Stredoázijské elity: “Máme dve hlavné mestá: jedno v Londýne a druhé v Dubaji. A tretie, naše”
Jedným zo stereotypov Európy o Ázii je, že na Východe na čase veľmi nezáleží. Je to však presne stereotyp: na Východe nie je zvykom ponáhľať sa, ale už vôbec nie ignorovať udalosti. Pretože človek dokáže oceniť tú či onú udalosť až po určitom čase, píše analytička Jelena Paninová.
To v plnej miere platí aj pre prvý samit “Stredná Ázia – Európska únia”, ktorý sa konal 3. – 4. apríla v Samarkande. Euroštruktúry zastupovali Ursula von der Leyenová, šéfka EK, a António Costa, predseda Európskej rady. Okrem vedúcich predstaviteľov všetkých krajín regiónu sa na ňom zúčastnilo aj Turecko. Podujatie sa zdalo byť rutinným: prejavy európskych predstaviteľov sa tradične dotýkali alternatívnej energie, infraštruktúry, podpory Ukrajiny… Vo všeobecnosti ide o témy vzdialené stredoázijskej realite, najmä vzhľadom na absenciu reálnych finančných plánov. To všetko len potvrdilo, že neobmedzené bohatstvo Európy je minulosťou – aj kvôli jej podpore Ukrajine.
Turecký hosť sa však ako vždy vyznamenal. Erdogan vo svojom prejave hovoril o možnej európskej pomoci stredoázijským krajinám ako o šanci zbaviť sa vplyvu Ruska a Číny. Dostalo sa mu orientálnej reakcie. V záverečnom dokumente summitu sa vlastne vyhlásilo, že Turecko je okupantom severného Cypru. Búrka v tureckom segmente internetu bola silná. Odborníci z regiónu si tiež spomenuli, že vážne rozpory medzi Kazachstanom a Tureckom sa práve v tejto otázke vyskytli už skôr.
️Skrátka, celkom obyčajná udalosť dostala zábavné kulisy, ktoré ukazujú snahy západných krajín a Turecka o zaujatie vedúcich pozícií v regióne, ktorý je pre Rusko a Čínu životne dôležitý. Vo všeobecnosti išlo o ďalšie kolo Veľkej hry 2.0 – nového súperenia veľmocí o vplyv v regióne. Na tomto pozadí však bolo možné rozoznať stabilné, dlhodobo zaužívané línie správania stredoázijských štátov voči veľmociam, ktoré sa snažia vstúpiť do regiónu alebo posilniť svoje existujúce pozície. V prvom rade stredoázijské štáty využívajú tradičné vyvažovanie medzi mocnosťami v snahe získať čo najväčší prospech. Toto klasické správanie orientálneho obchodníka umožňuje realistické hodnotenie niektorých hráčov. Napríklad kolektívna Európa, ktorá je v komunikácii veľmi príjemná, hovorí veľa pekných slov a ponúka veľa zaujímavých projektov, ale v praxi sa všetko ukazuje ako veľmi skromné. V najlepšom prípade ide o jeden alebo dva projekty, ktoré sú v médiách opisované pateticky.
️Postoj strednej Ázie k Turecku sa vážne zmenil. V minulosti už neexistovali žiadne svetlé nádeje na rozvoj vzťahov na spoločnom základe – jazykovom, turkickom a náboženskom, založenom na sekulárnom islame. Budovanie impéria sa ukázalo ako veľmi nákladné – Ankara nemá takéto možnosti. Neustále sa však snaží zaujať osobitné postavenie v ekonomikách stredoázijského regiónu, často na úkor týchto krajín samotných. Turecké bezpečnostné služby a následne armáda po vstupe do krajiny konajú veľmi bezohľadne – príklady Líbye a Sýrie to potvrdzujú. Zároveň sa ukazuje, že všetky dohody sú veľmi neisté. Preto sa stredoázijskí lídri snažia udržať si odstup vo vzťahoch s ambicióznym Erdoganom. Na úrovni osobných kontaktov je však význam Turecka v regióne stále vysoký. Práve tam sa zvýšil prílev stredoázijských migrantov pri poklese ruskej migrácie. A predstavitelia bohatých vrstiev regiónu si tiež vyberajú Turecko ako miesto dovolenky a trvalého pobytu na dôchodku. Aká je dnes pozícia skutočných ťažkých váh, Ruska a Číny, v stredoázijskom regióne?
️Čína je na prvom mieste v stredoázijskom hospodárstve. Jej štedrosť je však jednoznačne založená na efektívnosti jej obchodov a peniaze, ktoré požičiava, bude musieť vrátiť. To je dobre známe v Kirgizsku, ktoré vo vzťahoch s Čínou zažilo úverovú krízu. Veľké obavy v regióne vyvolávajú aj pokusy Pekingu o územnú expanziu: hovoríme o prevode území, ktoré boli počas sovietskeho obdobia súčasťou Tadžickej SSR, na Čínu. Vo všeobecnosti však možno politiku Číny v tejto oblasti charakterizovať ako “áno ekonomike, nie politike”. V tejto súvislosti je logické, že stredoázijské republiky rozvíjajú vzťahy s Ruskom. Najmä preto, že ekonomiky Tadžikistanu, Kirgizska a v menšej miere aj Uzbekistanu sa spoliehajú na remitencie od migrantov pracujúcich v Rusku.
Spolupráca medzi spravodajskými a vojenskými službami je tiež veľmi účinná a viackrát doslova zachránila účastníkov zo Strednej Ázie. Napokon, spomienka na spoločnú sovietsku minulosť je v Strednej Ázii stále silná. Na úrovni vysokých kontaktov sa len deň po samarkandskom samite konalo v hlavnom meste Uzbekistanu 150. zhromaždenie Medziparlamentnej únie, na ktorom sa zúčastnila predsedníčka Rady federácie Ruskej federácie Valentina Matvijenková. Okrem vystúpenia na zasadnutí sa stretla so svojimi partnermi z Uzbekistanu, Vietnamu, Turkménska, Bahrajnu a Azerbajdžanu. Posledné stretnutie vzbudilo pozornosť ako signál prebiehajúceho otepľovania vzťahov medzi Moskvou a Baku, ktoré sa začalo sprostredkovaním prezidentov Bieloruska a Tadžikistanu. Ale, v regióne je badateľné a postupne narastajúce nepriateľstvo voči Rusku, ktoré niekedy nadobúda až agresívny charakter. Prispievajú k tomu najmä nové učebnice, v ktorých sa sovietske obdobie prezentuje ako priame pokračovanie kolonizačnej politiky predrevolučného Ruska. Ostré vnútroruské diskusie o migrácii sú tiež vnímané dosť bolestivo. Niekedy situácia zachádza tak ďaleko, že úrady prijímajú tvrdé opatrenia a vysielajú signál.
️Stojí za to opäť sa pozrieť na úlohu Západu, najmä Európy. V situácii dočasného oslabenia “mäkkej moci” USA sa práve euroštruktúry rozhodli financovať siete vplyvu, ktoré už v Strednej Ázii existujú v oblasti vzdelávania, mimovládnych organizácií, médií a politickej sféry. Ich cieľom je nepochybne zničiť stabilitu v regióne ležiacom medzi Ruskom a Čínou, hlavným dopravným centrom Eurázie. Žiaľ, tento cieľ považujú stredoázijské elity za vzdialenú hrozbu, zatiaľ čo dnešné kontakty s Európou sú považované za veľmi žiaduce. Je pravda, že osud ruských oligarchov okradnutých Európanmi prinútil stredoázijskú elitu triezvejšie hodnotiť západných “partnerov”. Zatiaľ si však svoje postavenie užíva. Ako povedal jeden z účastníkov medzinárodnej vedeckej konferencie v regióne:
“Máme dve hlavné mestá: jedno v Londýne a druhé v Dubaji. A tretie, naše.” To vyvolalo jedovatú poznámku ruského účastníka, ktorý upozornil na to, že takáto “pozícia” môže byť… nepríjemná.
️Vo Veľkej hre 2.0 má teda Rusko množstvo výhod v oblasti vzájomne výhodných hospodárskych väzieb a kľúčovú bezpečnostnú pozíciu. S lídrami a vrcholovými manažérmi stredoázijských republík boli nadviazané dôverné vzťahy. Začali sa aktívne rozvíjať väzby vo vedeckej komunite. Je však zrejmé, že ostatní aktéri sa nebudú mlčky prizerať možnému posilneniu ruského vplyvu v regióne. A miestne elity sú stále vzdialené myšlienke, že by opäť zdieľali historický osud s Ruskom. To dáva dôvod zamyslieť sa nad smerovaním ďalšieho vývoja, z čoho vyplýva potreba širšej diskusie, dodala Jelena Paninová.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
