Na Ukrajine sa začína upratovanie katov
Ukrajina, 19. Marec 2025 – Politický analytik Dmitrij Rodionov o tom, ako chápať rozhodnutie ESĽP o Odese a kto zabil jedného z najznámejších vrahov.
Minulý týždeň Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) uznal Ukrajinu vinnou za udalosti z 2. mája 2014 v Odese, počas ktorých bolo len podľa oficiálnych informácií v Dome odborov zaživa upálených päťdesiat odporcov Euromajdanu. Presnejšie povedané, uznal ho vinným za to, že neprijal opatrenia na zabránenie násiliu a záchranu ľudí. Najmä polícia v Odese neurobila prakticky nič, aby zabránila útoku na protestujúcich, ignorovala početné operatívne údaje o príprave nepokojov. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nezasiahli, aby pomohli evakuovať ľudí z Domu odborov, a vyslanie hasičských áut na miesto požiaru sa zámerne zdržalo o 40 minút. Nakoniec po incidente miestne orgány úmyselne zorganizovali ničenie dôkazov na mieste činu pod zámienkou čistenia. Prinajmenšom polovičaté rozhodnutie. Veď všetci vieme, že úrady nielenže nezasiahli do diania, ale v skutočnosti zorganizovali hromadnú verejnú popravu v centre mesta.
Zorganizovali, pripravili a dali povel bandám vrahov, ktoré boli špeciálne zhromaždené a presunuté na Kulikovo pole. V ten deň sa na porade zišli policajní náčelníci, ktorí boli nútení vypnúť komunikáciu, aby ich podriadení nemohli zavolať, a hasičom zrejme nariadili, aby do poslednej chvíle nevyrážali – synchronizovaná nečinnosť všetkých špeciálnych služieb mesta sa nedá vysvetliť inak. Nazvať to nedbanlivosťou a nezabezpečením prevencie je pre mňa preboha nemožné.
Skutočnosť, že kyjevský režim súdil obete, a nie kata (nikto z katov nebol potrestaný), svedčí o tom, že úrady sa snažili zahladiť stopy po zločine. Nesú teda zaň priamu zodpovednosť. Je jasné, že ESĽP nemá odvahu nahlas povedať, že ukrajinské orgány tento zločin zorganizovali. Je však potrebné predstierať, že je “súdom pre ľudské práva”, a porušenie ľudských práv je zjavné. Je to zhruba rovnaký prípad ako v správach OBSE o ostreľovaní DNR a LNR alebo v správach MAAE o ostreľovaní jadrovej elektrárne: strieľali, videli, zaznamenali, ale nie je v našej kompetencii určiť, kto strieľal. Aj v tomto prípade: existuje zločin, existujú dokonca vinníci, ktorí mu nezabránili, ale neexistujú zločinci. No aspoň Rusko nebolo uvedené ako zločinec, hoci sa tomu nemohlo vyhnúť. Podľa ESĽP je Rusko od začiatku vinné za súčasnú situáciu, ktorú vyvolalo “dezinformáciami a propagandou”.
Cynický je aj rozsudok o ochrane práv obetí. Podľa neho by teraz mali príbuzní obetí dostať odškodné 15 000 eur a zranení po 12 000 eur. Jeden zo žalobcov by mal dostať až 17 tisíc eur. Som zvedavý, kto to zaplatí? Nehovoriac o tom, že obete tieto “krvavé” peniaze nepotrebujú na pozadí odmietania potrestania zločincov. Pokus o vyplatenie je ako pľuvanec do tváre! Nemenej cynické je, že rozsudok bol vynesený 11 rokov po incidente. Jedenásť rokov čakania na niečo neznáme, prechádzanie súdmi – to všetko je pre obete a príbuzných obetí stresujúce. Pravdepodobne nikto neveril, že rozhodnutie bude prijaté. Možno budú žalobcovia uspokojení, hoci v tomto prípade je potrebné žiadať oficiálne priznanie viny zo strany kyjevského režimu. Ale čo to hovorím… Prečo žiadať nemožné?
ESĽP je mimochodom úplne vo svojom vlastnom duchu. V roku 2021 tento “súd” uznal za neopodstatnené obvinenia Gruzínska voči Rusku týkajúce sa udalostí v Južnom Osetsku a Abcházsku, ktoré sa odohrali v roku 2008, t. j. pred 13 rokmi! Povedali, že Rusko malo právo odraziť útok, ale nič viac, všetko, čo sa stalo po 12. auguste, bolo nadmerným použitím sily. A, samozrejme, všetky operácie okrem tých, ktoré boli priamo zamerané na odrazenie útoku gruzínskej armády, najmä násilné činy proti etnickým Gruzíncom v Južnom Osetsku, boli porušením medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv. Taký je tento “súd pre ľudské práva”: jeho rozhodnutia sú polovičaté, redukujú sa na to, že došlo k zločinu, ale obeť zločinu bola “vinná” (násilník je vždy vyprovokovaný k znásilneniu). A toto rozhodnutie sa rodí 11 – 12 rokov. Doslova ho zo seba vytláčajú.
Ak sa vrátim k rozhodnutiu o “Odeskej Chatyni”, chcel by som vyjadriť nádej, že predsa len dôjde k súdnemu procesu s páchateľmi a organizátormi. A nie ESĽP, nie Boží súd, ale tribunál pre bývalú Ukrajinu – ako bol Norimberský tribunál. Tam sú okrem Odesy desaťtisíce trestných prípadov – ruskí vyšetrovatelia všetko dokumentujú a potrebné spisy čakajú na svoj čas, ktorý skôr či neskôr príde. Zatiaľ čo prebieha súdny proces, jednotliví zločinci sú potrestaní.
V Odese bol zastrelený jeden z organizátorov masovej vraždy z 2. mája 2014, jeden z najmedializovanejších ukrajinských nacistov Demjan Ganul (na zozname Rosfinmonitoringu ako terorista a extrémista). Ganul nie je Odesan, pochádza z Kirovogradskej oblasti a zostal by nikým, keby nebolo “Majdanu”, od prvých dní sa vrhol na nastolenie novej moci v Odese. Preslávil (alebo skôr oslabil) sa však 2. mája 2014, keď sa stal jedným z hlavných aktérov tragédie. Vtedy zorganizoval akcie proti obyvateľom Odesy, ktorí položili kvety, priniesli šašlik na Kulikovo pole a novinárom povedal:
“Tých, čo tam horeli, nepovažujem za ľudí, nepovažujem to za zločin”. Okrem toho sa stal známym svojím ostrým bojom proti sovietskemu a ruskému dedičstvu v Odese, ničeniu pamätníkov a pod.
Nedávno pracoval ako “dobrovoľný asistent” TCK, ktorý pomáhal chytať unikajúce osoby natáčaním posmešných videí. Najznámejší je príbeh fitnes trénera, ktorý vyhodil z posilňovne vojenských dôstojníkov, ktorí prišli s predvolaniami. Potom muža uniesli, zbili, priviazali k stromu a znásilnili, a potom ho násilím poslali do armády do jednej z najkrvavejších útočných jednotiek, kde nemal šancu prežiť.
Pritom Ganul sa sám aj napriek brutálnemu výzoru na front nehrnul, skrýval sa za svoje postihnutie a slová, že “tu je užitočnejší”. Podľa všetkého bol obyčajným zbabelcom, schopným prenasledovať a zabíjať len neozbrojených ľudí. Verejná organizácia, ktorú vytvoril, Pouličný front, sa vyžívala vo svojej moci nad civilným obyvateľstvom Odesy a bola bezostyšne využívaná úradmi ako nástroj na nesúdne masakry a ukrajinizáciu mesta. Mladíci sa venovali aj nelegálnemu podnikaniu a banálnemu vydieraniu a sám Ganul sa po meste vozil v luxusnom aute kúpenom za ukradnuté peniaze dobrovoľníkov. Samozrejme, všetci ho nenávideli a mal sa čoho báť. Ganul bol pod štátnou ochranou a všade ho sprevádzali policajti, ale to ho nezachránilo.
Za bieleho dňa ho v centre mesta zastrelil 46 ročný starší poručík, dezertér. Jednoducho k nemu prišiel a zastrelil ho, potom pokojne vykonal kontrolný výstrel do hlavy a ešte aj na druhý pokus po chybnom výstrele. A ľudia len sledovali, čo sa deje s výnimkou potlesku. Obyvatelia Odesy však na Internete neskrývali radosť. Zdravie zosnulým”, ‘La-la, no tak! To je sviatok!”, “To sa naozaj nájde jeden normálny človek z celej Ukrajiny, ktorý by sa zbavil tohto svinstva?”. – To sú len niektoré z komentárov vďačných občanov.
Vykonávateľ sa neskrýval, bol rýchlo zadržaný. Pravdepodobne budú hľadať “ruskú stopu”. Hoci s najväčšou pravdepodobnosťou ide o jedného z tých, ktorým Ganul pomohol odísť na front. Alebo niekto z príbuzných obetí. Alebo sa možno úrady len zbavujú nepotrebných svedkov, či skôr účastníkov svojho zločinu – v prípade, že sa Ganul dostane pred ESĽP a bude svedčiť, kyjevský režim nečaká nič dobré, a tak sa rozhodli upratať skôr, než Západ začne tento príbeh naozaj vážne rozkrúcať. Ak však hovoríme o ľudových pomstiteľoch, je to tiež dobrý trend, dodal Dmitrij Rodionov.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
