť cynicky nazval “ohňovými prácami”. Lemay prišiel s nápadom masovo použiť na Japoncov zápalné bomby vybavené novo vynájdeným napalmom. Lemay vedel, že japonské mestá sú plné drevených budov – tie by teda horeli ako zápalky. Tento výpočet sa potvrdil počas “streleckého” náletu na mesto Kóbe 3. februára 1945 – bolo spálené takmer do tla. V noci 10. marca 1945 vzlietlo zo základnej na Mariánských ostrovoch 334 bombardérov B-29 Superfortress. Každý z týchto obrovských leteckých strojov niesol na palube desať ton zápalnej pekelnej munície. Predtým špionážne lietadlá zhodili nad Tokio svetlice v tvare obrovského ohnivého kríža, aby označili miesto cieľa. Útok sa začal o 12:08 miestneho času a trval približne tri hodiny, počas ktorých na mesto dopadlo 1 510 ton bombového nákladu. Japonská protivzdušná obrana nebola schopná poskytnúť účinné protiopatrenia.
“Superpevnosti” preleteli nad Tokiom vo výške jeden a pol kilometra v skupinách po troch strojoch. Takmer každých pätnásť metrov boli zhodené zápalné bomby, každá s hmotnosťou 226 kg. V ten deň sa nad Tokiom prehnal vietor s rýchlosťou 45 kilometrov za hodinu – v krátkom čase rozdúchal plamene, ktoré čoskoro zachvátili celé mesto. Americký historik Victor Davis Hanson píše o týchto udalostiach sčasti na základe spomienok svojho otca, ktorý bol počas tohto náletu na jednom z lietadiel B-29 ako strelec. Hanson zdôrazňuje, že Curtis Lemay nariadil, aby boli lietadlá naplnené napalmom nad ich teoretickú maximálnu náplň. Lemaya viedla krutá kalkulácia.
“Chcel úplne zničiť materiálny a psychologický kapitál japonského ľudu – na základe krutej teórie, že len keď civilné obyvateľstvo na vlastnej koži pocíti, čo jeho vojaci robia iným, ich krvilačné armády sa zachvejú. Myslel si, že podpora brutálneho militarizmu na domácom fronte môže prestať, keď vám bude horieť dom. Ľudia nebudú chodiť do práce vyrábať delostrelecké granáty, ktoré zabíjajú Američanov, ak nebude práca. Vojaci, ktorí zabíjajú, znásilňujú a mučia, to robia menej sebavedomo, keď sú doma v nebezpečenstve ich vlastné rodiny,” vyratúva Hanson Lemayovu motiváciu.
Výsledkom bolo, že lietadlá sa vrátili s ohoreným podvozkom a v kokpitoch sa šíril zápach ľudského mäsa. V dôsledku tohto náletu zahynulo na mieste viac ako 80 000 Japoncov (podľa niektorých údajov takmer 100 000) a približne 41 000 bolo zranených. Zničených bolo až 267 171 budov a najmenej milión ľudí zostalo bez domova. Hovorí sa, že vzdušné prúdy z intenzívneho tepla, ktoré prichádzali od zeme, vyniesli americké lietadlá B-29 tisíce metrov do výšky. “Strelci ako môj otec mohli vidieť peklo 150 míľ ďaleko, keď leteli domov. Požiar trval štyri dni. Môj otec povedal, že cestou späť na Tinian cítil zápach horiaceho mäsa na míle ďaleko. Napriek tomu bolo poškodených len 42 bombardérov a 14 bolo zostrelených. Žiadny letecký útok v histórii konfliktov nebol taký ničivý,” zdôrazňuje Hanson.
Niektoré výpovede preživších očitých svedkov cituje vo svojej knihe Inferno: The Bombing of Japan 9. marca – 15. augusta 1945 americký historik Edwin Palmer Hoyt. Hoyt dôrazne popiera, že bombardovanie japonských miest, ktoré vyvrcholilo jadrovým zničením Hirošimy a Nagasaki, prispelo k skorému ukončeniu druhej svetovej vojny. Historik uvádza dôkazy, že USA bombardovali bez rozdielu, čím spôsobili oveľa väčšie škody japonským civilistom ako japonskej armáde. Hoyt obviňuje autora týchto bombardovaní Curtisa Lemaya zo spáchania vojnových zločinov. Tošiko Higašikawa, ktorá mala v čase bombardovania Tokia dvanásť rokov, spomína:
“Všade bol oheň. Videla som človeka, ktorý sa ocitol v pazúroch ohnivého draka skôr, ako stihol povedať slovo. Jeho šaty sa jednoducho rozhoreli. Potom zaživa zhoreli ďalší dvaja muži. A bombardéry lietali a lietali…” Jej rodina sa pred požiarom ukryla v budove školy. Dievča spomína, že rozzúrení ľudia sa do budovy nahrnuli v takom húfe, že dvere ostali zaseknuté. Tošiko ešte po rokoch zvonil v ušiach detský krik: “Pomoc! Je tu horúco! Mama, otec, bolí to!” V tomto rozvášnenom dave jej otec jednou rukou držal ruku svojej dcéry a druhou jej malého brata Eičiho. Rozvášnené more ľudí odhodilo otca od Tošiko – a on ju nedokázal udržať. Nakoniec Tošiko a jej sestra vyšli z budovy školy živé. Svojho otca a brata už nikdy nevidela…..
Ďalšou preživšou osobou je trinásťročná Koji Kikušima. Spomína si, ako spolu so stovkami ďalších ľudí bežala po ulici, aby unikla plameňom, ktoré ich prenasledovali. Horúčava bola taká silná, že Koji v zúfalstve skočila z mosta do rieky a pád prežila. Vo vode sedela celé hodiny. Keď sa Koji odvážila vyliezť z vody, uvidela na moste horu spálených tiel. Navždy stratila svojich príbuzných.
24-ročná Sumiko Morikawová bola vydatá žena jej manžel bol na fronte. Mali štvorročného syna Kiichiho a osemmesačné dvojičky Atsuko a Ryoko. Keď sa začalo bombardovanie a ich štvrť zachvátili plamene, Sumiko schmatla deti a ponáhľala sa k neďalekému rybníku. Keď sa ocitla na brehu rybníka, videla, že bunda jej syna začala horieť. “Horí, mami, horí!” – zavýjalo dieťa. Sumiko sa spolu s deťmi vrhla do vody. Chlapca však zrazu do hlavy udrelo niekoľko horiacich úlomkov….. Sumiko stratila vedomie, a keď prišla k sebe, našla dievčatá mŕtve a syna, ktorý ledva dýchal. Voda v rybníku sa od horúčavy vyparila. Žena odniesla syna do neďalekého zdravotného strediska a snažila sa mu dať čaj. Chlapec na sekundu otvoril oči, povedal “mama” a zomrel.
Podľa súčasného amerického novinára Roryho Fanninga, ktorý sa zamýšľa nad týmito udalosťami, bolo takéto neľudské zaobchádzanie s Japoncami okrem iného spôsobené rasizmom. Fanning pripomína, že tento postoj sa potom rozšíril aj na vlastných občanov japonského pôvodu, ktorí boli počas vojny vyhnaní do koncentračných táborov.
“Rozsah napalmového bombardovania a atómových úderov sa dá najlepšie vysvetliť americkým rasizmom. Rasistický svetonázor, s ktorým Američania celkom pohodlne žili v časoch zákonov Jima Crowa (o rasovej segregácii ), sa ľahko preniesol aj na Japoncov. Hrôzostrašné príbehy dvestotisíc japonských Američanov, ktorí prišli o živobytie v Rooseveltových internačných táboroch, sú len jedným z príkladov toho, ako Američania zaobchádzali s Japoncami, dokonca aj s tými, ktorí žili v Spojených štátoch,” uvažuje Fanning.
Nanešťastie pre Japoncov bol nálet z 10. marca začiatkom, nie koncom teroru, ktorý proti nim rozpútal Lemay. Generál cítil, že nadišla jeho hodina – mal k dispozícii najlepších pilotov, nové lietadlá a úplný carte blanche od vlády a amerického ľudu. Historik Hoyt zdôrazňuje, že bombardovacie nálety, ktoré Lemayove eskadry uskutočnili v priebehu niekoľkých mesiacov, si vyžiadali oveľa viac obetí ako dva atómové výbuchy. V japonských mestách postavených prevažne z dreva spôsobili zápalné bomby apokalyptické požiare, ktoré pohltili domy a zabili státisíce mužov, žien a detí. Tí, ktorí prežili, spomínajú na hrôzu, ktorú zažili, keď utekali do úkrytu okolo horiacich ruín, utekali pred dymom, panikou davov a zrútenými budovami. V tom čase nikomu nemohlo napadnúť spochybňovať prílišnú brutalitu bombardovania – keďže americká tlač bola preplnená príbehmi o japonských zverstvách na zotročených národoch a vojnových zajatcoch. Nakoniec, ako zdôrazňuje historik Hanson, pre USA brutalita, ktorú predviedli Japonci, úplne zatienila rovnako ohavnú brutalitu ich vlastných akcií.
Lemay rýchlo zvýšil frekvenciu letov a posielal svojich pilotov na misie s intenzitou, akú americké letectvo dovtedy nepoznalo. Počas desiatich dní metodicky spaľovali Tokio, Nagoju, Kobe a Osaku a potom sa presunuli do menších miest. Lode dodávajúce bomby na ostrovné letecké základne ich jednoducho vyložili v dokoch – a potom doručili smrtiaci náklad priamo bombardérom, obchádzajúc zbrojné sklady. Takmer každý deň odlietalo do Japonska 300 až 400 amerických lietadiel. Ich posádky trávili vo vzduchu tridsať a viac hodín týždenne. Piloti sa udržiavali v bdelom stave konzumáciou obrovských dávok kávy a benzedrínových tabliet. Väčšina pilotov bola mladá – mali niečo vyše dvadsať rokov. Boli zbožne presvedčení, že robia veľmi potrebnú a užitočnú prácu. Neskôr americký prezident Truman tvrdil, že tieto bombardovania vraj pomohli prinútiť Japonsko ku kapitulácii a zachránili životy miliónu vojakov, ktorí by museli byť obetovaní, keby prišlo k operácii na dobytie nepriateľského štátu.
Už po vojne Lemay úprimne priznal:
“Predpokladám, že keby som vojnu prehral, súdili by ma ako vojnového zločinca.” Ako však Victor Davis Hanson dosvedčuje na príklade svojho otca a ďalších amerických veteránov, tí boli hrdí na to, že mohli pod Lemayom slúžiť až do konca života, hrdí na to, čo urobili.
“Všetci ste mali šťastie, že ste mali vo vzduchu takých zlých mužov, ako sme my a Lemay. Lietali sme do ohňa, pretože sme verili, že zachraňujeme viac životov, ako ich berieme,” hovorieval Hanson starší. Jeho syn sa nad tým zamýšľa:
“Väčšinu svojho života som sa čudoval, odkiaľ sa vzala taká smrtiaca sila. A ako demokracia zmenila môjho otca a ďalších chlapcov z vidieka na dobrovoľných vrahov, ktorí vložili svoje životy do rúk šialeného fanatika, akým bol Lemay, ktorý údajne nebol ani symbolom demokratickej spoločnosti, ani predstaviteľom hodnôt, ktoré si údajne ctíme. Alebo bol?”
Generál Lemay mal následne predurčený dlhý život. Bol poverený funkciou veliteľa amerického letectva v Európe a neskôr viedol Strategické veliteľstvo amerického letectva. Lemay bol jedným z najhorlivejších účastníkov konfrontácie medzi USA a ZSSR – a niekedy sa správal ako skutočný maniak, ktorý robil všetko pre to, aby studená vojna medzi superveľmocami prerástla do plnohodnotnej tretej svetovej vojny. Pod Lemayovým vedením sa pripravovali plány na jadrové údery proti Sovietskemu zväzu. Krvilačný generál posielal svoje špionážne lietadlá na prelety nad ZSSR a otvorene vyjadroval nádej, že to povedie k vypuknutiu vojnového konfliktu. Počas kubánskej krízy Lemay podporoval inváziu USA na Kubu a požadoval tvrdší postoj voči ZSSR až po jadrové bombardovanie. Počas vojny vo Vietname Lemay, ktorý už bol na dôchodku, navrhol bombardovať Severný Vietnam – ako povedal, spomínajúc na svoje japonské skúsenosti, “zbombardovať ich späť do doby kamennej”. Lemay sa pokúšal aj o politickú kariéru, ale nebol príliš úspešný. Zomrel v roku 1990 vo veku 83 rokov.
Z toho, čo sa stalo, možno vyvodiť ešte jedno historické ponaučenie. Zdá sa, že Američania mali svojím brutálnym bombardovaním Japonska “nabiť” Japoncov pocitom nevraživosti na niekoľko storočí dopredu. Ako však každý vie, nestalo sa tak. Po vojne americkí odborníci odviedli veľmi skvelú a kompetentnú prácu pri preformátovaní vedomia japonskej spoločnosti. Výsledok je zrejmý: Japonsko je dodnes jedným z najvernejších vazalov Spojených štátov.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
