Počiatky ekumenizmu a jeho slobodomurárske pozadie
Anglicko, 16. Marec 2025 – Anglikánska cirkev stála pri zrode ekumenizmu, rovnako ako anglické slobodomurárstvo, ktoré považovalo ekumenizmus za súčasť svojho univerzalistického projektu. V prvej polovici 19. storočia dochádza v protestantizme k ďalšej významnej zmene, ktorá sa uskutočňuje súbežne s etablovaním teologického liberalizmu. Nastupuje myšlienka konfesionálnej jednoty, hlásajúca liberalizmus voči všetkým kresťanským denomináciám vrátane katolicizmu. Táto myšlienka odštartovala projekt zjednocujúceho hnutia, neskôr nazvaného “ekumenické” – z gréckeho slova eikumenikus.
V starovekej Cirkvi sa toto slovo používalo v zmysle priblíženia všetkých národov k pravoslávnej Sobornej (Katolíckej) cirkvi a práve v tomto zmysle bolo pridané ako definícia k názvu konštantínopolského patriarchátu. Protestanti však pod vplyvom racionalistickej a humanistickej doktríny sformovali myšlienku realizácie čisto vonkajšej jednoty kresťanských konfesií, ktorá bola úplne cudzia kresťanskému svetonázoru, s cieľom vytvoriť dokonalú ľudskú spoločnosť. Okrem toho dejiny ekumenizmu ukazujú, že nikdy nebol skutočne cirkevným hnutím a základné ciele jeho zakladateľov sa mohli realizovať prostredníctvom počiatočného rozporu medzi jeho teóriou a praxou.
Zatiaľ čo deklarovaný ekumenizmus sa usiloval o jednotu na základe spoločnej pravdy, praktický ekumenizmus sledoval čisto politické ciele, čím zabezpečil dominanciu protestantského prúdu. Vysvetľuje to skutočnosť, že anglické slobodomurárstvo sa podieľalo na vzniku tohto hnutia a považovalo ho za súčasť svojho projektu. Potvrdil to článok s názvom “Zjednotenie cirkví” uverejnený v Le Temple, oficiálnom orgáne slobodomurárstva škótskeho obradu, ktorý vychádza v Paríži, v čísle 3 za september a október 1946.V článku sa uvádzalo nasledovné:
“Pýtajú sa nás, prečo sa miešame do sporov náboženského rádu. V čom môžu byť otázky zjednotenia cirkví, ekumenických kongresov atď. zaujímavé pre slobodomurárstvo? … Aj keby sme sa snažili zabudnúť na to, že slobodomurárstvo má náboženský pôvod, predsa len samotný fakt existencie náboženstiev by nás nútil neustále sa usilovať spájať všetkých smrteľníkov v jednote, v tej jednote, o ktorej vždy snívame. Štúdium filozofií a náboženských systémov zaujíma v našich Ateliéroch škótskeho rituálu vždy dôležité miesto…
… Problém, ktorý predkladá projekt zjednotenia cirkví vyznávajúcich Krista, je slobodomurárstvu blízky a je mu blízky, pretože obsahuje myšlienku univerzalizmu. Dovoľme si dodať, že ak je toto zjednotenie, aspoň čo sa týka nerímskych konfesií, na správnej ceste, vďačí za to trochu aj nášmu rádu. V každom prípade pri vzniku prvých ekumenických kongresov bol rozhodujúci zásah našich anglosaských škandinávskych bratov, ktorí sa neúnavne venovali organizácii jednoty kresťanov.”
Hnutie za jednotenie iniciovala Anglikánska cirkev vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch. Spočiatku sa medzi anglikánmi a starokatolíkmi (starokatolíci sú tí, ktorí neprijali výsledky I. vatikánskeho koncilu z roku 1870) objavovala myšlienka zblíženia s pravoslávím a dokonca možnosť zjednotenia. Keďže anglikáni úprimne deklarovali svoju pripravenosť konvertovať na pravoslávne hodnoty, pravoslávni hierarchovia a teológovia vstúpili do rokovaní, začali sa zúčastňovať na diskusiách a konferenciách, dôverovali zámerom protestantov a prechovávali ilúzie o cieľoch ekumenizmu. Prvé prejavy tohto trendu treba hľadať v takzvanom “oxfordskom hnutí”, ktoré neustále podporovalo koncily Anglikánskej cirkvi známe ako Lambethsko-palácové konferencie.
Tretí Lambethský koncil, ktorý sa konal v roku 1888, sformuloval základ pre zjednotenie kresťanských cirkví, tzv. dogmatický minimalizmus, ktorého podstatou je, že cesta k jednote spočíva v hľadaní najmenších podobností v rôznych teologických učeniach. Tento minimálny základ mal pozostávať z:
1. uznanie Svätého písma (mimo kontextu Svätej tradície);
2. prijatie apoštolských symbolov a Nicejsko-carihradského vyznania viery;
3. uznanie dvoch sviatostí, krstu a prijímania;
4. prijatie biskupského úradu ako historického faktu.
Aj tu sa presadzovala zásada tolerancie voči doktrínam iných cirkví a ochota ku kompromisom. Základná koncepcia ekumenizmu, jeho Magna Charta, bola načrtnutá na Lambertovej konferencii v roku 1897. Jej hlavnou inováciou bola tzv. teória vetiev, ktorej kmeň stelesňoval jednu nedeliteľnú cirkev a početné vetvy stelesňovali rôzne rovnocenné cirkvi, ktoré boli rozmanitými prejavmi jednej cirkvi. Keďže žiadna z týchto vetiev nedisponuje plnosťou pravdy, je potrebné prostredníctvom dialógu priviesť jednotlivé teologické učenia k spoločnému menovateľovi. Takto sa zrekonštruuje jediná pravda a vytvorí sa jediná Cirkev. V tejto súvislosti ekumenisti radi používajú aj prirovnanie s rozbitým zrkadlom, ktoré leží na slnku. Hoci je zrkadlo rozbité, každý z jeho kúskov odráža lúče slnka – každá “cirkev” má teda pravdu, hoci chýba ich viditeľná jednota.
Tento prístup plne odrážal osobitosť protestantskej náuky o Cirkvi (ekleziológie), ktorá bola dôsledkom rozvoja liberálnej teológie na jednej strane a vnímania maskulínneho univerzalizmu na strane druhej. Vychádzalo z dvoch hlavných myšlienok: že jediná Cirkev ešte neexistuje a že všetky kresťanské cirkvi jednotlivo a nedokonale predstavujú Kristovu Cirkev; a že Božie zjavenie ešte nie je úplné a zostáva otvorené. Ekumenizmus čoskoro nadobudol podobu konkrétneho hnutia.
Za deň jeho zrodu sa považuje svetová konferencia zvolaná protestantskými cirkvami do Edinburghu, hlavného mesta Škótska, ktorá sa konala v roku 1910. Tu sa rozhodlo o zorganizovaní celosvetového hnutia kresťanov s cieľom bojovať proti nevedomosti v otázkach učenia a vytvoriť jednotný cirkevný poriadok. Tým sa inicioval vznik dvoch prúdov – smerov, ktoré sa stali hlavnými piliermi ekumenického hnutia:
1. “Viera a poriadok”, ktorý bol určený na diskusiu o doktrinálnych otázkach, a
2. “Život a činnosť”, ktorý sa mal zaoberať praktickou spoluprácou (neskôr sa zlúčili a vytvorili Svetovú radu cirkví). Zároveň sa v súvislosti s týmto hnutím zaviedol termín “ekumenizmus”, ktorého autorom bol vedúci konferencie, slobodomurár John Mott (1865-1955).
Tento grécky termín šikovne zastrešoval význam a ciele hnutia a umožňoval používať ho v známom pre pravoslávnych kresťanov spojení “všeobecná cirkev”. V skutočnosti išlo o vytvorenie novej univerzálnej cirkvi. Mott, člen metodistickej cirkvi, sa ako mladý muž stal aktívnym členom Združenia kresťanskej mládeže (IMCA) v Spojených štátoch. V roku 1895 založil vo Švédsku v starobylom kláštore svätej Birgity Svetový kresťanský študentský zväz. Založil tiež Študentské dobrovoľnícke hnutie pre zahraničné misie. V rokoch 1901 až 1903. Mott cestoval do Ázie, Austrálie a Európy a všade podporoval zakladanie kresťanských študentských organizácií. Po konferencii v Edinburghu John Mott predsedal stálemu výboru, ktorý riadil činnosť ekumenických orgánov medzi konferenciami.
V roku 1917 Mott odcestoval s osobitnou delegáciou do Ruska, kde sa stretol s moskovským metropolitom Tichonom a od hlavného prokurátora synody Ľvova dostal list s ubezpečením o podpore hnutia Viera a poriadok. Po vojne sa zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii, kde obhajoval slobodu náboženstva. Mott duchovne a materiálne podporoval ruské pravoslávie v exile: s jeho podporou vznikla v Paríži Náboženská a filozofická akadémia pod vedením Nikolaja Berďajeva, vydával časopis “Cesta”, kúpil Sergijevské podvorie, otvoril Teologický inštitút a založil vydavateľstvo “IMCA Press”. Bol iniciátorom ruského študentského kresťanského hnutia v exile.
V predvojnových rokoch sa slobodomurárstvo snažilo aktívne využívať náboženské osobnosti na svoje politické ciele, na čo sa podujalo organizovať a financovať ekumenický projekt. Aktívne sa na ňom podieľal najmä Andrew Carnegie, ktorého programom bolo politicky zjednotiť národy prostredníctvom zjednotenia cirkví. Po konferencii daroval 2 milióny dolárov a založil fond na vytvorenie medzinárodnej cirkevnej organizácie. To viedlo v auguste 1914 k založeniu ďalšieho hnutia, “Všeobecnej únie medzinárodného spoločenstva národov prostredníctvom cirkví”, ktoré malo ovplyvňovať medzinárodné vzťahy.
Prvá svetová vojna, ktorá rozdelila anglosaský a nemecký svet, zabránila realizácii projektu protestantského zjednotenia. Po nej sa však tento proces obnovil a prebiehal súbežne so vznikom medzinárodných politických organizácií, ktoré mali vytvoriť podmienky na politické zjednotenie sveta pod angloamerickým vedením. Hlavná pozornosť sa venovala organizačnému formovaniu už existujúcich prúdov – “Viera a poriadok” a “Život a dielo”.
Pokiaľ ide o prvý prúd, v auguste 1920 sa v Ženeve konal prvý svetový kongres “Viery a poriadku”, na ktorom sa zúčastnili pravoslávni, starokatolíci, ako aj anglikáni a iní protestanti – spolu zástupcovia 80 cirkví zo 40 krajín okrem zástupcov Nemecka a Ruska. Rímsko-katolícka cirkev sa odmietla zúčastniť, hoci bola pozvaná. Tento moment možno považovať za dátum vzniku ekumenického hnutia v jeho modernom zmysle. Ďalších šesť rokov pokračovali organizačné stretnutia, ktoré pripravili druhý kongres Viery a poriadku, ktorý sa konal v auguste 1927 v Lausanne a na ktorom sa zúčastnili zástupcovia 100 cirkví a kresťanských spoločenstiev. Zo strany rímskokatolíckej cirkvi sa ho neoficiálne zúčastnili dvaja nemeckí teológovia. Zástupcovia protestantizmu však prezentovali svoje názory v podobe, ktorá bola jednoznačne neprijateľná nielen pre pravoslávnych, ale aj pre mnohých protestantov, a vyhliadky na dohodu sa stali veľmi pochmúrnymi.
Tretí svetový kongres kontemplatívneho kresťanstva sa konal v Edinburghu v auguste 1937. Ako upozornil arcibiskup Serafim (Sobolev), posledný sa konal pod úplnou dominanciou slobodomurárov a namiesto otázok o jednote cirkvi, sviatostiach a milosti boli na programe otvorene slobodomurárske formulácie: “idea ekumenickej cirkvi”, “ťažkosti, ktoré sa vyskytli na ceste k nastoleniu medzinárodného poriadku” atď. Konferencia prijala program Johna Motta, ktorý predstavoval konkrétny plán (hlavné smery) budúcej svetovej cirkevnej organizácie. Obsahoval 17 bodov:
1. Rozšírenie obzoru;
2. teologické vzdelávanie;
3. rozvoj ekumenického povedomia;
4. výskumné kruhy;
5. osobitné dni modlitby;
6. vzájomná pomoc cirkví;
7. duchovné vzdelávanie;
8. zásady spolupráce;
9. bratstvá a zväzy pre spojenie cirkví;
10. regionálne konferencie;
11. mládežnícke organizácie;
12. rast vzájomných stykov;
13. program jednoty cirkví;
14. osobitné miestne podmienky;
15. územná a ekumenická jednota;
16. najstaršie a najmladšie cirkvi;
17. Svetová rada cirkví.”
Mott to rozviedol: “Zo všetkých sedemnástich návrhov je strategicky najvýhodnejší posledný, ktorý vyzýva na založenie ‘Svetovej rady cirkví’. Ak sa tento návrh naplní, všetky ostatné sa stanú uskutočniteľnými”. Rozoberajúc tento program, arcikňaz G. Razumovský zdôraznil, že “cieľom budúcej ekumenickej cirkvi je jedno v jednom – stať sa vplyvnou medzinárodnou silou” a že “myšlienka ekumenickej cirkvi je celosvetovým kolektívnym pápežstvom”.
“Už zoznam ich mien hovorí o ich služobnom účele v prospech záujmov nejakej medzinárodnej sily, ktorá vypracovala plán (aj keď duchovný) na ovládnutie sveta pomocou množstva takzvaných cirkví s mnohými rôznymi názvami”.
Ďalšiu “praktickú” vetvu ekumenizmu, Život a dielo, organizovali švédski luteráni a severoamerickí reformátori pod vplyvom švédskeho arcibiskupa N. Söderbloma a amerického kalvína McForlanda. Cieľom Života a diela bolo dosiahnuť praktickú spoluprácu medzi cirkvami v rovine spoločných medzinárodných otázok týkajúcich sa religiozity, morálky a vzdelávania. V roku 1920 sa v Ženeve konal aj prvý zjazd predstaviteľov “praktického” kresťanstva bez pravoslávnych delegátov a potom sa každoročne zvolávali zasadnutia organizačného výboru. V roku 1925 bol v Štokholme zvolaný prvý medzináboženský kongres, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia 31 denominácií (vrátane pravoslávnych) z 37 krajín.
Druhý kongres Život a dielo sa konal v Oxforde v roku 1937 pod názvom “Svetová konferencia o cirkvi, národe a štáte”. Na kongrese sa diskutovalo o aktuálnych otázkach (rozdelenie na hospodárske bloky, vzostup nacionalizmu atď.) a snažilo sa načrtnúť spoločnú líniu správania sa voči ideologickým výzvam. Neúčasť nemeckej a ruskej cirkvi však znamenala, že praktické výsledky oxfordského kongresu boli negatívne. Organizátori a sponzori ekumenického hnutia po celé tieto roky konali na základe vlastných záujmov a cieľov a ako zásterku používali autoritu náboženských osobností, pričom svoje programové dokumenty vybavovali citátmi z evanjelia. Aktívne využívali autoritu úprimných “ekumenistov”, ako bol Gardiner, ktorý mal v úmysle prijať pravoslávie, alebo arcibiskup Zederblom, tiež obdivovateľ pravoslávia. Účasť týchto úprimných mužov slúžila na to, aby mnohí pravoslávni neustále váhali s prijatím ekumenizmu: to využili jeho politickí organizátori z radov slobodomurárov.
Už v roku 1937 vznikol Výbor pre zjednotenie oboch vetiev ekumenického hnutia, ktorý vyjadril želanie koncentrácie ekumenických síl, a v roku 1938 sa na konferencii v Utrechte rozhodlo o zjednotení “Viery a poriadku” a “Života a diela”. Tu boli vypracované stanovy Svetovej rady cirkví, ktoré sa mali schváliť na nadchádzajúcej prvej svetovej konferencii naplánovanej na rok 1948, a bola zvolená dočasná rada pod názvom “Svetová rada cirkví”. Prípravy na toto stretnutie však oneskorilo vypuknutie druhej svetovej vojny. Autori ekumenického projektu si veľmi dobre uvedomovali, že bez účasti miestnych pravoslávnych cirkví a rímskokatolíkov by stratil zmysel. Vatikán sa však od začiatku odmietal podieľať na ekumenickom hnutí a obmedzil sa na vysielanie pozorovateľov na konferencie.
Pius XI. v encyklike Mortalius fnimus ostro odsúdil “pankresťanstvo”. Kritizoval a dokonca odsúdil protestantskú iniciatívu v oblasti ekumenizmu, pretože podľa neho bolo možné zjednotenie len vtedy, ak sa odštiepení protestanti vrátia do lona rímskokatolíckej cirkvi. “Katolíci v nijakom prípade nemôžu schvaľovať tieto pokusy založené na falošnej teórii, že všetky náboženstvá sú viac či menej dobré a zdravé; zavrhnutím pravého náboženstva a skreslením jeho správneho poňatia sa postupne prepadajú do naturalizmu a ateizmu; je preto jasné, že zjednotenie so zástancami týchto doktrín a ich pokusov by znamenalo oddelenie sa od Bohom zjaveného náboženstva,” uvádza sa v encyklike.
Pápežstvo mimoriadne bolestne a žiarlivo vnímalo pokusy protestantizmu pritiahnuť pravoslávne cirkvi k spolupráci, pretože v tom čase sám Vatikán pripravoval projekt ich pohltenia prostredníctvom “východného obradu” a kryptokatolicizmu. Nakoniec však neúčasť Katolíckej cirkvi na ekumenickom hnutí len zabezpečila vedúce postavenie protestantov a posilnila anglosaský vplyv na kontinente. Pritom najvážnejšou prekážkou realizácie ekumenického projektu z náboženského hľadiska bolo pravoslávie a hlavnou úlohou bolo zapojiť ruskú pravoslávnu a konštantínopolskú cirkev.
Konštantínopolská cirkev nakoniec urobila krok smerom k západným cirkvám a urobila ústupky, pričom v roku 1920 vydala encykliku adresovanú “všetkým cirkvám Kristovým”, v ktorej okrem iného navrhovala zavedenie gregoriánskeho kalendára, spoločenstvo teologických škôl, používanie chrámov iných cirkví atď. Samotný obsah encykliky, ktorú podpísal pruský metropolita Dorotej a ďalších 11 metropolitov, vykazoval úplne iný tón ako predchádzajúce dokumenty. Objavili sa v nej neprijateľné formulácie, v ktorých sa samotné slovo “cirkev” používalo nielen vo vzťahu k miestnym cirkvám, ale aj vo vzťahu k rôznym heretickým denomináciám. V encyklike sa uvádza, že “vzájomné zbližovanie a spoločenstvo medzi rôznymi kresťanskými cirkvami nemožno odmietnuť len pre existenciu dogmatických rozdielov…”. Je potrebné pracovať na “príprave a realizácii úplnej jednoty”. Ako prvý krok k vzájomnej dôvere a láske bolo navrhnuté zaviesť prax úzkej spolupráce, vzájomnej výmeny sviatočných posolstiev, výmeny študentov teológie, ktorá by pripravila vytvorenie jedného celokresťanského koncilu, ktorý by bol schopný posudzovať a riešiť otázky spoločného záujmu. Encykliku nadšene prijali stúpenci ekumenizmu, ale pre pravoslávnych bolo správanie Konštantínopolu bezprecedentné.
Prvým konštantínopolským patriarchom, ktorý sa už oficiálne venoval ekumenickým aktivitám, bol Meletios Metaxakis, zvolený v roku 1922. Grécko sa v tom čase ocitlo na vlne modernizácie a europeizácie, do ktorej sa aktívne zapojil dvor kráľa Othona a nová generácia prozápadne orientovaných intelektuálov. Tomuto vplyvu aktívne podliehali aj kňazi, medzi nimi mních Meletios. V roku 1909 navštívil Cyprus, kde vstúpil do anglickej slobodomurárskej lóže. V roku 1918 sa stal metropolitom Atén a navštívil Veľkú Britániu, kde rokoval o jednote medzi anglikánskou a pravoslávnou cirkvou. V roku 1921 po vylúčení z kazateľnice odišiel do Ameriky, kde sa zblížil s anglikánmi a zúčastňoval sa na anglikánskych bohoslužbách. Napokon bol v roku 1921 vzhľadom na zmenenú situáciu v Grécku zvolený za konštantínopolského patriarchu. Hoci synoda zároveň Meleteja zbavila posvätnej hodnosti pre viaceré porušenia kánonického práva a pre vyučovanie schizmy, v roku 1922 bol povýšený na carihradský stolec a dekrét o jeho zosadení bol v tom istom roku pod politickým tlakom, aj zo strany Britov, stiahnutý.
V roku 1923 sa z Meletiovej iniciatívy konal v Konštantínopole takzvaný “panortodoxný kongres”, ktorý pôvodne predstavil ako “komisiu”, ktorá v rozpore s rozhodnutiami koncilov z rokov 1583, 1587 a 1593 rozhodla o zmene kalendára Pravoslávnej cirkvi (prítomní boli aj zástupcovia miestnych cirkví Grécka, Cypru, Rumunska a Srbska a anglikánsky biskup Charles Gore). Diskutovalo sa aj o otázke pevného dátumu slávenia Kristovho zmŕtvychvstania, hoci zmenu Paschálie zakázali prvý ekumenický a antiochijský koncil pod hrozbou zbavenia dôstojnosti pre tých duchovných, ktorí by sa to odvážili urobiť. Následne sa Meletius snažil priamo podriadiť pravoslávne diaspóry všetkých krajín konštantínopolskej katedre, čo viedlo k rôznym jurisdikčným zmenám, ktoré rozhnevali pravoslávny svet. V roku 1923 bol Meletius nútený odstúpiť.
Pokiaľ ide o Ruskú pravoslávnu cirkev, tá sa nezúčastňovala na ekumenických stretnutiach a konferenciách ani pred revolúciou, ani po nej. Ekumenisti sa pokúšali zapojiť “Živú cirkev”, porevolučné hnutie v sovietskom Rusku, ktorého cieľom bolo zosadiť patriarchu Tichona a reformovať cirkev podľa čisto protestantského vzoru vytvorením svetského riadiaceho orgánu, ale tieto plány sa neuskutočnili. Ruská pravoslávna emigrácia sa na ekumenických konferenciách väčšinou nezúčastňovala. Hlavnou udalosťou tu bol Druhý zahraničný snem Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí, na čele ktorého stál metropolita Antonij (Chrapovickij) a na ktorom sa rozhodlo “zakázať svojim deťom účasť na ekumenickom hnutí, ktoré stojí na princípoch rovnosti všetkých kresťanských náboženstiev a konfesií. V uznesení koncilu sa uvádza, že “vo vedení tohto hnutia sa zúčastňujú osoby, ktoré sú nielen cudzie pravosláviu, ale majú blízko aj k protikresťanským masonským spoločnostiam”, hoci mnohí z účastníkov sú “celkom úprimní, hľadajú pravdu, milujú pravoslávie a usilujú sa oň”. V dôsledku toho sa do hnutia zapojili len tí ruskí pravoslávni cirkevníci a teológovia, ktorí boli pod jurisdikciou parížskeho metropolitu Eulogia (známeho ako iniciátora “eulogovskej schizmy”).
Oľga Četverikovová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
