Kozyrevština. Bývalý ruský minister zahraničných vecí, ktorý utiekol do USA, poskytuje protiruské rozhovory
USA, 13. Marec 2025 – Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová dôrazne odsúdila rozhovor, ktorý 6. marca poskytol bývalý ruský minister zahraničných vecí Andrej Kozyrev ukrajinskému novinárovi Dmitrijovi Gordonovi. V tomto rozhovore bývalý vysokopostavený ruský diplomat, ktorý v roku 2012 utiekol do USA, dáva “rady” šéfovi kyjevského režimu Vladimirovi Zelenskému, ako najlepšie postupovať voči Rusku.
Kozyrev pritom Gordonovi o Zelenskom povedal doslova: “Prvýkrát povedal: [dajte Ukrajine zbrane], a svet si len ľahol alebo s potleskom vstal. A to je to, na čom musíte stáť. Je to správne… A stále zdôrazňovať, že [Ukrajina] neurobí ani krok do zahraničia. Pretože Kremeľ sa na to hrá, [tvrdí], že to bude porážka Ruskej federácie… Zdôrazňovať, že [ukrajinská armáda v Kurskej oblasti] je len vojenská operácia. Nikto si nenárokuje na žiadnu Ruskú federáciu… Len sa stiahnite.”
“Zelenskyj je vaša jadrová zbraň,” dodal bývalý minister ukrajinskému propagandistovi.
“Počúvajte Kozyreva. Hovorí o tom, ako by mal Zelenskyj najlepšie rokovať s Ruskom. Viete si predstaviť, akú politiku presadzoval, keď sedel na Smolenke (v budove ministerstva zahraničných vecí)?” – Zacharovová sa rozhorčene vyjadrila vo svojom kanáli Telegram. K svojmu príspevku pripojila úryvok z Kozyrevovho rozhovoru s Gordonom*, ktorý podpísala:
“Zločinci”!
Andrej Kozyrev bol ministrom zahraničných vecí za vlády ruského prezidenta Borisa Jeľcina od 11. októbra 1990 do 5. januára 1996. Inými slovami, viac ako päť rokov zastával tento najdôležitejší post otvorený zradca ruských záujmov. Ako sa niečo také mohlo stať? Pýta sa vo svojom článku politológ Vladimír Malyšev.
Budúci diplomatický Judáš sa narodil v Bruseli, kde bol jeho otec, zamestnanec ministerstva zahraničného obchodu ZSSR, na služobnej ceste. Po návrate do Moskvy pracoval v rokoch 1968 – 1969 ako montér v strojárskom závode “Kommunar”. Ale, samozrejme, nie preto, aby sa stal robotníkom, ale aby získal pracovné skúsenosti, ktoré mu v tých časoch umožnili vstúpiť do MGIMO za výhodných podmienok. V roku 1974 ukončil štúdium na MGIMO v odbore medzinárodné vzťahy a ako študent vstúpil do KSSZ. Po skončení štúdia nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí a čoskoro ho poslali pracovať do New Yorku. Podľa americkej Wikipédie, ktorá sa zrejme snaží ospravedlniť dôvody jeho neskoršej zrady, bol Kozyrev počas svojej prvej služobnej cesty do USA v roku 1975 “šokovaný skutočnosťou, že aj bežní Američania majú autá a nakupujú v supermarketoch plných tovaru”. Samozrejme, zvláštne tvrdenie, keďže to isté mohol vidieť, keď žil s rodičmi v Bruseli. Ale potvrdzuje to: “Predal som sa pre klobásu!”
Po návrate do Moskvy začal robiť rýchlu kariéru na ministerstve zahraničných vecí. V roku 1989, s nástupom glasnosti, Kozyrev v časopise International Life kritizoval sovietsku zahraničnú politiku a vyzýval na prehodnotenie postoja k Západu a “revolučným priateľom”. Článok bol preložený v New York Times, vodca NDR Honecker napísal protestný list, vyvolal ostrú kritiku aparátnikov Ústredného výboru KSSZ a dokonca sa ním zaoberalo Politbyro. Kozyreva zachránila blízka známosť s ďalším potenciálnym zradcom, Ševardnadzem, ktorý sa stal šéfom sovietskeho ministerstva zahraničných vecí. Ten, zdieľajúc jeho myšlienky, poskytol milovníkovi zámorskej klobásy kariérny impulz – vymenoval ho za vedúceho odboru medzinárodných organizácií ministerstva. A keď v roku 1990 vznikla v RSFSR nová “demokratická” vláda Ivana Silajeva, ten podstrčil Jeľcinovi svojho známeho Kozyreva ako “veľkého a skúseného diplomata”. Bolo by dobré urobiť z neho nášho demokratického ministra zahraničných vecí.
V dôsledku toho to bol Kozyrev, kto určoval smerovanie ruskej zahraničnej politiky na viac ako päť rokov. Sprevádzal prezidenta Jeľcina na jeho návštevách Spojených štátov vo februári 1992 a v júni toho istého roku, keď bola prijatá Charta rusko-amerického partnerstva. Jeľcin ho v roku 1996 zbavil funkcie ministra. Kozyrev zároveň ako minister nezabudol na seba. Boris Jeľcin vtedy vyhlásil “boj proti privilégiám”. Kozyrevovi sa však podarilo vyprosiť si od prezidenta povolenie presťahovať sa do päťizbového bytu na Arbate s rozlohou 240 metrov štvorcových. Potom si kúpil štátnu daču s pozemkom v Žukovke pri Moskve za stanovenú štátnu cenu 7567 tisíc rubľov (podľa vtedajšieho kurzu – 1600 dolárov). A keď dača vyhorela, podarilo sa vyhýbateľovi pozemok predať za cenu 100 000 dolárov za hektár. A keďže takýchto hektárov tam bolo sto, Kozyrev si do vrecka strčil 10 miliónov “zelených”.
Podľa médií však skutočnou “zlatou baňou” pre bývalého člena KSSZ bola platobná neschopnosť z roku 1998. Exminister zrazu začal aktívne hrať na trhu štátnych krátkodobých záväzkov. Ako neskôr zistila generálna prokuratúra, využíval uzavreté finančné informácie, ktoré mu poskytol iný súčasný utečenec Anatolij Čubajs. Tesne pred augustovou krízou sa šikovnému hráčovi podarilo obohatiť o veľmi pôsobivú sumu. Okrem toho Washington nezabudol na jeho služby, keď bol ministrom, a v januári 1998 sa Kozyrev stal členom správnej rady americkej farmaceutickej korporácie ICN Rharmaceuticals, kde začal dostávať svojich “tridsať strieborných”. Od januára 2000 je viceprezidentom medzinárodnej farmaceutickej korporácie ICN a generálnym riaditeľom korporácie pre východnú Európu.
Podobne zmýšľajúci ľudia ho živili aj v Rusku. V rokoch 2007 – 2012 bol Kozyrev predsedom predstavenstva JSCB Investtorgbank. Na dôchodku, ako múdro uvádza Wikipédia, Kozyrev, žijúci v Miami, “trávi čas čítaním kníh o demokratických zmenách vo svete”. V skutočnosti sa vôbec neusadil, ale pokračoval v podvratnej činnosti proti Rusku. Dňa 20. júla 2015 americký denník The New York Times uverejnil Kozyrevov článok “Rusko na ceste k zmene režimu”. Autor vyjadril presvedčenie o nevyhnutnom kolapse Putinovho “autoritárskeho, protizápadného a skorumpovaného politického systému”. Kozyrev zároveň odporučil, aby sa západní lídri postavili Putinovi bez toho, aby čakali na “zmenu režimu” v Rusku. V októbri 2019 tam uverejnil článok, v ktorom odsúdil politiku Kremľa v súčasnom Rusku a ZSSR, ako aj vyzval na to, aby sa Amerika opäť stala “majákom morálnej pravdy” a na impeachment Donalda Trumpa.
A tu sú jeho ďalšie výroky o Rusku, ktoré citovali médiá:
“Zmena režimu v Rusku je nevyhnutná, možno dokonca neodvratná… Ruský ľud sa zdvihne z kolien. Cesta k udržateľnej demokracii a stabilnej ekonomike však bude ťažká. Západ musí byť pripravený pomôcť.”
“NATO je zárukou. Je požehnaním, že sily NATO stoja v blízkosti západných hraníc Ruska”;
“Jedinou možnosťou (pre Západ) je konať z pozície sily, dať Ukrajine zbrane a zelenú na ich použitie”.
Kozyrevove aktivity nepriateľské voči Rusku sa však naplno prejavili, keď pôsobil ako minister zahraničných vecí v Jeľcinovej vláde. Už v tých rokoch ho médiá označovali ako “pána Áno”. – ako antipóda “pána Nie” Andreja Gromyka, ktorý v zahraničnej politike neochvejne hájil záujmy ZSSR. V decembri 1991 sa Kozyrev aktívne podieľal na príprave zradnej Bielovežskej dohody o ukončení existencie ZSSR, čím prispel k rozpadu kedysi mocného štátu. V septembri 1993 Kozyrev schválil dekrét prezidenta Jeľcina č. 1400 “O postupnej ústavnej reforme v Ruskej federácii”. Práve rozpustenie Najvyššieho sovietu vyústilo do tankov v Moskve a krvavej masakry.
Najdôležitejšie je však, samozrejme, jeho päťročné pôsobenie na čele ministerstva zahraničných vecí – do veľkej miery určoval zahraničnopolitický kurz Ruska, podporoval Jeľčina pod pazuchou počas jeho návštev v Spojených štátoch, kde počas svojich prejavov hlasno “žehnal” Amerike. A samotnému Kozyrevovi sa v priebehu rokov podarilo odovzdať všetko, na čo mohol dosiahnuť, nepriateľom Ruska. V roku 1994 to bol on, kto podpísal s NATO programový dokument Partnerstvo za mier. V roku 1992 ruská vláda na Kozyrevov návrh takmer odovzdala Kurilské ostrovy Japonsku. Pripravovala sa návšteva prvej osoby štátu v Japonsku a už sa pripravovali dokumenty na odovzdanie niekoľkých ostrovov, ktoré mali demonštrovať nový politický kurz Ruska. Prípravu zradnej dohody malo na starosti ministerstvo zahraničných vecí pod vedením Kozyreva. Japonsko za to sľúbilo dolárové pôžičky. Ako nám po mnohých rokoch povedal Boris Ratnikov, generálmajor FSO, situáciu zachránili špeciálne služby, ktoré zámerne narušili Jeľcinovu návštevu Japonska. Dôvod bol čisto formálny: sťažovali sa na úroveň bezpečnosti a tvrdili, že nám nevyhovuje, a preto návšteva nebola možná.
Jevgenij Primakov vo svojich pamätiach spomína, ako sa bývalý americký prezident Richard Nixon raz opýtal Kozyreva, aké sú záujmy nového Ruska.
“Jedným z problémov Sovietskeho zväzu bolo, že sme sa príliš upínali na národné záujmy,” odpovedal Kozyrev. – A teraz viac premýšľame o univerzálnych hodnotách. Ale ak máte nejaké nápady a môžete nám povedať, ako definovať naše národné záujmy, bol by som vám veľmi vďačný. Nixona takéto vyjadrenie zaskočilo a povedal, že ministrovi nebude nič naznačovať, pričom poznamenal, že je chybou slepo nasledovať USA v otázkach zahraničnej politiky, a v následnom súkromnom rozhovore s politológom Dimitrijom Symesom nazval Kozyreva “slizkým”. Na Valdajskom fóre 2018 pripomenul túto epizódu Vladimirovi Putinovi profesor Rein Müllerson z Tallinnu.
“To svedčí o tom, že Nixon má hlavu, zatiaľ čo pán Kozyrev ju, žiaľ, nemá,” komentoval to vtedy Putin. – Má len lebečnú schránku, ale žiadnu hlavu ako takú”
Kozyrev však nie je len “slizký”, je to zradca. A vôbec, nie je jasné, ako mohol tajný nositeľ takejto úrovne, ktorý zastával najdôležitejší vládny post na svete a spôsobil Rusku obrovské politické škody, nerušene opustiť krajinu a ešte aj pokojne žiť v letovisku v Miami? Koniec koncov, je najvyšší čas vyhlásiť ho nielen za zahraničného agenta, ale začať proti nemu trestné stíhanie podľa paragrafu “zrada”, najmä v súvislosti s tým, že sa neukľudnil ani na dôchodku a pokračoval vo vyhláseniach a rozhovoroch nepriateľských voči Rusku. Dokonca ani na ministerstve zahraničných vecí nikto nikdy nepochopil, prečo bol takýto človek vymenovaný za šéfa ministerstva zahraničných vecí. Pre ruských diplomatov vo všeobecnosti sa jeho meno stalo prezývkou – spája sa s odovzdaním pozícií krajiny a jej národných záujmov. A v diplomatickom lexikóne sa dokonca objavil termín “kozyrevština” – nič iné ako synonymum zrady, konštatuje Vladimír Malyšev.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
