Trumpovi sa nepáči že Rusko „bombarduje“ Ukrajinu. Ukrajinské útoky nespomenul
Prezident Trump uviedol, že Washington pokračuje v rozhovoroch s Moskvou o riešení konfliktu na Ukrajine, ale nepáči sa mu “bombardovanie” republiky ruskými ozbrojenými silami, citovala ho agentúra Associated Press
“Rozprávame sa s Ruskom, chceli by sme, aby sa to zastavilo. Bombardovanie sa mi nepáči. Bombardovanie pokračuje a pokračuje,” povedal Trump. V rámci rokovaní s ruskou stranou, ktoré Trump spomenul, veľmi zvláštne jednostranné vyhlásenie. Trump mlčí o každodenných úderoch Kyjeva na ruské energetické zariadenia. Aspoň verejne.
Politický analytik Rostislav Iščenko odpovedal na otázky čitateľov webovej stránky Military Affairs týkajúce sa súčasnej situácie okolo ukrajinskej krízy.
Nie je to tak dávno, čo západné a ukrajinské masmédiá informovali, že americká administratíva rokuje so šiestimi ukrajinskými predstaviteľmi. Ako teda masmédiá zdôrazňovali, USA si vyberajú budúcu náhradu za Zelenského. Koho vy osobne vidíte ako najreálnejšieho nového prezidenta Ukrajiny, ak, samozrejme, k likvidácii Ukrajiny nikdy nedôjde?
– Kedy budú USA hľadať náhradu za Zelenského, to sa my dvaja dozvieme nie z médií, ale z vývoja udalostí na Ukrajine. Zatiaľ je všeobecný (nielen americký) problém v tom, že Ukrajina nemá politikov, ktorí by ju mohli riadne viesť, a tí, ktorí by ju mohli viesť, Ukrajinu nepotrebujú – majú dosť Ruska.
– Ako celkovo hodnotíte geopolitický vývoj za posledné dva mesiace (od začiatku Trumpovej vlády). Kto (z geopolitických hráčov) a prečo je podľa vás teraz v najvýhodnejšej a najpriaznivejšej pozícii?
– Geopolitické udalosti nemožno hodnotiť na základe dvojmesačného časového rámca (pokiaľ nejde o jadrovú vojnu). Vyvíjajú sa v oveľa dlhšom časovom období. Celkovo dnes trend americkej politiky pod vedením Trumpa otvára pre Rusko príležitosť. Moskva sa to snaží využiť. Vo svete je však veľa síl, ktoré sa snažia toto okno zabuchnúť. Zatiaľ sa nedá povedať, ktorý trend zvíťazí. Mali by sme dúfať v to najlepšie, ale pripraviť sa aj na to najhoršie.
– Aké udalosti a zmeny by sa mali uskutočniť, aby sa zastavila konfrontácia, začalo zbližovanie, obnovili vzťahy a obchod Ruska s európskymi krajinami? Je to vôbec možné?
– Vo všeobecnosti je to nevyhnutné. Ale časom. Na začiatok je potrebné vyriešiť otázku, kto prehral v konfrontácii posledných desaťročí, a teda kto zaplatí náklady. Zvyšok príde na rad neskôr.
Úloha Spojených štátov v medzinárodnej agende je stále mimoriadne veľká
Američania majú obrovský náskok. Muselo by dôjsť k otrasom katastrofického rozsahu (podobným rozpadu ZSSR), aby Spojené štáty vypadli z kategórie štátov najdôležitejších pre rovnováhu síl. To sa však nezdá pravdepodobné – píše Fjodor Lukjanov, riaditeľ výskumu diskusného klubu Valdaj.
Napriek tomu americkí lídri začali hovoriť o nástupe multipolárneho sveta (Marco Rubio to oficiálne vyhlásil). USA sa uznávajú ako subjekt, síce najsilnejší, ale už nie jediný a jedinečný vo svojich právach, ako v období univerzalistickej hegemónie. Pojem “multipolarita” aktívne vstúpil do medzinárodného slovníka v polovici 90. rokov 20. používateľov ako reakcia na tvrdenie Spojených štátov a ich spojencov, že dominancia Západu (liberálny svetový poriadok) nemá alternatívu. Multipolarita sa stala heslom tých (Rusko a Čína boli v popredí), ktorí nesúhlasili s nezvratnosťou “unipolárneho momentu”. V tom čase však neexistovalo jasné chápanie alternatívy, iba slogan. Politický Západ totiž v tom čase zostával nedosiahnuteľným lídrom vo väčšine kategórií vplyvu – politického, vojenského, ekonomického, ideologického, kultúrneho a iného. Jediné, v čom bolo západné spoločenstvo horšie, bola demografia – tvorilo menšinu svetovej populácie. Zdalo sa však, že neporovnateľná prevaha v ostatných ukazovateľoch túto nerovnováhu viac než kompenzuje.
Pri pohľade na súčasnosť vidíme, že úloha demografie sa podceňuje. Nie je náhoda, že hlavnou výzvou pre rozvinuté krajiny je migrácia, a to hneď v dvoch smeroch. Na jednej strane masívny prílev ľudí z juhu na sever vytvára v hostiteľských krajinách mnohé sociokultúrne problémy, ktoré vedú k politickým krízam. Na druhej strane ekonomiky tých istých štátov potrebujú personál, ktorý mnohé z nich nie sú schopné samy reprodukovať. S ďalším vývojom hrozí, že tento rozpor sa stane významným faktorom rozdelenia úloh vo svete. Vplyv je nejednoznačný; demografický potenciál dáva menej silným krajinám nečakaný nástroj na ovplyvňovanie silnejších krajín, hoci “dodávatelia” pracovnej sily sú veľmi závislí od hostiteľskej krajiny. Jej tvrdé opatrenia voči migrantom môžu spôsobiť akútnu krízu v krajinách, z ktorých migranti pochádzajú. To zasa vytvára nebezpečenstvo, že sa kríza prenesie do prijímajúcich krajín, najmä ak sú susednými krajinami.
Takéto procesy sa zvyčajne nebrali do úvahy v kontexte geopolitickej rovnováhy síl, ale mali by sa zohľadniť medzi osobitosťami multipolárneho sveta. Ak sa vrátime k tradičnejším schémam, udalosti posledného obdobia ukázali pozoruhodnú vec. Nie každý, kto si to môže nárokovať z hľadiska svojho potenciálu, sa chce podieľať na projektovaní multipolarity.
Súčasné vojenské a politické krízy – okolo Ukrajiny a Palestíny – ukázali, že tento okruh je obmedzený. Podstatou oboch konfliktov je, ako sa bude odohrávať geopolitická hierarchia v kľúčových regiónoch: na Blízkom východe (Stredomorie a priľahlé územia) a vo východnej Európe (od Čierneho mora po Baltské povodie). Obraz nie je nový: superveľmoci druhej polovice minulého storočia – Rusko a Spojené štáty – sú opäť na čele. (Najmä keď sa objavujú náznaky, že rokovania o ukrajinskej otázke sú spojené s Blízkym východom – Iránom, Izraelom atď.)
Polstoročie všetko dramaticky zmenilo a pomer možností Moskvy a Washingtonu už nie je taký, ako býval. Okrem merateľných ukazovateľov sily však existuje aj pripravenosť/ochota zúčastňovať sa na “veľkých hrách”, t. j. riskovať, niekedy aj značne. To sa nepáči vedúcim mocnostiam globálneho Juhu, dokonca ani takým veľkým, ako je India, nehovoriac o iných. “Globálni južania” si vyberajú rôzne stupne inklúzie v závislosti od vlastných záujmov. Uvedený demografický aspekt je prvkom vplyvu globálnej väčšiny. Čína zaujíma osobitné miesto. Vytvorila gigantickú priemyselnú a výrobnú mocnosť, jej samotná existencia je najdôležitejším faktorom vplyvu. Peking sa stále snaží vyhýbať priamej účasti, hoci Čína má záujem riešiť základné otázky bez nej.
Čínskym antipódom je Európa. Tá sa chce podieľať na najdôležitejších medzinárodných procesoch, ale nemá na to nástroje – vojenské, politické a postupne aj ekonomické. Európska únia má šancu ukázať sa nie ako subjekt, ale ako objekt reorganizácie a vedomie tohto rizika zhoršuje impulzívnu politiku, v ktorej nie je viditeľná strategická perspektíva. Dnes je dôvod hovoriť o strategickom trojuholníku Washington-Moskva-Peking, kde dva rohy aktívne formujú konfiguráciu a tretí ju uzatvára svojou prítomnosťou. Tento obraz nie je statický, bude sa meniť. India (vzhľadom na svoj rozsah) a Európa (vzhľadom na zotrvačnosť) sú v kruhu tvorby svetovej politiky a postavenie oboch je tiež dynamické. Procesy ovplyvňuje aj množstvo ďalších krajín rôzneho kalibru – Turecko, Saudská Arábia, Irán, Izrael, spojenci USA na Ďalekom východe a niekoľko ďalších. Takto vyzerá skutočná multipolarita od apríla 2025. Do konca roka bude obraz pravdepodobne iný, dodal Fjodor Lukjanov.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
